Sila slova

Potrebujem niečo vypľuť, teraz, zároveň mám trochu obavy, aby som sa neprepísala až do ďalšieho dňa, lebo na takéto srandy už som stará, že do postele o druhej v noci.

Ide o to, že príde Klára.

Klára kedysi na jednom internátnom večierku zažila takú situáciu – dvaja chlapci mali so sebou umelú krv a napadlo im zažartovať si a predstierať, že si jeden z nich poranil ruku pri otváraní vína. Nato jedno dievča len celkom vecne poznamenalo, že dobre, umy si to a keby to krvácalo ďalej, zavoláme pohotovosť.

Chlapec sa vrátil z kúpeľne, kde si krv umyl, a kričal, že aha, rana sa zacelila, to je zázrak, to je ohromné. A to dievča zrazu úplne ožilo a volalo s nimi, áno, je to zázrak, a my sme boli pri tom, naše životy už nikdy nebudú ako predtým.

Fakt to prežívala, táto žena.

Ešte chvíľu to eskalovalo, kým jej napokon povedali, že hej, to bolo zo srandy.

Poznám ten príbeh – aj jeho dohru – z článku, ktorý neskôr Klára napísala. Sama by som asi pointu hľadala inde, ale páčilo sa mi už vtedy, ako Klára uvažuje, a páči sa mi to dodnes.

Klára sa teraz chystá na návštevu, príde do Bratislavy, možno už má zbalené, alebo aspoň rozmyslené, čo si zbalí. Zabudne si kefku?

Uvidíme sa v stredu, o šiestej budeme besedovať v Artfore. Povedala by som, že ste všetci srdečne vítaní, na druhej strane, väčšinu z vás asi nepoznám, a keby som poznala, možno by som si to rozmyslela a nepozvala vás, alebo aspoň nie príliš srdečne.

V každom prípade je to verejná besiedka, nikto vám nezabráni, aby ste si tam prišli posedieť. Alebo postáť. V kúte. Stalkeri.

Podrobnosci

Mala to zrejme byť debata o mojej knihe, ale keďže vytrvalo pokračujem vo svojej antimarketingovej kampani a Artforum je punk a nemá námietky, napokon asi bude reč o niečom inom.

Bolo treba nájsť niekoho, kto by to moderoval, kto by minimalizoval škody, až mi zas niečo vyletí z úst, a ja som oslovila pani Máriu Michalkovú. Poznám ju z rozhlasu, moderuje tam jednu filozofickú reláciu, už som jej tu raz robila reklamu.

Takže my tri.

V hľadisku možno bude sedieť Vojtěch, ktorého podobnosť s Vojtěchom z mojej knihy je samozrejme čisto náhodná, a pozvala som aj nemčinársku skupinku, ktorá tiež nemá ani omylom nič spoločné s nemčinárskou skupinkou z poslednej kapitoly.

S pani Michalkovou som sa stretla asi pred týždňom, je veľmi zvláštne, keď tak dôverne poznáte niečí hlas, a zrazu ho vidíte celého. Kypela som nadšením. Stále mi napadalo – hovorte čokoľvek, je to SUPER. V každom prípade pani Michalková má roky praxe a mojej nejasnej myšlienke vtisla jasnejšie obrysy – je šanca, že besiedka bude mať hlavu a pätu.

Aby sme sa nebavili o knižkách, ktoré predsa nikoho nezaujímajú, povedali sme si, že si tému vymedzíme trochu širšie. A to takto: sila slova. O tom by som vedela rozprávať hodiny. Možno aj do druhej v noci. Keby to tak šlo! Priniesli by ste si kefky, keby ste nezabudli, a po besede by sme sa všetci uložili medzi tie knihy, nové a nedotknuté, a zaspali v náručí nečítaných príbehov.

Tu by sa ten článok asi mohol aj skončiť, že. Ale ja počúvam romantické pesničky, gitáárka brnky brnk, a som roznežnená.

Je to celé osobné

Asi pred mesiacom som sa lúčila na jednej vzdialenej bratislavskej zastávke s jedným mužom. Neviem, či ma chcel pobozkať, a neviem, či som chcela ja, v každom prípade som v kritickej chvíli tresla niečo absolútne nemožné. Na päte sme sa zvrtli asi obaja naraz – už po prvých krokoch som si hovorila, otoč sa, vráť sa a vysvetli, že si to tak nemyslela – ale šla som ďalej a zastala som asi o dvesto metrov ďalej, v parku, tam som sa krčila a pomedzi stromy sa dívala na zastávku a ďalej si hovorila, vráť sa, vysvetli, ty kokos, že si trubka a lietajú ti veci z úst.

Bol to príjemný nedeľný večer, v parku bolo ešte teplo a okolo chodili jednorožce, víly a iné bytosti, pretože sa práve končil Comics Salon.

Máš 35, napadalo mi, a toto je tvoj život.

Nevrátila som sa. Napísala som mu o pár dní, že ahoj, nešiel by si cez víkend do botanickej záhrady? Ďakujem, nešiel.

Veď dobre. Ja si aj sama urobím peknú sobotu. Ráno som zakopla o konferenčný stolík tak, že mi zmodrala polovica nohy, ale dokrívala som večer aspoň do kina, šak bavím sa, nie?!

Potom sa ozval sám a zase to bol pekný podvečer a zasa ma išiel odprevadiť na zastávku – a či som to neurobila znova? Možno niekde tam, kde má bežný človek v mozgu nejaké centrum sebareflexie, ja mám malý generátor nevhodných poznámok. Funguje neomylne.

Uvedomujem si, ako to píšem, že vy pritom nepočúvate romantické pesničky a nie ste roznežnení, a neprežívate to. Čo s tým? Neviem. Niečo si pustite. Ešte chvíľu budeme takto spolu.

Teraz večer

som šla do divadla. Pred predstavením som stretla človeka, ktorého poznám z počutia, a tešilo ma, že ho spoznávam osobne. Milé! Sedeli sme tam a niekoľko metrov za ním stála a do výšky sa vypínala tá izbová rastlina, ktorá kedysi zdobila každú zaprášenú kanceláriu a každý zaprášený byt a ktorá sa nedávno z nejakých mysterióznych dôvodov veľmi dostala do módy, je na každom druhom tričku a legínach a taškách. Rozmýšľala som, ako sa volá, stále mi to behalo po rozume, už som si hovorila, že na ňu ukážem, a miesto toho som sa spýtala, myslíš si, že život má zmysel?

To som tiež v tom krátkom tichu, ktoré nasledovalo, stihla oľutovať, ale odpovedal mi. Odklonil pritom reč niekam trochu inam, k iným ľuďom, ale odpovedal.

Nebolo to práve veselé. Ale zas čo som čakala, že?

On potom šiel domov (nie kvôli mne, podotýkam), ja na predstavenie, a tam som si ešte desať minút si spytovala svedomie.

Samozrejme, dal by sa parafrázovať Kazateľ, trebárs takto, je čas zhovárať sa o izbových rastlinách a je čas zhovárať sa o zmysle života, oboje má čosi do seba, oboje je potrebné, ale zas myslím, že je celkom jasné, čo z toho je vhodnejšie ako konverzačná téma pred divadlom.

A tretí príbeh

sa mi vôbec nechce rozprávať. Ale mohla by som ho prehodiť do druhej osoby. To mi vždy išlo, to mám natrénované.

Vlastne to poznáte, videli ste to vo filmoch, a potom sa to zrazu stane vám, ste na ceste do nemocnice a v hlave vám beží tisíc vecí. Hovoríte si, že aspoň nemáte čo ľutovať, toto aspoň bolo (je, stále je) kamarátstvo hlboké, čisté, plné tichého porozumenia, všetko ste si dávno povedali, dávno vysvetlili, nezostali žiadne smútky.

Potom stojíte pri lôžku a dochádza vám, že máte omnoho, omnoho viac ľútostí, než ste si mysleli, a že je toho ešte veľa, čo by ste chceli povedať – a môžete, ale už si nebudete istí, či vás počuje, a ak vás aj počuje, určite neodpovie.

A to je celé.

Slovo, to sa zdá ako čosi veľmi drobné. Akoby na tom nemohlo zas tak záležať.

Záleží. Sú slová, vety, ktoré nás zabolia a ktoré sa do nás hlboko zapíšu. Čokoľvek poviem, zanechávam za sebou stopu, a niekto si ju možno nesie ďalej. Viem, že sa s tým nedá nič robiť, ba že v tom je krása, keď sa na to človek pozrie inak, ale – ak krása, potom aj hrôza, o nič menšia.

Sila slova? hovorím si. Môžeme sa na besiedke baviť o všetkom, čo sme si naplánovali, sú to dôležité témy, okruhy tém, iste, pritom sa stále vraciam k tomuto – že je slovo silné vtedy, keď je osobné.

Trápi ma, trápi, že robím chyby, ale keby som mlčala, to by ma určite mrzelo viac. Ale nielen to – treba hovoriť, aj keď si nie sme istí, či nás druhá strana počuje. Možno počuje, a veľmi dobre rozumie.

Ako sa tam dostať

V noci sa mi snívalo o akejsi starej žene, ktorá si chcela odpočinúť, chcela ísť na nejaké veľmi pekné miesto, a ja som jej hovorila, že jedno poznám a že jej vysvetlím, ako sa tam dostane. Vytiahla som mapu, ktorá nepripomínala žiaden známy svet, to ma nerušilo, vedela som, kde to je. Len som si nevedela spomenúť, ako sa to tam volá. Nevadí, hovorím, pamätám si názov iného miesta, cez ktoré pri tom treba prejsť – Lo Siento. Odtiaľ už to bude jednoduché.

Potom som vliezla do mapy, šla som po tej ceste, po ktorej som pred chvíľou putovala prstom, a natrafila na rozstrieľané auto s dvomi mŕtvymi ľuďmi vnútri, žena a muž, a vedľa boli položené dve škatuľky, jedna ružová a jedna žltá. Stále som rozmýšľala, či tie škatuľky vezmem, či jednu alebo obe, alebo ich tam nechám, nech si ich pani vyzdvihne, až tadiaľto pôjde. Ak ich nevezmem, možno ich medzičasom zoberie niekto iný.

Druhú časť sna nechápem ani trochu, ale lo siento znamená po španielsky prepáč. Prepáč, mrzí ma to.

Prečo sa mi sníva sen v jazyku, ktorý neovládam, to naozaj neviem, na druhej strane, keby moja slovenská slovná zásoba pozostávala len z toľkých slov, koľko poznám zo španielčiny, určite by som vo svete nenarobila veľa škody. Ahoj, ako sa máš, dobre, a mrzí ma to. Super.

Ale tá prvá časť hádam dáva zmysel, celkom jasne. Je nejaké veľmi krásne miesto, kam sa dá dostať, ak prejdeme týmto – ak dokážeme povedať prepáč, vo chvíli, keď je treba to povedať.

Hlavne aby konce boli šťastné

Ja som to samozrejme ani po tom druhom fiasku na tej druhej zastávke nevzdala a po niekoľkých dňoch zasa poslala správu, zašermovala botanickou záhradou – nasledovalo nekonečných šesť dní ticha – človek rýchlo pochopí, že odmietnutie nie je to najhoršie, čo nás môže postretnúť.

Napokon sa znova ozval sám; zvládla som odvtedy dve ďalšie rozlúčky na zastávkach, pri ktorých sa nedialo vôbec nič zaujímavé, ale ani som netresla nič, z čoho by som si potom tri dni trhala vlasy.

A tak sa pomaly učím – komunikovať.

Ktovie, kam ma to zavedie. Možno raz o tom napíšem knihu!

Konfety na záver

Nikto sa nikdy nedozvie, z čoho pozostával môj playlist tejto noci.

Neviem, či je niekto na druhej strane, ale ešte stále rozprávam.

Som zvyknutá každý článok odložiť a ešte sa týždeň zhrýzať a rozmýšľať, revidovať, ale na to nie je čas. Ak je to miestami nezrozumiteľné, zle zoštylizované, alebo príliš osobné – lo siento, amigos – lepšie to nejde, v tejto chvíli.