Prednáška S. Szomolányi: Udalosti Novembra 1989 v stredoeurópskom kontexte a súvislosť so súčasným ústupom liberálnej demokracie

Profesor Bátora opäť raz započal krátkym zamyslením sa nad dôležitosťou spomalenia v rýchlom svete s nepretržitým sledom noviniek. V spomalení začíname uvažovať. Bátora predstavil Szomolányi ako akademickú expertku – výskumníčku so zameraním na analýzu elít a ich fungovania, na fenomén politickej tranzície a ako odborníčku na teóriu demokracie s bohatými skúsenosťami – ako zo Slovenska, tak i zo zahraničia. A vskutku, študentom dokázala podrobne oživiť priebeh zásadných udalostí roku 1989, predstavila poctivú akademickú analýzu a pridala aj osobné svedectvo.

Szomolányi nadviazala na Bátoru a apelovala na prítomných študentov, aby si udržali záujem o historických udalostiach hovoriť a poctivo skúmať ich priebeh a dopad. „Vy ste generácia, ktorá bývalý režim ani jeho zmenu priamo nezažila, a to je o dôvod viac, prečo o tom potrebujeme hovoriť – aby sme lepšie pochopili, čo sa stalo, kam nás to priviedlo a prečo“.

Szomolányi upriamila pozornosť na u nás všeobecne zaužívané pomenovanie udalostí okolo novembra 1989 a krátko po ňom ako revolúcie – či už s prídavkom nežná, zamatová, demokratická či ústavná. Adjektívum v tomto prípade vyjadruje pre ľudí nie obsah zmeny, ale povahu prostriedkov, ktorými bola dosiahnutá, teda nekrvavo, ústavne. Má to však svoje úskalia, ako Szomolányi vysvetlila. Jednak je pojem revolúcia historicky spájaný s istou dynamikou. Človek relatívne ľahko podľahne „revolučnej“ predstave rýchlej, radikálnej zmeny, akosi automaticky k lepšiemu. Aj u nás, ako vraví Szomolányi, to mnohí vnímali a prežívali subjektívne ako revolúciu a s tým sa niesol aj ich celkový postoj. Dominovala eufória z historického momentu, avšak zachádzalo to až na hranice vytvárania mýtu. „Niekto to prežíval ako legendárny výstrel z Auróry a očakával, že zrazu – zo dňa na deň tu bude lepší svet.“ Pred tým sa treba mať rozhodne na pozore. Opojenie vytváralo neraz priestor pre nerealistické, až absurdné či utopické očakávania ľudí o tom, čo nastane po zmene režimu – známe sú príbehy ako dobehneme Rakúsko za pár krátkych rokov, ako budeme stredoeurópskym Švajčiarskom a podobne. Nenaplnenie týchto iracionálnych predstáv potom môže viesť k sklamaniu, rozčarovaniu či zatrpknutosti. Podhubie pre extrémizmus a populizmus, ktoré sľubujú jednoduché riešenia zložitých problémov, nekonajú však v prospech ľudu, ale len využívajú jeho inštinkty a pudy, v tomto prípade sklamanie či hnev.

Tiež hrozí, že v “revolučnom opojení” a následnej nostalgii človek zabudne na hrôzy, ktoré revolúcie so sebou spravidla prinášajú – viď jakobínsky teror po Veľkej francúzskej revolúcii alebo boľševické čistky po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (Ruskej revolúcii) r. 1917.

Prof. Szomolányi si myslí, že tu môže pomôcť odborná, poctivá akademická reflexia, ktorá by mala usilovať o objektívnejšiu, neromantickú, rôznymi pojmami čo najmenej zaťaženú konceptualizáciu reality (v tomto bode som si spomenul na vysvetlenie potreby politológie ako vedy od prof. Bátoru). Pre Szomolányi ako vedkyňu vysvetľuje udalosti roku 1989 najlepšie pomenovanie pád komunistického režimu. To však nemusí uspokojovať v širšom kontexte. Tam prichádza pojem tranzícia. Ten pomáha pochopiť – na rozdiel od revolúcie – že sa jedná o proces s otvoreným koncom. Takéto chápanie dovoľuje aj dnešným mladým vstúpiť do dialógu a najmä priložiť ruku k dielu. Postoje typu „to bolo dávno“ neobstoja, človek na demokracii či slobode musí stále pracovať.

Pre pochopenie jemnejších nuáns je podľa Szomolányi jedinou cestou komparácia s tým, ako prebiehali prechody od autokracie a totality k demokracii a otvorenej spoločnosti inde. Tak môžeme identifikovať čo je špecifické v prípade ČSSR, ČSFR, resp. SR.

Kým v Poľsku či Maďarsku odchádzajúca komunistická moc s novými silami dlhodobejšie niekoľko rokov negociovala, dohadovala pravidlá, u nás bol ostal režim uzavretý a skostnatený prakticky až do konca v novembri 1989. Neprebehla negociovaná tranzícia, ale zmena nastala prostredníctvom implózie režimu v kombinácii s účasťou más. Zmena teda bola aj výsledkom tlaku plných námestí, kde protesty mali pokojný priebeh. Postupne – situáciou formovaní – lídri „opozície“ zvyšovali svoje požiadavky. Uvedomili si svoju vyjednávaciu silu, ktorá stála na masovej podpore. Zároveň s tým hral rolu strach u predstaviteľov vládnucej garnitúry, ktorí pochopili, že sovietsky režim ich už nepodrží a ustupovali krok po kroku. Szomolányi zdôraznila, aké dôležité bolo a stále je, že v Československu zvíťazila kultivovanosť a nekrvavá zmena.

Pád komunizmu v našom regióne síce nemožno vysvetliť jednou príčinou, najdôležitejším faktorom podľa Szomolányi však bola zmena politiky v Moskve po nástupe Michaila Gorbačova. Jeho rozhodnutie reformovať morálne i ekonomicky stuchnutý komunistický režim, liberalizovať a otvárať ho aj rušiť cenzúru nakoniec viedlo k jeho rozpadu. Sovietsky politik Alexander Jakovlev neskôr priznal, že vo februári 1989 už bolo sovietske politické vedenie rozhodnuté nezasiahnuť do vnútorného vývoja svojich satelitov. Zaužíval sa pre to pojem tzv. Sinatrova doktrína (každý reformuje svojim spôsobom) ako opak tej Brežnevovej, ktorú Československo pocítilo na vlastnej koži v auguste 1968.

Szomolányi pútavo spomínala vlastné zážitky z novembra 89, keď sa okrem iného i u nej doma zišli kľúčové postavy novembrových dní ako Ján Budaj, Fedor Gál či Pavol Demeš a dohodovali spoločný postup pri organizácii protestov. Pre dnešného mladého človeka znie neuveriteľne, ako obmedzený bol informačný tok, keď sa správy o udalostiach na Národní tříde v Prahe do Bratislavy dostávali až z vysielania Slobodnej Európy večer o deň neskôr.

Kľúčovým momentom pre nenásilnosť procesu zmien bola podľa Szomolányi práve spolupráca demokratického hnutia v Čechách i na Slovensku s osvietenými členmi vedenia komunistickej strany, ako napríklad Marián Čalfa. Ten sa osvedčil ako efektívny technológ moci, ktorý v porevolučných týždňoch a mesiacoch dokázal presadiť kľúčové rozhodnutia v ešte stále komunistami dominovanom Federálnom zhromaždení. Príkladom bolo zvolenie Václava Havla za prezidenta, kde Čalfa i formou vyhrážok a zastrašovania tým, že príde k nekontrolovateľnému hnevu ulice a komunistických aparátčikov budú „vešať na kandelábre“, dokázal primäť poslancov k pre nich zvyčajnému jednohlasnému hlasovaniu – v tomto prípade však volili demokrata Havla. Negatívom samozrejme je, že dodnes sa najmä na Slovensku vyrovnávame s tým, že bývalé komunistické kádre majú v rôznych sférach výrazný vplyv.

No a ako to všetko súvisí s dneškom?

„Generácia mladých nemohla zažiť November 89, ale zažili ste zhromaždenia Za slušné Slovensko,“ vraví Szomolányi. V niečom to bolo podobné – kultivované a nenásilné. „Bohužiaľ, v oboch prípadoch došlo k výraznej mobilizácii až po smrti nevinných ľudí.“ Má na mysli falošnú správu o smrti študenta po brutálnom zásahu polície proti demonštrantom 17. novembra v Prahe. Žiaľ, vražda dvoch mladých ľudí v roku 2018 bola reálna. „Na Slovensku i v Čechách si zjavne vážime cenu života, zvlášť mladého, nevinného človeka – na to sme ozaj citliví.“

Otázka v diskusii smerovala práve k dnešnému vývoju. Nepotrebujeme azda aj dnes revolúciu? Inak sa zdá, že sa nič podstatné nezmení, len sa budú meniť figúrky, uvažoval študent. Spomenul som si na prednášku Martina Bútoru a jeho volanie pro mravenčej práci…

Szomolányi uznala, že je priestor na isté systémové zmeny, ktoré by napríklad priniesli väčšiu transparentnosť do súdnictva, kritizovala aj partokraciu. „Celková situácia dnes je ale neporovnateľne lepšia ako v roku 1989. Na to nezabúdajme.“ Narážala primárne na slobodné voľby. Najbližšie parlamentné voľby považuje za kľúčové a nabádala študentov, aby šli voliť podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Podľa nej máme navyše k dispozícii ďalšie demokratické prostriedky a mechanizmy. Nemali by sme podliehať nejakým ilúziám či pocitu beznádeje, ktoré by mohli viesť k revolučným pudom.

Čo z toho všetkého vyplýva? Po prvé, minulosť formuje prítomnosť. Typ tranzície v danej krajine má dosah na dnešok, stále cítime dôsledky. Rovnako dôležité je sledovať ako lídri interpretujú udalosti minulosti a ako dokážu zužitkovať jej dedičstvo. Po druhé, hoci realita je často komplikovaná či krutá, zatvárať si pred ňou oči nám nepomôže, naopak nás skôr či neskôr dovedie do krízy. Po tretie, utopické predstavy nás do krízy dovedú skôr či neskôr tiež. Po štvrté, buďme opatrní s „revolučnými“ myšlienkami. Zamyslime sa nad povahou prostriedkov, nie len cieľov, aj nad všetkými možnými dôsledkami nášho konania. Tak ako veľa ľudí túži po spravodlivosti, mnohí ju zoberú do vlastných rúk a v horúčke si ju zamenia s pomstou. Do cieľa nastolenia spravodlivosti sa nedá dostať cestou páchania nespravodlivosti.

Prednáška opäť motivovala k hlbšiemu poznaniu a trpezlivosti – nechcieť všetko hneď, dokonalý svet tu a teraz. Trpezlivo a postupne zlepšovať, to je výzvou azda každej generácie.

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK