Denník N

Bývame vo svojom! Prvý mesiac…

Alebo ako koniec budovania plynulo prešiel v začiatok zútuľňovania a zkultúrňovania… v rámci možností.

Máme za sebou dlhý a vcelku úspešný príbeh stavania domu, kto sa chce zasmiať a prípadne neopakovať niektoré naše chyby, môže pozrieť predchádzajúce diely (14 dielov v troch napínavých sériách):

Staviame v Kocúrkove:

Úvod do širšieho cyklu

Pokračovanie úvodu

Výber stavebnej firmy

Už fakt staviame!

Prvý VýKop

Ako stavbári prestali stavať

Výpoveď stavebnej firme

Staviame sami:

Na vlastnú päsť… riešiť starý bodrel

Kauza vodoinštalácií

Zdroje najväčšieho stavebného potešenia (I. a II. Diel)

Dokončujeme domček:

Zbesilý finiš – úvod do začiatku dokončovania

Zbesilý finiš – začneme naplno, potom mierne zrýchlime

Finále – ako som schudol 5kg a vybielil účet

Dočítali ste? Ešte stále máte chuť vedieť, ako to pokračovalo? Nie? Ani sa nečudujem :) Ale ja si rád zaspomínam…

Katalógový domček, nový a čistý, stojí na pozemku uprostred anglického trávnika a pestrých kvetov, na stojisku pod prístreškom zastane vyleštené auto a šťastná rodinka len tak s príručnou batožinou sa pokochá pohľadom na svoj nový domov, zatvorí bránku a po čerstvo vydláždenom chodníčku sa vydá dnu. Tam si sadne na nový gauč a pustí si fungl novú telku. Niektorí sa uvelebia vzadu na novej terase a kochajú sa okolím. Nuda čo? Veď toto nie je film, ale život :)

Katalógový domček (vlastná edícia), zvonka čistý a nový, stojí uprostred plání čerstvo urovnanej zeminy, za kontajnerom na stavený odpad a vedľa palety nepoužitých…pardon nepoužiteľných tehál. Auto plné vriec s vecami, už tretí a naozaj posledný krát zastalo za cestou. Na pozemok nesmie, zapadlo by. Stojisko a prístrešok boli už objednané, ale aj zrušené a peniaze sa použili na dokončenie ističa a kompletizáciu zástrčiek a svetiel. Rodinka napriek spánkovému deficitu a celkovému vyčerpaniu statočne nesie zvyšné veci a ďakuje bohu, že nepršalo, lebo to by bol iný bodrel potom dnu. Po palete vystúpa ku dverám, nohou otvára, prekračuje vrecia s vecami a krabice s ďalšími… vecami. Zatvára dvere s úľavou – je to za nimi.

Pokračujeme dnu: zrazu si spomenieme že treba ešte zmontovať gauč, aby mala pomáhajúca návšteva kde spať. Doteraz sa nemohol, aby nebol zaprášený. Zatiaľ spočíva v dvoch plastových vreciach a kartónovej škatuli s príslušenstvom. Ale podlaha je už čistá (opäť, predtým síce bola čistá ale opäť zanesená…), môže sa tam uložiť. Vonku je už tma. Kúrenie ešte nefunguje na plno, závesy ešte nie sú zavesené a v dvoch miestnostiach je ešte úhľadne naukladaný zvyšný materiál z dokončovania interiéru. V ďalej miestnosti sú zase vrecia s našimi vecami a krabice s našimi vecami a veci ešte k tomu.. uložené tam kde sa dalo. Neva, miesta je našťastie dosť a hlavne –  konečne vo svojom! Už žiadne pendlovanie Záhorie/Bratislava/Záhorie. Ešte sa dáko vyspať, zvyšok poriešime zajtra.

Od začiatku bol plán, že prespíme len jednu noc, potom pôjdeme do bezpečia k babke a odvážny tatík sa vráti sám späť, aby urobil trochu viac poriadku, bol doma keď prídu urobiť vnútorné dvere a zárubne, poriadiť po majstroch, nakúpiť nejaké zariadenie, zmontovať, zútuľnoval, trochu poriadiť okolo domu a tak podobne. Potom zase dopraviť zvyšok rodinky pod spoločnú strechu. Ideálne DOMOV a nie do skladu najrôznejších vecí a príslušenstva.

Došiel som večer, vnútri bolo tak 17.5 stupňa, nechal som si sveter a išiel kúriť do kozubu. To bolo ešte obdobie, kedy sme nevedeli, prečo to kúrenie nabieha tak pomaly. To sme zistili až neskôr a už to potom fungovalo poriadne. Hrubý paplón, deka a silná viera v to, že to postupne vykúrim. Na druhý deň ráno som urobil miesto majstrom, aby mohli robiť zárubne a chystal som sa získavať viac skúseností s vŕtačkou, keďže bolo nevyhnutné navŕtať garniže, aby sme mohli zavesiť závesy a neboli ako vo výklade. So závesmi sa aj tepla viac udrží … To, že tam boli majstri mi dosť pomohlo, lebo keď som nadával, že mi hmoždenky nedržia (originál čo boli na garniže) tak mi povedali, že potrebujem iné, lebo toto sú do panelu. Ja potrebujem do tehly. Dostal som školenie do akej steny sa aké hmoždenky používajú. Opäť nastalo obdobie, kedy som sa rýchlo učil, každý deň niečo nové. Smiali sa, že aj oni toho veľa pokazili, kým zistili čo a ako. Našťastie u nás urobili 100% robotu.

Napriek novým teoretickým vedomostiam som radšej opäť zavolal ženinho bratranca, aby mi pomohol s garnižami. Nemal som chuť len tak strieľať zbytočne diery do krásnych nových  stien. Spodné poschodie som pomáhal, horné som už robil ja, musím sa to naučiť. Nič nám nepadlo na hlavu našťastie. Držia doteraz.

Na vnútornom fronte sa teda veci vyvíjali, na tom vonkajšom som sa snažil urobiť nejaký priechod na 15m cestičke od domu k asfaltovej ceste, lebo bolo veľa blata. Kartóny moc dobre nefungovali, ale zase na doskách sa šmýkalo. Takže kartóny išli späť, zaťažené tehlami. Do rána ich rozfúkalo po dvore, juj to som mal radosť. Nakoniec som umiestnil kombináciu dosák a kartónov. Vyzeralo to veľmi zaujímavo, až som bol rád, keď sa zotmelo a už som to nevidel z okna.

Nové spotrebiče v kuchyni vyzerali super, ešte sa naučiť s nimi robiť. Indukčná doska ako z vesmírnej lode (stará dobrá plynová rúra s knoflíkmi… tu som mal len dotykové tlačítka a display), rúra a vstavaná umývačka riadu. Nič z toho nebolo nikdy zapnuté, mal som zistiť, ako sa s tým robí. Chvíľu som si hovoril, že škoda že v kozube nie je miesto na pečenie mäsa. Bolo by to jednoduchšie. Ale… zvládol som, večer bolo teplé jedlo a pivo. Kukal som do ohňa a rozmýšľal, že tu možno aj prežijem. Aby som si zachoval rovnováhu, okrem manuálnej práce som si strihol aj duševnú. Nič nie je krajšie, ako keď vás boli celé telo a sadnete si k laptopu a stačí používať hlavu.

Z čoho toľko bolestí? No okrem vonkajšieho prenášania kvádrov, dosák a iného materiálu na roztriedené kopy, prenášania zvyšného materiálu a obkladov vnútri (vyhadzovať nadbytočné čo sa nedá vrátiť, nechať dáke kusy do budúcnosti) bolo treba aj hrabať rôzne úlomky tehál a polystyrénu a to všetko voziť do kontajnera, ktorý mal čoskoro odísť. Bola by blbosť to nevyužiť, pretože keď odíde, bodrel ostane na dvore. A platiť ďalší kontajner? No to určite, platíme už dosť. Len som podcenil to množstvo odpadu, čo sa všade povaľovalo. V princípe som ráno robil dnu, cez deň von a keď sa zotmelo, tak zase vnútri. Ale veď na svojom, tak čo sa budem sťažovať.

Cez prestávku som sa bol zoznamiť na obecnom úrade, pozdraviť milé tety a vybaviť odvoz odpadu. Cestou späť som za sebou hrdo ťahal kuka nádobu. Keď som už bol vo švungu, povedal som si, že sa zbavím kartónového odpadu z dvora. Bolo mi ľúto to hádzať do stavebného, keď u nás v obci je možné recyklovať plasty aj papier. Niečo som nechal na kúrenie do krbu, zvyšok som naložil do fúrika. Bol to mokrý kartón čo už vážil pomaly ako drevo. Ale čo… trochu si zamakám. Ale dvor bol ten deň zatvorený, takže som to mohol rovno tlačiť späť domov. To už som taký nadšený nebol a rozhodol som sa, že na dnes končím. Ešte kým vládzem pivo držať v ruke!

V dome sa postupne otepľovalo a už som nepotreboval sveter ani vtedy, keď som práve nemakal. Dovtedy ma hrial hlavne dobrý pocit z práce. Ale nad 21 stupňov je všetko fajn. Morálka sa dostávala nad bod mrazu, už bol vidieť aj nejaký pokrok. Nastal čas na ďalšiu zaťažkávaciu skúšku. Z IKEI sa na mňa usmievali 4 škatule. Geniálny rozkladací kuchynský stôl pre 2 – 6 osôb (dá sa nastaviť) a tri stoličky k tomu. Už sme mali za sebou nejaké tie jednoduchšie stolíky či poličky, ale toto bola trochu iná úroveň. Samozrejme, ten stôl, stoličky to sú taká rozcvička.

No… 143 skrutiek, veľa z nich samoreziek. Robota na 4h. Keby som mal vtedy elektrickú dokrucovačku, bola by to väčšia zábava. Bolo to veľmi poučné, ruka mi ti pripomínala aj o dva dni, ale podarilo sa. Položil som si naň pivo a fotku poslal babám k babke, 250 km ďaleko.

Nemal som nekonečne veľa času, vlastne len tri dni a potom som išiel po zvyšok rodiny. Po návrate sme triedili veci, ktoré boli vo vreciach. Najväčší zádrhel bol ten, že sme nemali žiadnu poriadnu skriňu. Vstavaná bola objednaná a čakali sme na montáž. Veci boli všade, len nie tam, kde sme ich hľadali. Bolo to trochu … dosť únavné.

Kým som bola doma, všetko bolo v pohode, času dosť. Čoskoro som ale nastúpil do novej práce a začal trochu iný režim. Ráno preč, cez deň v práci, večer späť a za tých zvyšných pár hodín stihnúť čo najviac, ísť späť v normálnom čase, lebo ráno sa opäť skoro vstáva. Istý čas sme fungovali v režime, že keď som prišiel z práce, išli sme skladať nejakú skrinku, aby sme mali kde dávať veci v kúpeľni, malej v detskej a tak podobne. Zásuvkové skrine skladať je tiež sranda, hlavne ak vám to po celom dni už veľmi nemyslí. Vravel som si, že keď sme to zvládli doteraz, zvládneme to aj ďalej. Že prečo to žena neposkladala cez deň sama? Skúste niekedy skladať skrine s nadšeným 20 mesačným dieťaťom, ktoré vám chce pomáhať :) Ste radi, že nestratíte všetky skrutky, nezje kolíky a neroztrhá návod. A prečo sme nemali skrinky nachystané pred sťahovaním? No pretože nebudete stavať skrinky tam, kde je ešte špina a prach. A keďže sa posledné veci u nás robili ešte dni pred sťahovaním, rozkladať zariadenie by znamenalo, že by boli plné prachu. Kým bol bodrel, chceli sme tam mať tak málo vecí, ako sa dalo. A keď už bolo čisto, času nebolo nazvyš. Skrátka poradie sa nedá prehodiť a viete robiť len jednu vec naraz.

Jaj a peniaze. Samozrejme že sme mali rozrátané zvyšné peniaze na to, čo ešte bude treba porobiť a zaplatiť. Rezerva pár sto eur. To by sme neboli my, keby nám nenabumtnali aspoň dve tisícky navyše. Lebo elektrikár dal do pôvodnej cenovej ponuky všetko… okrem inštalácie svetiel, vypínačov, výkopu kábla od prípojky k rozvádzaču a podobne. Asi som sa mal lepšie opýtať. Podobne keď prišla faktúra za úpravu pozemku a izoláciu žúmp, namiesto pár stovák tam svietilo cez tisíc eur. Za tvorbu a dodržanie rozpočtu by som asi cenu nedostal. Lenže kto vám dnes narovinu dopredu povie, čo bude koľko stáť? Nikto nás nechce odžubať, tie ceny sú férové, len položiek je nejako veľa. Už to len nejako dokopať.

Morálka opäť stúpla, keď nám urobili chodník a stojisko z makadámu. Ten luxus, že suchou nohou prejdete až k domu… naučil som sa vážiť si aj takéto (zdanlivo) maličkosti. Tiež to nebolo jednoduché, lebo aby mohli vysypať makadam, potrebovali sme odviezť kontajner. To je ten, kvôli ktorému som sa naháňal ako blázon, aby som do neho ešte nahádzal čo najviac bordelu a potom sme týždeň čakali, kým ho odvezú, lebo zase je auto pokazené či čo. Všetko zlé je na niečo dobré, pretože keď nám prišli ešte dokončovať nejaké drobnosti, zistil som, že som omylom vyhodil aj nejakú ozdobnú kachličku, ktorá mala ísť na sokel do kúpelne. Teda, mal som ich, ale len dve a zvyšok som vyhodil lebo veď načo skladovať niečo čo už nebude treba že… Takže som ďakoval bohu, že kontajner je ešte tu, vyskočil som hore a mohol som hrabať v bodreli a hľadať. Našiel som.

Blížili sa Vianoce, nejaká dovolenka, to som mohol zabudnúť, veď som práve nastúpil. Takže všetky pracovné dni som bol v robote, baby museli zvládnuť samé všetky tie prípravy. Ale púšťali nás skôr z roboty tak som aspoň neprišiel po tme. Prvé Vianoce pod vlastnou strechou boli špeciálne a užili sme si to. Plné plechy koláčov, veľké kopy darčekov a blikajúce svetielka na dome so santaklausom na komíne pre nás neboli dôležité, hlavne že sme boli spolu pod stromčekom. Aj s koláčikmi a darčekmi samozrejme. Po prvý krát som Silvester prespal. Nič nám nechýbalo a boli sme radi že sme radi. Ale nevymenil by som za nič ten dobrý pocit. Ešte nás čakala kopa roboty, ale keď sme to zvládli doteraz, prečo by sme to nezvládli aj ďalej, no nie?

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).