Denník N

Magický realizmus z poľsko-bieloruského pohraničia

dav
dav

Prihraničný poľský región Podlasie má zvláštne tajomné kúzlo. Lazy roztrúsené v hlbokých lesoch, ticho ranných inverzií, v ktorých ste mohli veriť, komu ste chceli, pravoslávne cerkvi, močiare a bociany, vlky a zubry, morové stĺpy a vodka, povery a hlboko zakorenená viera v zázraky…

A šeptuchy, ženy, ktoré liečia zariekaním, za ktorými ľudia chodia, aby im pomohli s problémami.

V dedinách zabývaných svojráznymi postavičkami ste mohli často nájsť dve, bližšie k hraniciam aj tri šeptuchy, akoby ich bolo treba tým viac, čím hustejšie boli lesy naokolo. Ľudia, ktorí za nimi chodili so všetkým od krívd po migrény čakali na zázraky a odchádzali od nich s pocitom vďačnosti z ubezpečenia, že sa niečo zmení, veď vlastné presvedčenie je polovica úspechu.

Tu nie je ťažké zdochnúť od hladu,“ hovorievala Elzbieta v krčme, keď nalievala žubrovku. Ale kde je, všakáno?

Príbeh o priateľstve dvoch dospievajúcich dievčat zo susediacich dediniek, v ktorých v noci svietia len maličké cintoríny a morové stĺpy, je zároveň poetický aj krutý. Dievčatá, ktorým sa páči Mŕtva nevestu Tima Burtona či Hviezdne vojny, a kupujú si Bravo v Kauflande v Hajnówke, kde čítajú rady, ako získať chlapca svojich snov (škoda len, že v Brave už nepíšu, ako sa vysporiadať s pokusom o znásilnenie), vyrastajú zároveň v kraji na konci sveta, ktorý je opísaný nádherne sugestívnym jazykom. Príbeh o sklamaniach a ublíženiach, detských tajomstvách a krutých precitnutiach, o ktorom sa len veľmi ťažko píše. Musíte si ho prečítať a precítiť, pretože Šeptuchy sú nádherná kniha.

„Hospodin najprv stvoril hmlu, potom do nej vymyslel Podlasie, a až nakoniec zvyšok sveta,“ rozprávala mi teta Irena pred spaním.

Naposledy som mala tak silný zážitok z atmosféry pri knihe Hodina ticha od Ivana Klímu, plnej lyrického ticha zabudnutej krajiny kdesi na východnom Slovensku, kde ponad rieku Laborec tiahnu bocianie kŕdle. Obe knihy majú ešte jedno spoločné: výborný a silný príbeh, ktorý je trochu v tieni pôsobivej atmosféry zabudnutého kraja kdesi na konci sveta, kde by ste sa v hmle nemali obzerať za seba, lebo uvidíte prízraky.

Každý sa snažil, ako vedel. Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok očakávali jar, čakali na navrátivšie sa bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa tu po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký je už život, takí sme.“

– – –

Alena Sabuchová – Šeptuchy (Artforum 2019)

Teraz najčítanejšie