Denník N

Ako som konkrétne zlepšil život na Slovensku alebo prečo samochvála voní.

Orbis Civitates | Stupavská konferencia občianskeho sektora
Voňavý Marcel | Čo konkrétne som spravil pre lepší život

Orbis Civitates

Koncom októbra sa konala Stupavská konferencia v Novej Cvernovke na Račianskej v Bratislave. Áno, čítate dobre; Stupavská konferencia je značka, ktorú však pozná málokto a pritom pre Slovensko urobila tak veľa. Stupavská konferencia je najvyšší snem občianskeho sektora, na ktorom sa stretávajú jeho predstavitelia, aby rozprávali o svojich problémoch, nastavovali prirotity činnosti, diskutovali o problémoch a rozširovali výzvy, ktorým čelíme. Názov má podľa prvej takejto konferencie, ktorá sa konala v Stupave a výsledkom ktorej boli dôležité zákony nielen o fungovaní mimovládok ale aj o nastavení Slovenska ako občianskeho štátu. To, čo dnes berieme ako samozrejmosť; to že máme prezidentku pochádzajúcu z aktivistického sektora je jedným z výsledkov.

Dôvod prečo značku Stupavskej konferencie pozná tak málo ľudí je aj to, že občiansky sektor je na Slovensku stále nedocenený. Čiastočne preto, že je založený na dobrovoľníctve (a čo je zadarmo akoby nemalo cenu ani hodnotu) ale čiastočne aj preto, že je terčom cielených útokov zdiskreditovaných autokraticky zmýšľajúcich politikov ako aj zdiskreditovaných politikov, a vďačným terčom dezinformačných médií a konšpiračných teórií. Preto je jedným zo záverov tohto ročnej konferencie, že je potrebné začať robiť pozitívne PR, že je potrebné medzi ľudí dostať výsledky našej práce, aby pochopili, čo pre nich občiansky sektor urobil a čo stále robí; samochvála voní, ak sa je čím pochváliť a mimovládky sa majú čím chváliť.

Druhým dôležitým záverom bolo sformulovanie výzvy občianskeho sektora, v ktorej je sformulované a zhutnené všetko: to čo sme za 30 rokov slobodnej spoločnosti urobili ale aj to, čo nás čaká v najbližšej dobe. Prečítajte si ho:


Voňavý Marcel alebo genéza môjho aktivizmu

Elektronické kľúče bytových domov a zlepšenie života na sídliskách

Keď sme pred 20tymi rokmi v paneláku na Rovniankovej 14 rozmýšľali o tom, ako zabezpečiť dom, začal som sa angažovať v našom výbore vlastníkov. Treba si však uvedomiť, že v tom čase bola Petržalka ešte getom, feťáci, drogy, rozbité paneláky, pomerne vysoká kriminalita. Od malička som bola fanúšik počítačov a informačných technológií a preto som tvrdil, že bezpečnosť a uzavretie domu nesmie byť len obyčajnou fabkou, ako uvažovali niektorí susedia. Presadil som, že budeme hľadať výrobcu elektronického kľúča, ktorý by zaviedol kamerový systém, prístupové čipové kľúče a tak aby sme si zabezpečili dom a mohli sa začať venovať jeho rekonštrukcii a zatepleniu.

V tom čase však nebolo nikoho, kto by niečo také vyrábal, bola to doba, ktorá ešte len čakala na dnes bájnu NOKIU 3310. Našli sme však firmu, ktorú sme presvedčili, abu to toho išla s nami, je to firma RYS, ktorá to dnes ponúka ako štandardný spôsob zabezpečenia panelákov a to už nielen na Slovensku ale aj vo viacerých Európskych krajinách. V tom čase sme však museli len vymyslieť spôsob, ako to spraviť. Vďaka kolegom a tejto firme sme to spolu zvládli.

Od začiatku som totiž vedel, že ak sa chceme mať všetci lepšie, nesmie naša starosť skončiť dverami našich bytov. Museli sme sa postarať o celý dom, aby aj naše byty boli lepšie. Keď sme už mali dom zabezpečený, pustili sme sa do rekonštrukcie výťahov a spoločných priestorov, vybudovali sme nové pivničné kobky, zateplili sme. Začali sme projekt susedskej knižnice. Proste náš dom začal byť dobrým miestom na život a to už nielen v petržalskom rozsahu.

Úspech sme si však nenechali len pre seba; po našom vzore sa zabezpečila Rovniankova ulica a rýchlo nasledovali ďalšie. V priebehu približne troch rokov sa Petržalka dramaticky zmenila. Kriminalita klesla 10-násobne; drogová kriminalita prestala byť problémom, nakoľko díleri sa odsťahovali preč (kombinácia kamerového dohľadu a zvýšenej policajnej činnosti a zvýšenia ceny bytov, kedy ich radšej s miernym ziskom predali). V priebehu asi šiestych rokov sa z Petržalky stala najlepšia mestská časť na život a najžiadanejšie sídlisko v Bratislave a to aj mojou zásluhou.

Predzáhradky na slovenských sídliskách, rekonštrukcia terás a priestorov pred bytovkami, zabezpečené kontajnery a susedská knižnica

Keď už sme mali zabezpečený a zrekonštruovaný náš dom, začali sme uvažovať čo ďalej. Lebo dom bol síce už fajn, ale terasa okolo domu rozbitá a zatekalo cez ňu do pivníc. Kontajnerové stojisko otvorené a smeti pravidelne rozhádzané. Vestibul síce čistý ale sterilný a neútulný. Tak sme sa spojila celá ulica na petržalskom zastupiteľstve sme začali komunikovať s vtedajšími poslancami. Spolu sme vymysleli pilotný projekt rekonštrukcie petržalských terás, ktorý sa neskôr aj zrealizoval a dnes je už po jeho príklade zrekonštruovaná každá petržalská terasa. Čas plynie a postupne sú nové vlny reknoštrukcií a zlepšovania terás. Terasy sú totiž jeden z prvých priestorov, kade každý deň chodíte keď vídete z domu. Je to akoby priedomie paneláku.

Ďalším projektom, do ktorého sme sa pustili bolo zabezpečenie kontajnerových stojísk a budovanie predzáhradok; aj tu sme museli spolupracovať s poslancami, nakoľko jedno aj druhé je vo vlastníctve mesta a v správe mestskej časti (v každom meste sú podmienky mierne odlišné). Vymysleli sme však pilotný vzorový projekt, ako mestská časť zverí konkrétne verejné priestranstvá pri panelákoch do starostlivosti ich obyvateľov a tí si môžu zeleň upraviť podľa svojich predstáv. Tak vznikol projekt petržalských predzáhradoch, ktorý sa neskôr transformoval do celobratislavského projektu adopcie zelene.

Rekonštrukcia terás a predzáhradky boli prvé dva komunitné projekty, ktoré sme s Petržalkou zrealizovali participatívnym spôsobom, hoci vtedy sme ešte nevedeli, že to má také učené meno. Proste sme sa len prirodzene snažili urobiť svoj dom a jeho okolie lepším miestom pre život.

Lenže my sme si chceli spraviť ešte lepším miestom pre život aj vnútro domu a to v oblastiach, v ktorých plní svoju úlohu samospráva a tou je odpadové hospodárstvo a kultúra. Podľa nastaveného systému odpadového hospodárstva je za zber, separáciu a zhodnocovanie odpadov zodpovedná obec; kontajnery sú mestské a kontajnerové stojiská buď patria domu alebo mestskej časti. Museli sme porozmýšľať ako na to, aby sme ku kontajnerom zabezpečili prístup len obyvateľom domu a technických služieb. Riešenie sme však už mali – využili sme prístupový DEK systém, kde sme do systému doplnili aj prístup pre smetiarov. Kontajnerové stojisko sme doplnili o kovové dvere a jednoduchú strešnú konštrukciu, aby do neho nepršalo a nevyplavovalo znečistenú vodu. Následne sme spolu s poslancami vypracovali VZN, aby tento systém mohol byť použitý kdekoľvek v Petržalke.

Zároveň sme hľadali niečo, ako zútulniť vestibul a ostatné spoločné priestory.Vianočný stromček sme mali vo vestibule len mesiac od Mikuláša po Troch kráľov a pár kvetináčov sme pociťovali len ako kulisu a málo. Pomohol nám praktický problém. Spolu so zlepšením domu sa začali niektorí ľudia sťahovať preč, noví prišli sem a starousadlíci svoje byty rekonštruovali. V rámci tohto prirodzeného pohybu vznikol aj praktický problém, čo so starými knihami, ktoré ich majitelia už nečítajú ale dať ich do zberu je predsa len škoda. Tak sme spolu s Petržalskou knižnicou vymysleli projekt Susedskej knižnice. Do petržalských panelákov sa osadili regále a knižnica zabezpečuje ich pravidelnú obmenu, rotáciu a starostlivosť.

Keď sme sa v ZDS stali celoslovensky pôsobiacim environmentálnym združením, nezanevreli sme na svoj pôvod. Okrem symbolického ponechania sídla združenia na Rovniankovej 14 odkazujúceho na jeho pôvod a začiatky, ponechali sme si symbolicky aj reálne Centrálny park v Petržalke ako našu ústrednú tému v celoslovenskom pôsobení. Pri každej spolupráci nielen v Bratislave sa totiž naši partneri zaväzujú, že nám pomôžu s realizáciou tohto ambiciózneho projektu dokonca a to bez ohľadu na svoj pôvod a pôsobenie. Symbolicky sa Centrálny park Petržalka stáva aj centrálnym parkom celého Slovenska a je symbolom našej snahy za zelenšie mestá a lepší život pre všetkých.

Centrálny mestský park Petržalka

Náš panelák mal aj jednu geografickú výhodu, je umiestnený blízko Chorvátskeho ramena v Petržalke a obyvatelia celej ulice prirodzene vnímali jeho brehy a okolie ako svoj dvor. Preto nás prirodzene znepokojilo, keď spoločnosť Kaufland predstavila projekt obchodného domu, ktorý sa mal rozprestierať v podstate od Technopolu až po Zrkadlový háj, pričom väčšinu plochy malo zaberať parkovisko. Na ulici sme zorganizovali petíciu, ktorú podporilo niekoľko tisíc ľudí. Aktivitou voči mestu aj úradom sme reálne dosiahli, že Kaufland musel svoj projekt významne prehodnotiť a upraviť, svoju plochu musel zmenšiť na najmenšiu možnú mieru a parkovisko umiestniť na svoju strechu. Tým sa podarilo zachrániť väčšinu územia ako prírodného.

V tom čase však mesto Bratislava predstavilo svoje plány s týmto územím a dva rôzne projekty sa prelínali a pôvodne spolu súviseli. Stavba petržalskej električky a kompletné zastavanie územia popri Kanáli (ako miestni nazývajú Chorvátske rameno), čo bolo prezentované aj na realitnom veľtrhu vo Francúzsku. Projekt električky vtedajší developeri plánovali použiť ako trójskeho koňa na otvorenie tohto územia stavebnej činnosti a jeho následnému úplnému zastavaniu. Proti tomu sme sa Petržalčania otvorene postavili.

Koncom roku 2006 bolo založené Združenie domových samospráv, ktorého podpredsedom som sa stal. Mali sme viacero tém, ktoré sme na petržalskej úrovni riešili a v prospech ľudí aj vyriešili. Jednou z tém, ktorú si ZDS od začiatku zobralo za svoje je zastabilizovanie územia okolo Chorvátskeho ramena ako mestského centrálneho parku prírodného charakteru. Električke sme sa principiálne nebránili, ale požadovali sme, aby mala charakter dráhy idúcej parkom, nie tvoriacej bulvár. Kým mesto neprerobilo jej projekt do tejto podoby, boli sme voči tomuto projektu kritickí.

Od začiatku sme však tvrdili, že hoci Rovniankova 14 a ZDS boli lídrom tejto agendy a aktivity, že o tomto vzácnom území musia rozhodovať všetci Petržalčania. Usilovne a tvrdohlavo sme za týmto cieľom postupovali krok po kroku až sme dosiahli známosť a vnímanie našej agendy celobratislavskou verejnosťou. Vtedy sa témy chytili aj ďalší aktivisti, ktorí zorganizovali petíciu ďalšom charaktere tohto územia; doteraz bola najúspešnejšou petíciu tohto druhu na Slovensku; podporilo ju vyše 16000 Petržalčanov a ďalšie tisíce ľudí z iných častí Bratislavy a dokonca aj z iných kútov Slovenska. Výsledok bol jednoznačný – všetci si želali toto územie ponechať ako centrálny mestský park; rozdiely boli iba v predstave aký chatakter má tento park mať. Najviac hlasov získala vízia voľne udržiavaného mestského parku, ktorým prechádza električka v stromovej aleji.

Ako plynul čas, postupne sa spustila stavba petržalskej električky; súbežne s tým sa mnohí aktivisti stali poslancami mestského aj miestneho zastupiteľstva. Hoci tým automaticky prestali byť aktivistami a stali sa poslancami; nezabudli na to, čo ich do pozícií dostalo. Presadili, že mesto Bratislava obstaráva prvý participatívny územný plán zóny založený na celospoločenskom konsenze, strategicky sa rozhodlo, že Chorvátske rameno musí byť zachované ako centrálny park Petržalky a k tomuto má smerovať aj postup mesta a jeho orgánov (hoci súčasný územný plán stále predpokladá „Manhattan“).

Železná studnička a zachovanie mestských lesov pre bratislavčanov

V Združení domových samospráv posilnený úspechom pri aktivitách okolo Chorvátskeho ramena sme sa pustili do väčšieho sústa. Na začiatku tejto dekády totiž Bratislava čelila dvoch rizikám pre prírodu: na Železnej studničke chcel stavať svoj projekt jeden developer a lesníci ťažili v Lesoparku toľko stromov, že reálne hrozil zánik mestských lesov. Obe tieto kauzy síce spolu priamo nesúviseli, ale do istej miery sa vzájomne prelínali.

Vo vzťahu k Železnej studničke bolo potrebné začať komunikovať s mestským zastupiteľstvom, lebo to súviselo s problematikou územného plánu a územnej regulácie tohto územia. Železná studnička totiž nezmyselne pripúšťala stavebnú činnosť, hoci nikdy nemala charakter rozvojového územia. Bolo preto potrebné zmeniť regulatívy územného plánu a vnímania tohto územia samotným mestom a jeho orgánmi. V rovnakom čase však v zastupiteľstve prebiehala diskusia o mestských lesoch a ich úlohe a význame pre Bratislavu. Boli dve frakcie, jedná ktorá silno preferovala ekonomické funkcie lesa a táto časť mestských poslancov presadzovala zastavanie Železnej studničky a veľký (neudržateľný) rozsah ťažby dreva. Spojením aktivít viacerých občianskych združení spolu so zelenými mestskými poslancami sme vyhrali – dosiahli sme, že zastupiteľstvo redefinovalo ako Železnú studničku schválením urbanistickej štúdie pripúšťajúcej len oddychové, rekreačné, športové a turistické funkcie bez akejkoľvek stavebnej činnosti, tak aj strategické rozhodnutie poslancov o mestských lesoch bolo, že sa má ťažba obmedziť v podstate len na udržiavaciu ťažbu.

Tu by väčšina ľudí skončila; veď poslanci o tom už rozhodli. Ja som však tú istú chybu nezopakoval. Pri lesoch je totiž dôležitý jeden dokument a ten sa volá Plán starostlivosti o les a napriek jeho názvu je to v skutočnosti ťažobný plán; definuje v ktorých lesoch a jeho častiach sa koľko stromov rúbe a kde a ako sa vysádzajú nové. O tom sa rozhoduje v špeciálnom správnom konaní na okresnom úrade. Vedel som, že na to, aby sa mestské lesy podarilo skutočne zachrániť, je potrebné nepodceniť toto konanie a zúčastniť sa ho a dosiahnuť taká plán, ktorý aj skutočne potvrdí rozhodnutie mestského zastupiteľstva. To sa aj podarilo; úradník bol úplný profesionál a konanie viedol so všetkou vážnosťou a úctou ako k zákonu tak aj ku lesom. Výsledkom je, že aj plán je nastavený tak, že mestské lesy sa skutočne podarilo zachrániť a došlo k ich prirodzenej obnove a zveľadeniu.

Zelenšie mestá na Slovensku

Môj záujem o zvyšok Slovenska je úprimný a skutočný a priamo sa ma dotýka aj ako Bratislavčana. Ako Bratislavčan mám totiž záujem, aby v Bratislave išlo všetko ako má a bola skutočne „Krásavicou na Dunaji“, prívlastkom, ktorým sa pýši; často sa to tak však nedialo a často s odôvodnením, že nikde na Slovensku sa to tak nerobí. Ak preto zjednávam zákonnosť a environmentálne záujmy vo Zvolene, Košiciach, Prešove, Žiline, Trenčíne a zvyšných mestách a obciach Slovenska, v skutočnosti si tým hájim aj svoj bratislavský záujem – ak to tak funguje aj inde na Slovensku, tak o to skôr to musí ísť v hlavnom meste. A naopak, tým, že „exportujem“ z Bratislavy to, čo sa nám tu už podarilo urobiť, prispievam svojou trochou k zmenšovaniu regionálnych rozdielov a k redistribúcii kvality a bohatstva z bohatej Bratislavy späť do slovenských regiónov. Nevidím dôvod, prečo by mali byť kvalitné projekty len v Bratislave alebo v Rakúsku, podľa mňa si ich zaslúžime všade na Slovensku. Preto, hoci som hrdý Bratislavčan, som súčasne hrdý Európan a hrdý Slovák a rovnako doma som v Bratislave ako hocikde inde na Slovensku a v Európe. A skutočne nevidím dôvod, prečo by som sa doma nemal cítiť dobre a nemal o to svojou trochou sa aj pričiniť.

 

 

Marcel Slávik, predseda Združenia domových samospráv 

Teraz najčítanejšie