Denník N

Je univerzita mŕtva?

Čítanie vedeckej štúdie či sedenie na prednáške si vždy vyžadovalo istú mieru premáhania sa. No v konkurencii s čoraz dokonalejšími technológiami zábavy začína byť sústredená intelektová činnosť pre väčšinu ľudí nezvládnuteľnou námahou. Masová univerzita dnešných dní sa zvrháva na svoju poľutovaniahodnú paródiu. Hlavný prúd dnešných študentov by sa mal hravou, zábavnou a zážitkovou formou naučiť diskutovať, prezentovať, komunikovať, kriticky overovať informácie, viesť projekty, pracovať v tíme – súčasne však musíme zachovať aj náročné a poctivé akademické študijné programy. Niečo ako dvojrýchlostný systém univerzitného vzdelávania.

Miška na hodine neobsedí. Väčšinou sa už po pár minútach začne na stoličke vrtieť, vytiahne telefón, alebo sa baví so spolusediacou. Alebo s chlapcami, ktorí sedia za ňou. Málokedy vydrží celú hodinu bez toho, aby som ju nemusel upozorniť. Niekedy je taká neposedná, že ju požiadam, aby si presadla úplne dopredu. Aby som vôbec mohol pokračovať. Aj tak sa stále otáča, strúha grimasy či hrá s telefónom. Bežný deň učiteľa na základnej škole? Nie. Univerzitná prednáška, rok 2015.

Vždy ma fascinovalo univerzitné prostredie. Diskusie, čítanie textov, rozoberanie nuáns rôznych interpretácií, práca na projektoch, spätná väzba. Profesori oslovujú dvadsaťročných študentov „pán kolega“ či „pani kolegyňa“. Sme na jednej lodi, spoločne sa snažíme posúvať hranice poznania. Ale niečo sa mení. Vzniká čoraz viac škôl, pribúdajú nové študijné odbory, katedry, fakulty, univerzity. Čoraz väčšia časť populácie sa rozhoduje pre vyššie vzdelanie. Vysokoškolský diplom už nie je privilégiom, je štandardom.

Čítanie vedeckej štúdie či sedenie na prednáške si vždy vyžadovalo istú mieru premáhania sa. No v konkurencii s  čoraz dokonalejšími technológiami zábavy začína byť sústredená intelektová činnosť pre väčšinu ľudí nezvládnuteľnou námahou. Dnes sa už nedá prednášať ako v roku 1985. Ani ako v roku 2000. Ak chceme dnešných študentov zaujať, musíme prednášať zaujímavo, prinášať interaktívne cvičenia, dopĺňať výklad krátkymi videami či animáciami, privádzať na prednášky zaujímavých hostí, prezentovať pútavé príbehy a prípadové štúdie, či využívať špičkové technológie.

Často to tak robím. Na jednej strane je „edutainment“ jasný trend, na druhej strane však vidím isté riziká. Univerzita má vychovávať ľudí, ktorí vedia pracovať s informáciami, ideálne budúcich výskumníkov. A práca s informáciami by nemala skončiť pri sledovaní desaťminútových skvele vypointovaných videí z TED. Práca s informáciami je tvrdá drina. Je náročná, monotónna a vyžaduje si sústredenie.

V jednom dieli Big Bang Theory sa Leonard pýta svojej atraktívnej nedoštudovanej susedy, či počula o Darwinových pozorovaniach na Galapágoch. Penny odpovie protiotázkou – „Urobili o tom film?“. Penny mi pripomína mnohých mojich študentov. Ak o experimente niekto nenakrútil film, musím sa veľmi snažiť, aby som ich nahovoril na čítanie výskumnej štúdie. Našťastie pre mňa, o živote mnohých významných priekopníkov psychológie existujú skvelé filmy. Je to zároveň šťastie aj riziko. Trochu sa bojím, aby komplikovanú a nie vždy „sexi“ realitu vedeckého skúmania v našej kolektívnej pamäti nezačalo nahrádzať skrátené, zdramatizované, zjednodušené a niekedy dosť zdeformované prerozprávanie týchto príbehov od hollywoodskych scenáristov.

Nič z toho, čo som napísal prosím neberte ako kritiku dnešnej generácie. Nie sú hlúpejší ani povrchnejší. Každý rok spoznám študentov, ktorí majú obrovský talent a chuť pochopiť veci na hlbšej úrovni. Oproti našej generácii sú často odvážnejší, ambicióznejší, možno aj kreatívnejší. Akurát máme v školách inú vzorku populácie – nie 10 % kohorty, ale 90 %. A každý prednášajúci pozná krutú pravdu: väčšinu ročníka z kurzu vyhodiť nemôžem, a tak sa nároky prirodzene prispôsobujú tej najoblejšej časti Gaussovej krivky. Niet času venovať sa tým šikovným, keď strávite hodinu vysvetľovaním, prečo blogy nie sú rovnako dobré zdroje vedeckých poznatkov ako článok v peer-reviewed časopise.

Dobrý akademický edutainment je však často ešte ten lepší prípad. Doteraz som písal o posune od tradičnej akadémie k edutainmentu – väčším problémom však je skôr posun od poctivej univerzity k formálnemu predstieraniu univerzity, ku kvázi-akadémii. Akreditačné spisy môžu byť plné vznešených vedecky znejúcich fráz, reálnu náplň štúdia však často tvoria banálne a nepoužiteľné teórie a definície, ktoré znudení docenti diktujú študentom do poznámok. Ako na univerzity dorazili masy, tak akadémia pod nálepkami rôznych manažérskych, učiteľských, sociálnopracovných, ekonomických, environmentálnych či verejnosprávnych odborov (ale aj tých exaktnejších, toto nie je problém len spoločenských vied) čoraz viac smeruje ku kvázi-akadémii. Študenti si len mechanicky odškrtávajú kurzy, ktoré zvládli „obkecaním“, naučením sa párstranového „výcucu“, či opísaním z ťahákov. Ich učitelia zatiaľ vymýšľajú, ako navýšiť počty svojich „zahraničných“ monografií, citácií či „karentov“. Masová univerzita sa zvrháva na svoju poľutovaniahodnú paródiu a prázdny formalizmus kvázi-akadémie.

Ak chceme potenciál mladej generácie zachovať, mali by sme úplne prekopať systém akreditácií. V prvom rade, vytvoriť úplne nové študijné odbory pre väčšinu, ktorá chce vysokoškolský titul – ale nie sú ochotní ani schopní tráviť celé noci zahrabaní v odborných štúdiách. Prestaňme sa nad tým už konečne pohoršovať. Nazvime radšej veci pravým menom a dajme ľuďom ako Miška to, čo potrebujú. Chcú vzdelanie, chcú titul, nech ho majú. Hlavný prúd dnešných študentov by sa mal hravou, zábavnou a zážitkovou formou naučiť diskutovať, prezentovať, komunikovať, kriticky overovať informácie, viesť projekty, pracovať v tíme. Miška nepotrebuje čítať Platóna – ale ani memorovať rozdeľovačky a definície. Nemusia ju učiť profesori svetovej triedy publikujúci vo vysokoimpaktovaných žurnáloch s hviezdnym citačným indexom. Ani ich nepodarené lokálne paródie. Radšej nech sledujú tie filmy a videá (a potom o nich pod vedením skúsenejších kolegov kriticky diskutujú!) ako by mali prepisovať poznámky z  prezentácií do zošitov a znudene sa pýtať, či to bude v teste. Radšej solídny edutainment než tupé memorovanie definícií a hranie sa na vedu.

Ale súbežne s tým potrebujeme aj náročné a poctivé akademické študijné programy, kde budú motivovaní a talentovaní študenti pracovať s originálnymi štúdiami, čítať monografie, robiť výskumy a učiť sa posúvať hranice poznania. Univerzitu v tom tradičnom ponímaní musíme vzkriesiť. Stačí nám pár takýchto pracovísk v krajine, nemusia byť v každej dedine, ani v každom veľkom meste. Nemôžu však byť financované podľa počtu študentov, ale úplne inými mechanizmami.

Potrebujeme tých, ktorí zvládnu to nudné hrabanie sa v horách textov. A bude sa im pracovať o dosť ľahšie, ak okolo nich nebudú zívať spolužiaci ako Miška. Z každého mladého človeka nedokážeme vychovať kompetentného výskumníka, rovnako ako nemôžeme z každého vychovať špičkového hokejistu. Vyberme tých, ktorí na to majú – a ostatným dajme to, čo potrebujú. Vyhýbajme sa kvázi-akadémii, rozvíjajme tú poctivú akadémiu a súbežne s tým poctivé, prijateľné, zvládnuteľné a relatívne zábavné vzdelávanie pre väčšinu. Niečo ako dvojrýchlostný systém univerzitného vzdelávania.

Hlavne však začnime konečne nazývať veci pravými menami.

 

Image courtesy of imagerymajestic at FreeDigitalPhotos.net

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie