Denník N

Na bicykli naprieč Slovenskom (Východ – Západ)

Finálna trasa našej cesty
Finálna trasa našej cesty

Od naj po naj… Od najvýchodnejšieho bodu Slovenska po ten najzápadnejší. Len my, bicykle a dlhé kilometre pred nami. To všetko v krásnom počasí babieho leta. Časť prvá – Cesta do Novej Sedlice.

Všetci máme nejaké svoje sny alebo plány. Viac či menej ambiciózne, odvážne alebo dá sa rovno povedať aj uletené. Asi týmto prívlastkom bol najčastejšie častovaný môj sen a neskôr plán prejsť naprieč celým Slovenskom na bicykli. Od najvýchodnejšieho bodu v Novej Sedlici, až po ten najzápadnejší v Záhorskej Vsi. Tento nápad som mal v hlave už nejaký ten rok ale vždy mi chýbala nejaká priazeň okolností a odvaha spraviť prvý krok. Zlomilo sa to v jednu augustovú nedeľu v Seredi, kedy som vzal jeden erárny rodinný bicykel a išiel sa previezť zo Serede k vodnej nádrži Kráľová.

Bolo príjemné letné počasie a môj pôvodný plán zahŕňal desať kilometrov tam a desať späť. Napriek tomu, že bicykel na ktorom som šiel bol polo-vrak, išlo sa vskutku veľmi dobre a ja som sa po desiatich kilometroch neotočil. Po Kráľovej prišla Šaľa, po Šali nekonečné polia Podunajskej nížiny, potom Vlčany, Kolárovo…. Dvadsať, tridsať, päťdesiat kilometrov a ja som si zrazu uvedomil, že už som príliš ďaleko na to, aby som sa len tak vrátil. V ten deň som sa po vážskej hrádzi dostal zo Serede až do Komárna, k sútoku Váhu a Dunaja. Osemdesiat kilometrov v nie vždy veľmi príjemnom cyklistickom teréne, navyše na bicykli ktorý za veľa nestál. Večer cestujúc vlakom naspať do Serede som si spomenul na cestu naprieč Slovenskom a uvedomil som si, že keď som dnes zvládol toto, tak pravdepodobne je tu čas na to, aby sa z môjho sna stal plán.

Mám šťastie, že v tomto období čerpám v práci trojmesačné neplatené voľno. Začínam si byť istý, že množstvo voľného času nevyužijem len na celkový reštart ale aj na túto moju cestu. Prichádzajú hodiny strávené nad mapami, kde sa snažím nejako rozumne naplánovať celú cestu. Samozrejme že sa musím vyhnúť diaľniciam, rýchlostným cestám, úplnej divočine a príliš veľkým prevýšeniam. Kilometer za kilometrom si kreslím cestu, až sa nakoniec ocitám v Záhorskej Vsi. Prstom na mape. Aké jednoduché! Až neskôr zistím, že aj v tomto prípade plány nebudú korešpondovať s realitou a bude to chcieť viac síl ako sme pôvodne boli ochotní obetovať. Približnú trasu ale už mám a uvedomujúc si, že by to chcelo ešte ďalších „parťákov“, idem na internety a snažím sa zapáliť ďalších pre túto vec. Zbieram „lajky“ ale nie reálnych účastníkov. Až nakoniec sa mi ozve môj kolega Roman, ktorý je odhodlaný ísť na túto cestu so mnou. Poteším sa. S Romanom som už nejaké tie cyklotúry v okolí Bratislavy absolvoval a viem, že je makač. Dohadujem s ním posledné detaily a finálny plán teda je dostať sa vlakom z Bratislavy do Stakčína, odtiaľ na bicykloch do Novej Sedlice, tu podniknúť výstup na Kremenec a následne vyraziť na bicykloch z Novej Sedlice do Záhorskej Vsi. Približne 630 kilometrov a takmer 5 kilometrov stúpaní a klesaní.

Národný park Poloniny

Začíname postupne nakupovať a požičiavať všetky veci, ktoré na takúto cestu treba. Nosiče na bicykle, brašne, variče, stan, spacáky, karimatky, trvanlivé potraviny… Je toho veľa a ja som rád, že to nemusím všetko riešiť popri práci. Keď je všetko naplánované a prichystané, september sa už strieda s októbrom. Počasie ale zatiaľ na nejaké veľké babie leto nevyzerá a volíme vyčkávaciu taktiku. Je chladno, v noci na severe mrzne a my dúfame v návrat teplejších dní. Tie nakoniec aj prídu s druhou dekádou októbra. Roman si narýchlo vybavuje dovolenku, ja zase nejaké ubytovanie v Novej Sedlici, kde by sme mali stráviť tri dni. Roman je úspešnejší, dovolenku dostáva hneď, ja ubytovanie nemám ani po troch dňoch. V druhý októbrový víkend je totiž v Novej Sedlici nejaká veľká svadba a všetky ubytovacie kapacity v oboch penziónoch sú beznádejne obsadené. Nevzdávam sa ale. Píšem email na obecný úrad a prosím o informáciu ohľadom ubytovania v súkromí. Zostávam ale bez odpovede. V Novej Sedlici sa dá ubytovať aj pod stanom za dedinou v táborisku ale keďže chceme podniknúť peší výstup na samotný najvýchodnejší bod Slovenska – vrch Kremenec, musíme si niekde nechať všetky veci aj s bicyklami. Píšem ešte na fejsbúkovú stránku Novej Sedlice a tu už dostávam aspoň nejakú informáciu. Môžeme sa zložiť v dome v ktorom sa síce nekúri ale je to stále dom.

Zásoby na tri dni
Zásoby na tri dni

Súčasne s problémom ubytovania riešim aj problém so ZSSK. V nočnom vlaku R615 Zemplín ktorým plánujeme ísť, nie je radený vozeň s pojazdnou úschovňou batožín/bicyklov. To znamená, že kým budeme my spať v lôžkovom vozni, naše bicykle si budú voľne visieť niekde v uličke vozňa s miestami na sedenie. Super, to je presne to, čo sme nechceli. ZSSK nám samozrejme nijako s týmto problémom nevie pomôcť a tak kupujeme lístky ako sa dá a ideme v ústrety neistote, či sa bude na akých bicykloch z východu vracať. Štvrtok, 10. október o 22.48 bude čas kedy sa pohneme vlakom na východ, aby sme sa potom mohli vrátiť opäť na západ. Nechýbalo veľa a takmer sme sa nepohli.

Plne naložený pred odchodom
Pripravený na odchod

Pár hodín pred odchodom prichádza na finálne balenie sa. Veci, potraviny, spacák, hmotnosť bicykla stúpa, čo si zatiaľ akosi neuvedomujem. Zisťujem to však momente, keď nahodím aj posledné svetlo a chcem odísť. Bicykel potlačiť viem ale nadvihnúť ani náhodou. Som z toho trošku vydesený ale už stúpanie na Pioniersku ulicu mi dokáže, že aj keď som takto plne naložený, stále sa do pedálov šliape veľmi dobre. O 22:13 zastavujem pred Hlavnou stanicou v Bratislave a informujem o tom Romana. Boli sme dohodnutí, že prídeme skôr pred odchodom vlaku a pokúsime sa nejako vyriešiť otázku bicyklov so sprievodcami. Čas sa kráti a Roman nechodí. Stojím pred stanicou a začínam nervózne prestupovať. O 22.30 sa v SMSke uisťujem, že odchod vlaku stíha. Odpoveď nechodí ale o 22.40 sa objaví Roman. Okamžite sa zbieram a začínam ho poháňať k vlaku. Nerozumie môjmu náhleniu sa, keďže je v tom, že vlak odchádza 23.30. Vyvediem ho teda rýchlo z omylu a upaľujeme ešte rýchlejšie na nástupište. Výťahy samozrejme nefungujú, vlečieme sa po schodoch. Pár minút pred odchodom nie je akosi už priestor na nejaké vybavovanie čohokoľvek a tak rovno nastupujeme s bicyklami do predposledného vozňa, kde by sme si mali zavesiť naše bicykle. Je to fuška. Schody do vlaku sú strmé, dvere úzke, bicykle ťažké a chodbička plná ľudí. O 22.48 ale stojíme dnu, vlak sa pohol a ja cítim prvýkrát úľavu, radosť a nadšenie, že sa vydávame v ústrety východu.

Úspešne vo vlaku

 

Množstvo ľudí nám trochu komplikuje vešanie a odstrojenie bicyklov ale zvládneme postupne aj to. Bicykle zamykáme, dve miestenky na sedenie do Humenného darujeme dvom na zemi sediacim a tí nám na oplátku sľubujú, že občas na bicykle pozrú. Bicykle nechávame napospas osudu a vykročíme so všetkou batožinou na cestu cez osem ležadlových/lôžkových vozňov do vozňa prvého, kde by sme mali spať. Ako sa predierame dopredu, dobre si ponadávame nad úrovňou tohto cestovania a už v Bratislave sa tešíme, že cestu naspäť z východu nebudeme musieť absolvovať vlakom. Zložíme sa na našich lôžkach, vydýchneme, zasyčí zaslúžená plechovka piva a z okna sledujeme cestu spiacou krajinou predtým, než sa uložíme na spánok aj my…

Na druhý deň, v piatok, sa budím v Michalovciach. Postupne sa rozvidnieva a ja meriam cestu takmer cez celý vlak k našim bicyklom. Vozne sú už takmer vyprázdnené ale bicykle sú na svojom mieste. V duchu ďakujem, že ich stále máme a vraciam sa späť do postele. Onedlho dostávame raňajkový balíček, balíme sa a vystupujeme v Humennom. Z tepla vyhriateho vlaku vystupujeme do síce jasného ale chladného rána. Medzi dverami ma prefacká vzduch, ktorý má iba pár stupňov nad nulou a zaraz mám v pláne vyhrabať si z tašky ďalšiu vrstvu oblečenia. V Humennom sa nezdržiavame dlho. Motáme sa v okolí stanice a čakáme na vlak, ktorý nás vezme tak ďaleko ako sa len dá – do Stakčína. Medzitým ešte skúšame kúpiť jednu cyklistickú prilbu ktorá zostala zabudnutá v Bratislave ale Tesco v Humennom je príliš malé aby držalo takýto mimosezónny tovar. Asi to bude tou rannou zimou, no ľudia pozerajú po nás a našich bicykloch ako keby sme tam chodili s lyžami na nohách. Nebyť nás, cyklistická sezóna sa tu už asi skončila.

Skoré ráno v Michalovciach
Skoré ráno v Michalovciach
Na stanici v Humennom
Na stanici v Humennom

Krátko po pol deviatej nastupujeme do vlaku a po necelej hodine vystupujeme v Stakčíne. Ďalej sa už vlakom nedostaneme, od tohto momentu to je na nás. S úvodnou fotkou nám pomáha miestny vlakový výpravca. Na prvé počutie Rusnák. Priznávam, že máme problémy porozumieť úplne všetkému čo nám rozpráva ale je neskutočne milý a ešte nás aj pozýva na kávu. To slušne odmietame, keďže nás čaká prvý úsek cesty a my nevieme, ako nám to celé pôjde. Zapíname mapy, Endomondo a ja po prvýkrát vidím na vlastné oči miesta, ktoré som predtým poznal len z fotiek a máp.

Slnko nám svieti nad hlavami a zatiaľ si šliapeme do pedálov rovinkou. Listy na stromoch sú tu výrazne farebnejšie ako toho času tie v Bratislave. Jeseň so svojimi farbami je tu už v plnom prúde. Ranný chlad ako sme ho zažili v Humennom sa postupne vytratil a začíname sa postupne vyzliekať. Nepotrvá dlho a prichádza prvé stúpanie výletu. Stúpame k vodnej nádrži Starina a dáva mi to zabrať. Spomínam si na všetkých, ktorí nám ešte stále neveria, že túto cestu dokončíme a to mi dodáva silu ťahať ďalej. Striedajú sa stúpania a klesania, prefrčíme dedinou Príslop a za chvíľu sme v dedinke Topoľa. Vidíme veľa na prvý pohľad opustených domov. Súčasne nás ale na zastávke autobusov prekvapuje priame autobusové spojenie s Bratislavou a s Brnom. Už asi začíname rozumieť tým prázdnym domom.

Vstup do NP Poloniny
Nad Starinou

Nad dedinou na kopci vyčnieva drevený grécko-katolícky kostolík sv. Michala archanjela alebo teda „cerkva“ ako miestny zvyknú hovoriť. Parkujeme bicykle pod kopčekom a o chvíľu stojíme pri ňom. Prekvapuje nás starý cintorín ktorý sa pri ňom nachádza. Sú na ňom hroby a skupinové hroby ruských vojakov ktorí padli v tejto oblasti počas bojov prvej svetovej vojny. Samotný kostolík je čarovný. Postavený bez jediného klinca a desaťročia predtým, než sme prišli my. S oznamu sa dozvedáme, že je možné aj nazrieť dnu. Treba ale zavolať na jedno z uvedených čísel. Ja však signál nemám vôbec a Roman len minimálny. Len čo sa do telefónu predstaví a povie, že stojíme pri kostolíku, hovor sa ukončí a viac sa telefonovať nedá. Spravíme si aspoň pár fotografií s okolím a keď už sa chystáme preč, prichádza jedna pani hore kopcom. Tuším, že sem uprostred dňa nejde asi len tak a neskôr aj sama potvrdzuje, že ide na základe nášho nedokončeného telefonátu. Sme prekvapení a oceňujeme tento prístup k turistom.

Topoľa
Drevený kostolík v Topoli
Priľahlý vojenský cintorín

Kostolík je zvnútra ešte krajší ako zvonka. Zdobia ho nádherné ikony a iná sakrálna výzdoba. Dozvedáme sa tiež veľa z histórie grécko-katolíckej cirkvi, spoznávame rozdiely medzi ňou a rímsko-katolíckou alebo pravoslávnou cirkvou. Vo vnútri nie je povolené fotenie, čo samozrejme rešpektujeme. S touto milou pani sprievodkyňou sa lúčime a smerujeme dole k posedeniu pri potoku, kde prvýkrát skúšam novokúpený liehový varič a varím polievku. V silnom vetre to nie je jednoduchá úloha ale nakoniec sa najeme. Len čo zjeme obed a vytrasieme jesenné kliešte z deky, už sme naspäť na bicykloch a pokračujeme cez Kolbasov do Uliča.

Domček v Kolbasove (ДЕ БОГ ГОСПОДАРИТЬ – ТАМ СЯ ДОБРІ ДАРИТЬ)

Tu sa musím priznať, že sa dopúšťam navigačnej chyby a namiesto do Novej Sedlice si pokračujeme k ukrajinským hraniciam. Včas ale na túto jedinú chybu  prídem a vraciame sa do Uliča. V centre obce sa nachádzajú miniatúry všetkých drevených kostolíkov z oblasti Polonín. Na svojich pôvodných miestach zostali už len tri. V Topoli, ktorý sme aj videli, v Uličskom Krivom kam ešte pôjdeme a v Ruskom potoku, kam sa žiaľ tentokrát nedostaneme. Ostatné boli premiestnené do skanzenov alebo v tom horšom prípade vyhoreli. V Uliči sa nezdržiavame dlho, čas kedy ešte bude denné svetlo sa kráti a my musíme prísť do Novej Sedlice.

Miniatúry drevených kostolíkov v Uliči
Na vysokej nohe

Pár kilometrov za Uličom sa nachádza obec Uličské Krivé. Uprostred obce nás zaujme krčma a drevená cerkva. Odparkujeme pri cerkvi bicykle a majstrov opravujúcich zvony sa pýtame na povolenie ísť dnu. To nám aj bolo udelené a hneď sme sa nadchýnali tou nádherou naokolo. Sprievodca tu síce nebol žiaden ale toto bol ten prípad, kedy nebolo treba žiadne slová. Interiér kostolíka bol nádherný. Ako to niekedy na dedinách býva, po kostole prišla na rad krčma. Veľká desiatka Šariša za 1,35€. Berieme rovno dve a ideme si sadnúť von, kde nás už čakajú miestni štamgasti chystajúci sa nás vyspovedať.

Drevený kostolík v Uličskom Krivom
Interiér kostolíka

Rozpráva sa o všetkom možnom a keď príde na politiku, som rád, že sa podarí nasmerovať rozhovor späť na náš výlet. Dozvedáme sa, že jeden z dotyčných pánov vyšiel na Kremenec na bicykli. Čudujem sa, keďže viem z máp, že to je terén len pre pešiu turistiku ale keďže ešte som tam nebol, nemám dôvod miestnemu neveriť. Až neskôr zistíme, čo za krčmového odborníka sme stretli a postretávame ich aj oveľa viac. Pivá padli a my vyskakujeme opäť do sedla. Musíme prejsť dedinou Zboj a za ňou bude náš dnešný cieľ – Nová Sedlica. Ako to už býva, posledné kilometre ubiehajú najpomalšie a ja som úprimne rád, keď vidím tabuľu s názvom obce. Slnko sa už blíži k obzoru a je najvyšší čas sa ubytovať.

Cestou do Zboja
Pred Novou Sedlicou
Prvý cieľ splnený

Cítim slabú nervozitu keď sa blížim na danú adresu domu. Predsa len, nevieme úplne, že do čoho ideme a čo máme čakať. Nakoniec to nie je na prvý pohľad také zlé. Základ – dom má strechu. Vnútri je síce chladno, vlhko ale máme k dispozícii postele s matracmi, je tam dvojplatnička, bojler na teplú vodu a pár zásuviek s elektrikou. Ideál. Idem rýchlo uvariť výborný guľáš (z konzervy) a keďže v dome je chladno, ideme sa zahriať ku krbu do miestneho hostinca. Čaj s rumom je to, čo teraz treba. Po návrate do našej vily prenášame dvojplatničku z kuchynského kúta na chodbe do našej izby. Dobre nám poslúži na vykúrenie izby, keďže teplota medzitým ešte viac klesla. Najlepším dôkazom že systém s platničkou naozaj funguje, sú prebúdzajúce sa muchy lietajúce v čoraz väčších počtoch po izbe. Po krátkej a úspešnej poľovačke vyťahujeme všetko teplé oblečenie, spacáky, čiapky a sledujúc paru vychádzajúcu z našich úst ideme spať. Zajtra nás čaká Stužický prales i samotný výstup na Kremenec a nás to bude stáť veľa síl…

Pokračovanie blogu:

Na bicykli naprieč Slovenskom II  https://dennikn.sk/blog/1636898/na-bicykli-napriec-slovenskom-ii/

Na bicykli naprieč Slovenskom III https://dennikn.sk/blog/1639813/na-bicykli-napriec-slovenskom-iii/

Na bicykli naprieč Slovenskom IV https://dennikn.sk/blog/1640925/na-bicykli-napriec-slovenskom-iv/

Na bicykli naprieč Slovenskom V   https://dennikn.sk/blog/1659538/na-bicykli-napriec-slovenskom-v-finale/

Teraz najčítanejšie