Denník N

Koniec konkurenčného trhu na obzore?

Ešte stále platí za jednu z ekonomických paradigiem, že ceny tovaru sa vytvárajú na základe ponuky a dopytu. Ak sa na konkurenčnom trhu napríklad pri rovnakej ponuke zvýši dopyt, tak cena toho či onoho výrobku vzrastie; a naopak – ak sa pri rovnakej ponuke dopyt zníži, tak klesne aj cena. Stačí sa pozrieť na meniacu sa cenu benzínu či nafty na čerpacích staniciach, aby sme sa presvedčili o pravdivosti tohto výroku. Bude tomu aj v budúcnosti?

S nástupom digitálneho hospodárstva dochádza totiž pomaly ale iste k zmene tejto paradigmy: za mesačné predplatné povedzme od spoločnosti Netflix platíme pevnú sumu – bez toho, aby sme museli pozerať ten či onen televízny seriál. Podobne je tomu v prípade hudobnej webovskej aplikácie Spotify. Ani Amazon Prime nezmení mesačný paušál, keď nakupuje finančne extrémne náročnú filmovú produkciu.

V takýchto prípadoch je vlastne jedno, koľko konzumujeme, hlavne, že platíme poskytovateľovi pravidelný peňažný príspevok.

Myšlienkové pochody nás pritom môžu zaviesť do pomerne zaujímavých sfér: Čo vlastne bráni tomu, aby sme platili napríklad mesačný paušál automobilke (či autorizovanému predajcovi áut), teda uzatvorili zmluvu o práve používania automobilu a na jej základe by sme mali k dispozícii auto bez toho, aby sme ho oficiálne kúpili (pričom podľa výšky poplatku by sme mali k dispozícii príslušný model)?

V októbri 2019 prezentovala spoločnosť Canoo prototyp rovnomenného sedemmiestneho dodávkového auta, ktorý zamýšľa sériovo vyrábať od roku 2021. Predstavitelia spoločnosti uviedli, že toto elektroauto nebudú „klasicky“ predávať, ale budú ho prenajímať za pevný mesačný paušál (flatrate) zahŕňajúci údržbu, berúci do úvahy opotrebovanie, poskytujúci prístup k infraštruktúre nabíjania a pravdepodobne aj ponúkajúci poistenie, ktorý nebude mať pevne určenú dobu trvania a bude mať mesačnú výpovednú lehotu.

Podobne v oblasti ošatenia: Medzičasom existujú startupy, povedzme nemecká spoločnosť Fairnica GmbH, ktoré ponúkajú za mesačný paušál takpovediac škatuľu s oblečením, kam si človek môže vybrať džínsy, svetre, tričká, ponožky alebo dámske šaty a legíny. Keď sa šatstvo zákazníkovi zunuje, tak ho jednoducho pošle naspäť a keď chce, tak sa môže cez internet rozhodnúť pre ďalší balíček za mesačný poplatok.

Konkurenčný trh však do veľkej miery neprestáva existovať, lebo spotrebitelia si môžu vybrať z viacerých ponúk, tak ako tomu teraz je v prípade aplikácií ponúkajúcich hudbu. Je na konzumentovi, aby sa rozhodol medzi Spotify, Amazon Prime, Google Play, Apple Music, Deezer či aplikáciami ponúkajúcimi klasickú hudbu alebo jazz.

Klasický konkurenčný cenový mechanizmus je však nabúravaný aj z inej strany. Dvaja ekonómovia na Massachusetts Institute of Technology Diego Aparicio  a Roberto Rigobon zistili, že podniky často predávajú tisíce rôznych výrobkov nie za tisíce rozličných trhových cien, ale produkty rozdeľujú do prehľadných cenových kategórií. Napríklad odevný koncern H&M ponúka rozdielne výrobky v „baťovských“ cenových kategóriách 7,99 EUR, 9,99 EUR či 19,99 EUR (podľa príslušnej krajiny a kúpyschopnosti obyvateľstva) – čiže namiesto neprehľadného množstva trhových cien sa spotrebiteľ môže ľahko orientovať podľa cenových koridorov. Príklad: Bez ohľadu na to, že jednotlivé výrobné náklady na čiapku, šál, opasok či ponožky sú rozdielne, všetky tieto produkty spadajú do jednej cenovej kategórie.

Ale aj tu platí, že cenové koridory sa vytvárajú v trhovo-konkurenčnom prostredí, pretože spoločnosti H&M dýcha na krk nespočetné množstvo konkurentov, čo platí aj pre ďalšie spoločnosti.

A ešte sme svedkami jedného nového úkazu.

V „starej“, neinternetovskej ekonomike platili prísne protimonopolné zákony zamedzujúce vzniku monopolu a bojujúce proti mnohým oligopolom.

V „novej“, internetovskej ekonomike vládne iná situácia. Tu dosiaľ nejestvujú účinné protimonopolné opatrenia. Výsledok: Na vyhľadávanie v internete máme Google, na sociálne interakcie Facebook či na krátke politické správy Twitter – všetko firmy, ktoré v priebehu krátkeho času dosiahli vo svojej oblasti dominantné postavenie. Toto úzko súvisí so skutočnosťou, že hraničné náklady pre každého novozískaného zákazníka sú v pre spomínané internetovské spoločnosti vlastne nulové, takže môžu rásť omnoho razantnejšie, ako podniky v „starej“ ekonomike s inou nákladovou štruktúrou a tým rýchlejšie získať dominantné/monopolné postavenie.

Keď toto všetko zhrnieme, tak zistíme, že učebnicové trhové prostredie síce ešte v mnohých oblastiach hospodárstva funguje, celkovo je však na ústupe. Navrch získavajú paušálne ponuky či cenové kategorizácie rozdielnych výrobkov a silná monopolizácia v internetovskej sfére.

V kocke:

Ekonómovia začnú prepisovať učebnice o fungovaní hospodárstva, o cenotvorbe a o konkurenčnom prostredí.

Historici začnú písať siahodlhé diela o niekdajšej ére konkurenčného trhového hospodárstva.

A sociológovia začnú robiť výskumy o akceptácií „klasického“ konkurenčného trhového hospodárstva spotrebiteľmi vyrastajúcimi v epoche paušálov a cenových koridorov, pričom toto načrtnuté postupné ustupovanie doterajšieho konkurenčného trhového mechanizmu jeho novým formám môže mať dopad (ak ho už aj nemá) na fungovanie demokracií západného typu, ktoré vychádzajú z konkurenčného zápolenia o moc demokratických strán rôzneho politického zamerania.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok nemusí vyjadrovať postoj jeho zamestnávateľa.)

Teraz najčítanejšie