Poslaním lekár: Deväťdesiatročný profesor študoval počas vojny a po prevrate

Do Bratislavy v tento deň prichádza desaťročný Michal z Lutily na strednom Slovensku. Ako jedinému zo siedmich detí chudobného maloroľníka sa mu dostalo stredného a neskôr aj vysokoškolského vzdelania. Mal šťastie. Starší brat Vincent ponuku študovať odmietol. Voľba padla na Michala, druhého v poradí. Bezdetná teta Maryša, ktorá žila v Petržalke, chcela takto pomôcť bratovi a umožniť jednému dieťaťu študovať v Bratislave.

Denné dochádzanie do školy pešo

Hneď v prvý deň príchodu do nového mesta ho zapísali do Štefánikovej meštianskej školy na Grösslingovej ulici, kde vychodil jeden ročník. Bývanie v Petržalke, ktorá bola v tom čase súčasťou Nemeckej ríše a volala sa Engerau, so sebou prinieslo aj dennodenné prekračovanie nemecko-slovenskej hranice na ceste do školy a späť. „Cesta bola dlhá asi tri kilometre, namáhavá najmä v zimných mesiacoch,“ spomína dnes profesor Valent. Ku koncu vojny v roku 1945 vojská nemeckej armády zničili jediný most, ktorý spájal Bratislavu s Petržalkou, a tak prevoz cez Dunaj zabezpečovali rybári na člnoch.

Roky sa pomaly míňali a Michal vyštudoval štátne slovenské gymnázium na Grösslingovej ulici, kde v roku 1948 zmaturoval. Po skončení strednej školy sa chystal študovať právo. Napokon sa však prihlásil na medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (vtedy Slovenskej univerzity). Do prvého ročníka prijali bez prijímacích pohovorov 426 študentov. Prechod na univerzitu v akademickom roku 1948/1949 nebol jednoduchý. Uplynulo totiž len niekoľko mesiacov od zmeny politického systému vo februári 1948.

„Odrazu sme boli konfrontovaní s ideologicky jednostranne orientovanou výchovou a kultúrou. Žiaľ, nedalo sa vyberať,“ hovorí Michal Valent. Namiesto volieb akademických funkcionárov zaviedli priame menovacie pokračovanie. Rektora menoval prezident republiky, ostatných funkcionárov minister školstva. Lekárska fakulta v porovnaní s ostatnými fakultami mala v povojnovom období najpočetnejší profesorský a pedagogický zbor. Zápasila však s veľkými priestorovými problémami a nedostatočným prístrojovým vybavením najmä pre novovznikajúce ústavy a kliniky.

Výučba prebiehala šesť dní v týždni

Okrem študijných povinností sa Michal už v prvom ročníku stal dobrovoľníkom na Ústave histológie a embryológie LF SU. To, že to bola doba neporovnateľná s našou, dokazuje aj príhoda, ktorá sa vtedy Michalovi prihodila. Po návšteve amerického konzulátu (dnešného veľvyslanectva USA), odkiaľ si požičiavali odborné filmy, ho zastavil príslušník Zboru národnej bezpečnosti a zisťoval, čo tam robil. Pokračovalo to vyhrážkami, že ak chce doštudovať, nech tam viac nechodí. Michal sa rozhodol, že politiku prenechá iným a bude sa venovať štúdiu medicíny.

Pre dnešných študentov je azda nepredstaviteľné, že výučba prebiehala šesť dní v týždni. Dopoludnia praktické cvičenia, odpoludnia prednášky trvajúce až do deviatej večer. Štúdium lekárstva bolo náročné; literatúru nemali. Prednášky si museli zapisovať. Fakulta mala jedinú poslucháreň, ktorá nestačila veľkému počtu medikov. Sedelo sa na schodoch, mnohí celý čas stáli. Kto chcel sedieť, musel prísť na prednášku veľmi skoro.

Ako medik chodieval Michal na prax na internú kliniku. „Osobne som najradšej chodil do laboratória, hlavne na hematológiu,“ opisuje profesor Valent. „Vo štvrtom ročníku som zistil, že nie interná medicína, ale ženské lekárstvo má byť mojím životným poslaním.“ Nastúpil vtedy ako pomocná vedecká sila na Ženskú kliniku LF SU. Trávil tu všetok voľný čas, vo dne, v noci, soboty, nedele, sviatky. Spoznal mnohých lekárov, s ktorými spolupracoval takmer celý život. Práve na tejto klinike sa zoznámil aj so svojou veľkou láskou, dnes manželkou Martou. Vychovali spolu dcéru a syna.

S Lekárskou fakultou UK je spätý celý profesionálny život profesora Valenta. Deväť dní po promócii v roku 1953 nastúpil na ženskú kliniku a o dva roky neskôr začal na fakulte vyučovať. Aj po odchode do dôchodku tu pôsobil ako emeritný profesor.

„My lekári z promočného ročníka 1953 sme plnili poslanie klasickej medicíny. Neboli sme kontaktovaní s alternatívnou ani naturálnou medicínou. Liečili sme chorého – celého človeka, zachraňovali životy, prinavracali ohrozené zdravie.“ A to boli hodnoty „starej školy“ lekárov – pacient na prvom mieste. Na finančné odmeny sa nepomyslelo. „Byť lekárom nie je zamestnaním, ale poslaním,“ odkazuje svojim nasledovníkom, dnešným študentom medicíny.

Lenka Miller
Zdroj: špeciálne vydanie časopisu Naša univerzita pri príležitosti 100. výročia UK