Estónsky školský zázrak? Sloboda a zodpovednosť.

Deň prvý – prečo Estónsko 

Kolegyňa Zuzana Vasičák Očenášová posledný rok intenzívne pracovala so štyrmi strednými školami z Púchova, Košíc, Dubnice nad Váhom a Trenčína. Identifikovali spolu problémy,  ktoré viedli k nečestnému správaniu žiakov a žiačok a následne sa snažili vytvoriť férovejšie prostredie pre všetkých, ktoré môže fungovať ako antikorupčná prevencia. Výberom krajiny, kde sa má vzdelávací projekt Férovka do ktorého boli školy zapojené ukončiť sme chceli demonštrovať, že aj Slovensko má šancu na pozitívnu zmenu. Veď sa na to pozrime.

Estónsko je ešte menšia krajina ako tá naša (má vyše 1,3 milióna obyvateľov), spája nás aj podobná história. Krajina bola okupovaná Treťou ríšou, aj sovietskymi vojskami. Dlhé roky malo Estónsko systém vzdelávania ako všetky komunistické krajiny a spolu s ním aj rovnaké problémy. Deti zo sociálne slabších rodín či (jazykových) menšín dosahovali horšie výsledky, rozdielne boli tiež výsledky na mestských a dedinských školách. Hneď po získaní nezávislosti v roku 1991 sa však v Estónsku pustili do dôslednej reformy školstva.

Mnohé postkomunistické krajiny prispôsobili vzdelávací systém šikovným žiakom a žiačkam, elitám. Estónsko sa k tomu postavilo inak. Dnes majú deti z jazykových menšín rovnaké výsledky ako majorita. Rozdiel medzi výsledkami škôl z dedín a miest je najmenší na svete a ekonomické pozadie rodičov nemá na študijné výsledky detí takmer žiadny vplyv. Ako sa im to podarilo? Debatujeme prvý deň nášho estónskeho študijného pobytu vo foajé hotela priamo v Tallinne. Ďalšie dni už strávime “v teréne” a pokúsime sa zistiť, ako to dokázali a čo z toho nám môže slúžiť ako inšpirácia.

Deň druhý – hodnotové vzdelávanie ako samozrejmosť  

Je pondelok a my cestujeme na návštevu základnej školy Peetri Lasteaed-Põhikool. V taxíku si čítam poznámky o estónskych školských reformách. Tá prvá z roku 1996 sa volala Tigrí skok a jej prioritami boli rozvoj kritického a logického myslenia a rovnosť šancí pre všetkých. Najväčšia školská reforma však prebehla v roku 2001. Určila ciele vzdelávania a ďalej dala voľnú ruku každej škole, ako ich dosiahne. Na zmenách osnov sa podieľalo až 43% všetkých učiteľov a učiteliek.

Viac sa už nestihnem dozvedieť, vystupujeme pri budove obkolesenej stovkami bicyklov. Vchádzame do farebných priestorov, míňame deti rôzneho veku. Hneď pri vstupe nám neznáma učiteľka vysvetľuje, že v šatniach či na chodbách nerozdeľujú mladších a starších. Mladšie deti môžu vidieť ako sa staršie chovajú a to dodáva starším pocit, že musia ísť príkladom. Mladší sú zas naučení požiadať o pomoc a učia sa, že je v poriadku ozvať sa, keď niečo nevedia alebo niečo potrebujú.

Sadáme si do jednej z tried a učiteľka Maria hneď spustí. Po reformách sa estónske deti začali učiť menej faktov a viac rozvíjajú svoje zručnosti a záujmy. Učebnice neschvaľuje žiaden orgán, je na vyučujúcich, aké pomôcky na hodine použijú. Jednou vetou: “Školy tu majú veľkú slobodu.” V Estónsku sa napríklad neznámkuje do 4. triedy, no na tejto škole rodičovská rada rozhodla, že deti nebudú dostávať známky až do 6. triedy. Spätnú väzbu dostávajú ústne aj písomne, v špeciálnych žiackych knižkách si môžu prečítať v čom napredujú, v čom by sa mohli zlepšiť a ako. Spätnú väzbu však pri projektoch dávajú aj deti sebe navzájom. Trieda sa dopredu dohodne aké kritériá a ako hodnotí. Pre deti je vraj takéto hodnotenie dôležitejšie, ako hodnotenie od učiteľského zboru. Zároveň sa tak učia citlivej komunikácii a férovému prístupu. Podľa učiteliek známkovanie bez vysvetlenia nemá význam: “Známkovanie nie je voči deťom fér, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Myslíme si, že je dôležité pestovať v deťoch snahu zlepšovať sa a nie aby boli len najlepší. To ich nikde neposúva, naopak ich to frustruje.”

Školu Peetri Lasteaed-Põhikool sme si však vybrali najmä kvôli špeciálnemu hodnotovému vzdelávaniu, ktoré je súčasťou ich učebných osnov. Program s názvom Sedem návykov vyvinul americký lektor Stephen Covey, ktorý veril, že škola nemá deti učiť len fakty, ale aj kreovať ich charakter. Program okrem sebarozvoja učí deti, ako svojim konaním ovplyvňujú priestor v ktorom žijú. Každému zo siedmych zvykov sa venujú samostatne napríklad na triednických hodinách a následne ich trénujú na všetkých hodinách. Okrem aktívneho počúvania, prioritizovania úloh a spolupráce v tíme sa deti učia napríklad tzv. proaktívnemu rozmýšľaniu.

Tesne pred odchodom sa pýtame, čo je podľa Marie základom dobrej výchovy k hodnotám. “Učitelia aj rodičia musia ísť príkladom.” hovorí. Preto programom o siedmych návykoch prechádza aj samotný pedagogický zbor a na víkendové tréningy pre rodičov o hodnotách školy či komunikácii s vlastnými deťmi prispieva samospráva. “Na 800 žiakov tejto školy však tréningy využíva približne 70 rodičov. To je dosť málo. No každý rok sa to číslo zvyšuje.” dodáva pri rozlúčke Maria.

Deň tretí – to čo zákon nezakazuje, je dovolené 

Na gymnáziu založenom pred vyše 100 rokmi nás víta riaditeľka Mari-Liis. Hneď pri vstupe nám ukazuje rôzne školské ocenenia. Ich mentorský program pre pedagogický zbor dostal napríklad štátnu cenu. Keď sa riadiacej pozície ujala pred 4 rokmi, mali 475 detí, dnes je ich 770. “V Estónsku máte istotu že je každá škola naozaj kvalitná, preto rodičia jednoducho posielajú deti do najbližšej školy. Každá škola má však vlastnú tvár, ktorú si tvorí sama a naša škola je naozaj obľúbená.” hovorí Mari-Liis hrdo. V čom sa tallinnské Kunstigumnaasium líši od iných miestnych škôl?

Škola je v prvom rade veľmi otvorená deťom so špeciálnymi potrebami a deťom z menšín. Neboja sa detí migrantov a migrantiek, dokonca nám ukazujú špeciálne prispôsobenú triedu pre deti, ktoré trpia poruchami spánku a začínajú sa učiť až v neskorých poobedňajších hodinách. Rodičom z majority sa zas páči, že ich deti prichádzajú do styku s rôznymi rovesníkmi.

Mari-Liis hovorí, že na školu môže prísť študovať aj učiť každý, kto súhlasí s ich hodnotami. Tie vytvorili spoločne počas  veľkého teambuildingu po jej nástupe. Sú nimi kreativita, otvorenosť a spolupráca. Na ne sa priamo odvolávajú aj pri každodenných otázkach žiakov a žiačok na učivo. Maria vie, že učiteľské povolanie je veľmi náročné, preto na škole vytvorila špeciálny systém mentoringu. Každý vyučujúci má svojho mentora alebo mentorku, nie je to však človek učiaci rovnaký predmet, no niekto, kto danému vyučujúcemu vyhovuje osobnostne. Maria nám opisuje mentorský vzťah medzi učiteľmi histórie a matematiky. Chodia navzájom na svoje hodiny, sledujú spôsob komunikácie a prístup k učeniu. “Základné pravidlo školy je, že známky ťa nedefinujú ani ako študenta, ani ako učiteľa.” dodáva.  

K zodpovednosti sa mládež snažia viesť napríklad aj tak, že nemajú zvonček, no všade po škole sú hodiny. Žiaci a žiačky si majú sami odsledovať, kedy majú byť v triede. “Paradoxne mali na začiatku problém s dochádzkou učitelia, nie žiaci,” smeje sa riaditeľka popri predstavovaní Katri, učiteľky ktorá má na starosti medzipredmetové vzdelávanie. Katri sa snaží prepájať informácie z jednotlivých predmetov, aby mali študenti a študentky “väčší obraz” o svete. Vedie napríklad spoluprácu medzi učiteľmi histórie a geografie tak, aby študenti chápali súvislosti bez toho, aby museli vytvoriť samostatný predmet geopolitiku. Vymýšľa projektové dni, počas ktorých napríklad trieda stavala hmyzí hotel k čomu potrebovali poznatky z biológie a geometrie, teraz vedie projekt o ceste zemiakov do Európy kde prepájajú históriu, geografiu aj chémiu.

Otvárame diskusiu o slovenskom školstve, v ktorom nám chýba sloboda. Maria nám však skáče do reči: “Systémová zmena je veľmi dôležitá, kopa vecí sa dá robiť aj bez nej,” a dodáva: “Budú vám tvrdiť že sa to nedá, že sa to nesmie, že to zákon neumožňuje. Spýtajte sa ich, kde presne v zákone je ten zákaz uvedený. Nemôžete sa hneď vzdať.”  ukončuje naše stretnutie.

Deň štvrtý – aj Estónsko má svoje problémy 

Program končíme na univerzite v Talline, kde nás čaká Liis, výskumníčka v oblasti pedagogiky. Diskusiu otvára naša otázka, ako je to v krajine so súkromnými školami. “Z 500 škôl je len 50 súkromných, no majú často horšie výsledky ako štátne. Ale nemyslite si, aj Estónsko má svoje problémy.”, hovorí.

Napriek tomu že systém hodnotenia práce učiteľov a učiteliek je iný ako na Slovensku, platy sa pohybujú tesne pod estónskou priemernou mzdou. Na každého vyučujúceho však škola dostáva bonus 20 % základného platu, jeho rozdelenie je ale na vôli vedenia školy. Možno aj preto je o učiteľskú prácu zo strany mladých nízky záujem, veď priemerný vek estónskeho učiteľa či učiteľky je 47,9 rokov.

Liis nás ďalej upozorňuje, že estónsky vzdelávací sen musíme brať viac v súvislostiach. Temer 97% malých detí napríklad navštevuje škôlky kde sa učia základným zručnostiam a návykom. Je to jedno z najvyšších čísel v krajinách OCED. A nielen to. Liis nám tvrdí, že už na konci 19. storočia bola v krajine temer 100% gramotnosť. “Ľudia sú tu jednoducho zvyknutí učiť sa, vedia že učenie nie je zábava ale tvrdá drina. Máme tu akúsi kultúru tvrdého učenia sa.” “No dobre, ale aj tak, ako sa vám podarilo previesť krajinu zmenou školstva?” pýta sa na záver kolegyňa Zuzana. Liis na nás chvíľu pozerá a potom veľmi úprimne odpovie. Má pocit že oproti iným postsovietskym krajinám je v jej domovine všeobecný väčšinový konsenzus naprieč všetkými generáciami, že komunizmus bol zlý. Zatiaľ čo napríklad v bývalom Československu je o tejto téme podľa Liis stále polemika, u nej doma tento režim celospoločensky odsúdili a po získaní nezávislosti sa jednohlasne pokúsili vytvoriť úplne iný systém vzdelávania, ako bol ten sovietsky.

Deň piaty – čo letí z Estónska s nami 

V Nadácii Zastavme korupciu vieme, že na Slovensku je množstvo zapálených ľudí, ktorí svoju prácu robia poriadne a čestne. Skupinka učiteľov a učiteliek, ktorých sme mali tú česť sprevádzať, je toho jasným dôkazom. Študijnou cestou do Estónska sme ich chceli posmeliť v ich práci na zmenách škôl na férové malými krokmi zvnútra. Chceli sme tiež ponúknuť vhľad, ako k hodnotovému vzdelávaniu, ktoré je u nás ešte len v plienkach, pristupuje iná krajina s vyspelým školstvom. Podarilo sa nám to však? “Chcem sa učiť hľadať balans o tom ako hovoriť o hodnotách bez pátosu. Napríklad v Estónsku o hodnotách hovoria veľmi citlivo. Žiadne vznešené frázy. Je to uveriteľné.” otvára záverečnú diskusiu učiteľ z Košíc. Riaditeľka odbornej školy ho dopĺňa myšlienkou, koľko vecí vlastne na Slovensku nie je zakázaných, len si to často myslíme, alebo sa bojíme vôbec začať pristupovať k učeniu inak. Skupina si myslí, že estónsky vzdelávací zázrak je možný aj v slovenských podmienkach. Všetko čo treba je viac slobody, ktorá prináša ochotu prevziať zodpovednosť. Školám, vyučujúcim aj deťom. Diskusia siedmich fantastických učiteľov a učiteliek z rôznych kútov Slovenska o tom, čo sme videli a čo hneď po príchode do škôl  naši “férovkári” plánujú robiť po novom, ďalej plynie aj bez nás. S kolegyňou Zuzanou na seba nenápadne mrkneme. Malo to zmysel.

P.S.: Stihli sme aj pamiatky a gurmánske hody. Ale o tom nabudúce.

Klára Bernátová,
Nadácia Zastavme korupciu