Tak berie profesor Šteňo úplatky alebo neberie?

V rozhovore po operácii som narazil na dve vety pána profesora Šteňa: ´´ Nikdy som od nikoho úplatok nežiadal ´´ a ´´Nikdy som operáciu nepodmieňoval úplatkom.´´ To ma tiež trochu zneistilo. O tom, ako to chodí na Slovensku, sa mi do uší dostalo hocičo. Napríklad príbeh kolegyne lekárky, ktorá sa informovala, prečo ešte jej otec nebol pozvaný na plánovaný kardiologický zákrok. A odpoveďou sekretárky jej bolo, že ´´Nebola vôľa.´´ … ´´Nebola vôľa´´ rozumej: Nikoho sme na nič nevyzývali, ale ani sme nič nedostali, takže žiaden termín nebol… Zostal som preto pri hore uvedených vyjadreniach profesora Šteňa na pochybách, či teda úplatky iba nepožaduje, alebo ich reálne neberie, keď mu ich pacienti núkajú.

Všetci vieme, ako to na Slovensku funguje v politike, súdnictve, prokuratúre … Navyše vieme, ako dopadol príbeh o úplatku u pána profesora Fischera z Národného ústavu srdcovocievnych chorôb v roku 2015. Na pripomenutie: Vtedy sa pán profesor Fischer s prokurátorom dohodol na vine a treste v prípade úplatku tritisíc eur + dvoch kačíc. A aby sa to vtedy prevalilo, musela zomrieť pacientka. Dejavu? Slováci sú otrlí. Aby sa niečo zásadné zmenilo, musí sa stať tiež niečo zásadné. A na Slovensku to medzičasom znamená, že musí niekto zomrieť. Inak systém beží na zotrvačnosť ďalej. Ja som sa stretol s tým, že peniaze pacienti chceli dať vtedy, keď sa ich stav zhoršoval, resp. mali strach, že by sa zhoršovať mohol. A s tým sa pán profesor operujúci nádory mozgu v slovenských reáliách stretáva predpokladám dnes a denne.
Všetci vieme, v akom stave je slovenské zdravotníctvo. Nerobím si preto ilúzie ani o situácii s úplatkami v slovenskom zdravotníctve. Tam, kde je strach o vlastné zdravie, tam sú úplatky. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je iba odrazom toho, ako funguje prokuratúra. Čiže ako snehová perina. Prikryje a zabieli, čo sa len dá. Rozdiel je v tom, že nie iba v zime.
Nezaujíma ma preto pán profesor, či úplatky požadujete alebo nie, ale či ich prijímate. Ale možno ste sa iba nešťastne vyjadrili.

Aby nevznikli ďalšie pochybnosti, dovolil by som si definovať, čo za taký úplatok na Slovensku považujem ja.
Tak napríklad, nie je normálne, keď vám pacient (aj keď to po ňom nepožadujete) dáva peniaze sám od seba a vy si ich vezmete.
Úplatkom je aj príjem peňažnej sumy, resp. hmotného daru, ktorý ide v súvislosti s lekárskym zákrokom na konto nemocnice, nejakej nadácie, alebo ako sponzorský dar a podobne. Úplatkom je aj to, keď pacient peňažným darom nemocnici kompenzuje stav, že lekár by inak zákrok vykonať vôbec nemohol, ale s peňažným príspevkom ho vykonať môže. V tomto prípade je to úplatok nemocnici, lebo lekár z toho samotný žiaden finančný prospech nemá. Alebo aby neboli žiadne pochybnosti. Úplatkom je čokoľvek, čo nie je ekvivalent čokolády alebo bonboniéry, resp. fľaše alkoholu, alebo presahuje hodnotu povedzme 20 Eur. Na Slovensku sme ale na papieri pápežskejší ako pápež. Svedčí o tom to, čo som si prečítal dnes na sme.sk. V roku 2015 dostala lekárka za úplatok 15 eur trest dva roky odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu na 30 mesiacov a peňažný trest 400 eur. Aj keď okolnosti podplacania boli vtedy dosť absurné a nie práve typické. Za rozumné naopak považujem, že bolo ukončené stíhanie rodiny, ktorá upozornila na úplatky v prípade pána Fischera.

Aby som to ja nemal v morálnej rovine ťažké, je jedno, čo ja považujem alebo nepovažujem za úplatok. V zmluve mám rovno napísané, že nemôžem prijať od pacienta dar presahujúci 5 Eur. Bodka. A ďalšia diskusia je zbytočná. Neviem, čo má, alebo nemá v zmluve napísané pán profesor.
Nechcem týmto nijako spochybňovať odborné skúsenosti pána profesora. Z toho, čo čítam, je to odborník. Ako dekan najväčšej lekárskej fakulty by ale mohol nastaviť laťku aj vyššie ako konštatovaním, že ´´ Nikdy som od nikoho úplatok nežiadal. ´´ Pýtam sa preto verejne pána profesora, či by mohol svoj postoj k úplatkom formulovať o niečo presnejšie. Napr. spôsobom: Úplatky neberiem a odmietam ich. Alebo ešte lepšie: Úplatky som nikdy nebral.
Ešte raz, nechcem týmto nijak spochybňovať odborné skúsenosti pána profesora.

To by som si dovolil iba v prípade jeho syna. Toho nijak nepoznám, môže to byť medzičasom tiež dobrý doktor. Nepríde mi ale normálne, keď v čase, kedy mohol ako mladý lekár po otvorení hraníc získavať skúsenosti v obore neurochirurgie po celom svete, získaval ich práve na klinike, kde šéfoval jeho vlastný otec. Nieže by to bolo niečo proti niečomu, ale klinika neurochirurgie nie je kováčska dieľňa, aby v nej otec musel predávať nadobudnuté skúsenosti synovi ako v stredoveku a nie je to ani monarchia, aby sa žezlo dedilo pokrvne. Aj keď, vlastne beriem späť, teraz ma napadá, že ja som študoval na gymnáziu, kde učila moja mama… Ale tak už to na Slovensku chodí. Aj preto nemá ani v tomto marazme na Slovensku kto prvý hodiť kameňom…