Denník N

O živote človeka s komplexom menejcennosti: „Až psychoterapeut mi ukázal, že utrpenie dokážem zmierniť vlastnými silami“

Foto: Klára Kusá, www.instagram.com/klara_klf_kusa/
Foto: Klára Kusá, www.instagram.com/klara_klf_kusa/

S akým psychickým problémom bojuješ?

Každý odborník to nazýva inak. Za najlepšiu definíciu považujem chronický komplex menejcennosti.  Alebo ako mi aj jeden psychológ povedal, som v tomto smere riadny „pako“.

To ti naozaj takto povedal?

Áno, ale musím uznať, že to bolo v kladnom slova zmysle v istom kontexte. Myslel to tak, že nasávam všetky negatívne vplyvy okolia. Rozhodol som sa zobrať si z tohto pomenovania to pozitívne.  

Poďme ďalej. Vedel by si verejnosti objasniť čo si má predstaviť pod pojmom „chronický komplex menejcennosti“?

Človek s komplexom menejcennosti sa z duše nenávidí a vo všetkom sa podceňuje. V rámci tejto poruchy mávam aj depresívne či úzkostné stavy. Samotnú depresiu či úzkostnú poruchu som však nemal ani nemám.

Existencia s týmto komplexom je nesmierne náročná. Človek totiž popiera svoju najzákladnejšiu podstatu, ktorou je jeho existencia.

Ako často mávaš takéto stavy?

Prichádzajú v oveľa menšej miere ako na začiatku liečby a vcelku úspešne sa mi ich darí zvládať.  V úvode som na samovraždu myslel na dennom poriadku. Teraz sa takýto stav objaví zriedkavo, niekoľkokrát do mesiaca.

https://www.youtube.com/watch?v=T-4ti2UMyIA

Čo ti pomohlo?

Rozhodol som sa s tým niečo urobiť. Kedysi som neustále premýšľal nad samovraždou, nenávidel som seba i okolitý svet. Zároveň som končil vysokú školu, za sebou som mal neúspešné konzultácie s rôznymi školskými psychológmi. Pociťoval som konštantnú duševnú bolesť. Povedal som si, takto to ďalej nejde. Vyhľadal som psychiatra, ale nesadli sme si. Následne som sa odsťahoval do Bratislavy, snažil som sa nájsť si niekoho ďalšieho. Nakoniec bolo moje hľadanie úspešné. Vtedy nastal zlom a ja som zrazu uvidel nádej.

Vedel by si človeku, ktorý nemá skúsenosť s terapiou priblížiť, čo presne v procese terapie ti pomohlo najviac?

Psychoterapeut ma naučil brániť sa. Povedal mi, že svoju situáciu dokážem zmeniť vlastnými silami. Ukázal mi, že mám v rukách všetky prostriedky na to, aby som netrpel. Samozrejme, spočiatku bola liečba veľmi uplakaná a repetitívna. Neustále sme chodili okolo horúcej kaše. No postupne som sa učil žiť ako normálny človek. Začal som mať rád sám seba i život, ktorý mi bol daný.

Hovoríš, že tvoje prvé sedenia boli repetitívne a uplakané. Prečo?

U mňa konkrétne to bolo z jednoduchého dôvodu. Spolu s terapeutom sme potrebovali dostatočne prediskutovať témy duševnej nenávisti a samovražedných myšlienok, a keď sme ich prežuli a upravili do stráviteľnej formy, mohli sme sa pohnúť ďalej.

Foto: Klára Kusá (archív)

Znie to ako veľmi náročný proces.

Myslím si, že každá psychická porucha má náročný priebeh. Je pravda, že do istej miery to pre mňa bolo neznesiteľné. No nie tak neznesiteľné ako sa dvanásť rokov zbytočne nenávidieť a trpieť.

Pamätám si, že prvé dve sedenia boli veľmi zaujímavé. Psychoterapeut mi hovoril, veď vám nič nie je, neustále sa usmievate. On bol prvý človek, ktorý sa ma na rovinu spýtal, čo mi vlastne je.

Akoby si na sebe nosil usmievavú masku.

Asi je to bežné u ľudí s psychickou poruchou.

Myslím si, že je to bežné aj u iných.

Asi áno, pokrytectvo je v dnešnej dobe vcelku časté. Každopádne, toto bol jeden z ďalších zlomov v mojej liečbe. Po  tejto zásadnej otázke sme sa konečne mohli venovať môjmu problému ako takému.

Vedel by si porovnať začiatok liečby s tým, ako si na tom teraz?

Minulosť nazývam životom pod olovenou prikrývkou. Neustále som sa krútil okolo rovnakých deštruktívnych schém. Nenávidel som seba, okolie, bol som nepríjemný na ľudí, kričal som po druhých. A to všetko z jednoduchého dôvodu, mal som sa zle. Skúsil som všeličo, rekreačné drogy, alkohol, prejedal som sa. Vo výsledku som sa cítil len horšie.

Momentálne som voľný. Občas ma zastihne nepríjemný vánok, ten predýcham a idem ďalej.

Foto: Klára Kusá (archív)

Čo ti pomáha prekonať zlé stavy?

Samozrejme, to najväčšie klišé, pohyb. Idem sa prejsť, jazdím na bicykli. Ale to nie je všetko. Dôležité je venovať sa sám sebe. Pozriem si film, uvarím si dobré jedlo a relaxujem.

Vedel by si do istej miery popísať príčiny komplexu menejcennosti v tvojom prípade?

Pravdepodobne za to môže skutočnosť, že som býval v trojgeneračnom dome. Žijem na tom istom mieste so starými rodičmi, cítim sa tým pádom akoby som mal štyroch rodičov. Emočne sa to oddeliť nedá. Moji starí rodičia boli bohužiaľ obaja veľkí egomaniaci. Nedali nikomu za pravdu, a to za žiadnych okolností. Zároveň si myslím, že môj starý otec bol mierny sadista, a to najmä na citovej úrovni. Emočné vydieranie tu tým pádom bolo na dennom poriadku.

V škole som sa necítil o nič lepšie. Univerzita bola najhoršia. Bol som ochudobnený o lásku, nemal som žiaden vzťah. Nevedel som, prečo som na škole. Nechápal som, čo tam vlastne robím.

Foto: Klára Kusá (archív)

Ako je to v tvojej liečbe teraz?

Momentálne navštevujem psychiatričku raz za tri mesiace. Ku psychológovi chodím raz do mesiaca, prípadne dvakrát, ak sa o niečom potrebujem porozprávať.

Čo ti tvoja psychická porucha dala?

V procese liečby som zistil, že som veľmi životaschopný. Túto vlastnosť považujem za kľúčovú k prežitiu.

∴Tieto rozhovory sú súčasťou destigmatizačnej činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Sledovať našu činnosť môžete tu. Podporiť Kláru môžete tu.

Rozhovor bol robený pod zárukou anonymity. Názory respondenta sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky.

Teraz najčítanejšie