Denník N

Óda na prirodzenosť

Óda na prirodzenosť

Byť prirodzeným znamená byť živým. Všetko ostatné je hranie sa na život.

Ako ďaleko je človek od lásky tak ďaleko je od prirodzenosti. S prirodzenosťou sa snúbi autenticita slova i činu, ktoré neodporuje vnútornému cíteniu. Pozornosti potom neunikne ani určitý špecifický pôvab osobnosti ako výraz vnútornej jasnosti.

K neprirodzenosti sa musí človek prinútiť, nie je to len správanie hrané na imidž a na efekt, ale i málo efektívne konanie a očakávanie, komplikujúce každú jednoduchosť. Napriek tomu, že neprirodzenosť vyvoláva nepríjemný tlak a pocit neslobody koná tak väčšina ľudí. Je to uväznenie v pasci rozumu, ktorý potrebuje komplikovanosť ako barle na udržanie rovnováhy, no výsledok je beztak ťažkopádny a námaha málo úmerná výsledku. Už letmý pohľad k prírodným zákonom by ukázal na vzor prirodzenosti a dôslednosti od nej neoddeliteľnej.

Prirodzenosť má jednu nezameniteľnú vlastnosť – jednoduchosť a v nej spočívajúcu krásu čo dosvedčujú i známe slová: „… v jednoduchosti je krása“. Krása vo všetkom ako výraz súladu a harmónie, ktorej výsledkom je pokojné vystupovanie, slová a myslenie, ide do najmenších detailov. Miluje slobodu.

Z doby politického prenasledovania sú známe prípady keď sa „neprispôsobivé“ osobností zámerne podhadzovali na poníženie väzňom s najspustnutejšími sklonmi, medzi násilníkov a vrahov. Lenže väzniteľom ich zámer nevychádzal. I zločincom bola túžba po vnútornej slobode blízka, sympatizovali s ich presvedčením a voči týmto osobám prejavovali skôr akýsi druh úcty, ponechávali im odstup.
Neprirodzenosť nie je vlastná človeku. Človeku je vlastná prirodzenosť!

Viera málo pravdivá

Nejeden politik sa rád ukrýva za kresťanské hodnoty ak chce získať podporu pre svoje málo kresťanské ciele a prejde mu to. Prejde mu to, pretože tí, ktorých oslovuje sú zvyknutí prijímať slová bez obsahu. Ak vo viere niet prirodzenosť niet v nej ani pravdy! Napriek úsiliu veriacich o dobro je toto dobro akési pokrivené, neprirodzené. Hlásenie sa k nemu odzneje bez porozumenia tak ľahko ako dojem po hromadnom prežehnávaní ku ktorému vyzýva predčítajúci. Bez zachvenia nad zmyslom konania automatov, bez pocitu tlaku z falošného predvádzania citov, ktoré chýbajú.

Ťažko by sme prijali názor, že život prvých kresťanov bol fanatický alebo neprirodzený. Bol dôkazom spoznania Svetla, ktoré sa dotklo ducha. Osvietený duch veľmi rýchlo poznáva Pravdu a usiluje preč od strnulých a prázdnych foriem, ducha ponižujúcich. Prebudený život je život najintenzívnejšej prirodzenosti, spojený s láskou a túžbou po večnosti. Veď láska a pravda nie sú nikdy od seba oddelené!

Môže snáď niekto, kto aspoň raz skutočne miloval tvrdiť, že sa uspokojí s láskou formálnou alebo takou ktorá trvá dočasne? Že si nepraje aby trvala večne? Iste, že tu nejde o lásku pudovú, ale o samotný základ Lásky, z ktorej všetko vzišlo a jest.

Ak chceme byť úprimní, musíme uznať, že ľudstvo dneška zápasí vo veľkej mase mnohopočetného uctievania foriem, viac-menej sledujúcich iba materialistické princípy a to i u veriacich kresťanov. Chýba jasnosť presvedčenia.

Všetko neprirodzené v náboženskom zmysle však vedie k modlárstvu! Je mŕtve ako láska, ktorá je hraná iba navonok, nemôže sa dotknúť ducha, ktorý zostáva naďalej vazalom rozumu. A rozum sa snaží. Chce odpovedať na požiadavky strateného ducha aspoň náhražkami duchovnosti. Ich dôsledkom je však málo živé cítenie k dobrému kde blížny voči blížnemu zostáva naďalej sokom a neľútostným konkurentom v boji „o svoju existenciu“.

Čo sa asi stane pri spokojnej viere tradícií a poslušnosti k zaužívaným dogmám, ktorým chýba život, keď do sveta, v ktorom sú pojmy najvyšších cností už takmer rozložené, túžba po pravej slobode a mieri skoro zasypaná, keď aj prejav čistej nesebeckej lásky je podozrivý a označený ako slabosť človeka, vstúpi Slovo Pravdy s požiadavkou nutnej zmeny?

Tam, kde si človek zachoval túžbu po vysokom a ušľachtilom, tomu môže priniesť vnútornú radosť a veľkú nádej k oslobodeniu ducha. Najväčšia časť tých kresťanov, ktorá sa naplno vradila do falošného obrazu zmäkčilej, všetko odpúšťajúcej lásky sa však postaví proti tejto zmene nepriateľsky. Neprekvapí, ak ani jedna cirkev, ba ani jediné náboženské spoločenstvo neprijme krištáľové slová s radosťou, s akou ich môžu prijať len otvorené srdcia ľudí, ktorí často ani nie sú nazývaní ako zbožní, ba často ani označovaní ako typickí veriaci.

Prajeme si trvalý mier na tejto Zemi a víťazstvo ľudí dobrej vôle, žiaľ budúcnosť ľudstva nemá nádej ak odmieta prirodzenosť. Všetko neprirodzené inak povedané aj nepravdivé a umelo vyšperkované uvádza i myslenie na také dráhy, ktoré nedávajú žiadne výhľady k spoznaniu vyšších pomocí. A bez pomoci zhora veriť na  vzostup ľudstva je ilúzia.

                                              oOo

Teraz najčítanejšie