Výtvarník Markus Hiesleitner: Keď začneme o problémoch diskutovať, je to prvý krok k tomu, ako môžeme veci zmeniť.

Ako si sa dostal k spolupráci na bratislavskom festivale Nasuti v Novej Cvernovke a ako ju spätne hodnotíš?

Kontakt a spolupráca vznikla prostredníctvom kurátorky Lenky Kukurovej, ktorá sa pohybuje aj v nemeckom a rakúskom prostredí. Rok predtým ma pozvala participovať na podujatí Klimacamp v Českej republike. Cieľom bolo rozšíriť aktivistické podujatie o rovinu umeleckých diel. Lenka pripravila v rámci podujatia kurátorskú výstavu. Na mojej inštalácii som pracoval priamo v teréne. Z tejto spolupráce vyplynula aj pozvánka zúčastniť sa v tomto roku festivalu Nasuti s podobným zameraním. Vlastne pred festivalom sme spolu robili ešte jednu výstavu v Hornom Rakúsku s názvom Flora Pondemporary. Spája nás záujem o aktivistický prístup v umení a pristupujeme k témam z rôznych uhlov. Dôležitá je spoločenská rovina umenia, kde môže umenie zaujať kritický postoj.

Vidíš sám seba ako aktivistu? Ak áno, v akom zmysle?

Možno som niečo ako nepriamy aktivista, lebo sa skôr cítim ako pozorovateľ. Možno niečo ako seizmograf. Zaujíma ma, ako sa ľudia správajú, organizujú… Napríklad na Klimacampe som bol prvýkrát a vnímal som všetko dianie z pozície umelca. Bolo to pre mňa veľmi napínavé, chcel som sa do toho nechať vtiahnuť a všetko zažiť, ale naozaj musím povedať, že z pozície pozorovateľa. Lenka sa aj aktívne zapája do protestov a priamych akcií. Zaujímali ma aj procesy organizácie takého podujatia. Myslím, že je dôležité o dôležitých politických témach informovať zmysluplne, rozdielne vekové kategórie a podobne.

A čo je pre teba úloha umenia?

Prinášať pozornosť. Komunikovať. Umenie by malo vnášať do diskurzu spoločensky relevantné témy. Prinášať témy na svetlo. Moja práca spočíva tiež v tom, klásť si otázky o umeleckej praxi, zaujímať sa, či vyvoláva diskusiu, či sa niečo v spoločnosti deje. Umenie hrá veľmi dôležitú rolu v spoločenskej diskusii, v tom, ako sa pozeráme na dnešný svet, ako dokážeme meniť budúcnosť prostredníctvom politických nástrojov. Preto je pre mňa dôležité nebyť len zavretý vo výstavných priestoroch, ale si vyjsť aj na ulicu, na demonštráciu, na festival. Aj festival Nasuti a celkovo fungovanie Novej Cvernovky mi príde ako výborná otvorená platforma so spoločenským dopadom.

Čiže neriešiš len svoju galériu, nežiješ od vernisáže k vernisáži…

Nie, dôležité sú pre mňa aj publikácie a texty, prostredníctvom ktorých vstupujem ďalej do dialógu. A svojim dielom chcem určite nadviazať dialóg. Napríklad asfaltová socha nie je hotová statická socha. Konfrontácia, provokácia, ktorá žije ďalej v určitom diskurze. Lebo asfalt je vlastne doslovne nositeľ dosť obšírnej problematiky mobility, ktorá nám prerástla cez hlavu. V urbánnom priestore zaberá príliš veľa fyzického miesta. Prostredníctvom nášho umenia už päť rokov expandujeme vo Viedni na parkovacie miesta pred našou galériou. Chceme upozorňovať na možné iné využitie týchto plôch. Z toho vznikol nápad zaoberať sa priamo materiálom parkovacích miest – asfaltom. Asfalt sme transformovali do podoby sochy vo veľkosti auta. Išlo o mnohovrstevnatú vedomú provokáciu. Objekt sa dá využiť aj ako detská preliezka. Keď sme to mali nainštalované na ulici vo Viedni, deti sa pristavovali, museli sa aj rodičia. Prvá asfaltová socha z roku 2018 mala celkom mediálny úspech, objavili sa články v novinách, ľudia sa cítili provokovaní. Ale z dialógu vyplynuli aj hlbšie roviny. Keď začneme o problémoch diskutovať, je to podľa mňa prvý krok k tomu, ako môžeme veci zmeniť. Musím tiež povedať, že momentálne sú na čele samosprávy v mestskej časti Währing, kde je naša galéria situovaná práve Zelení, ktorí presne pochopili, aké témy my riešime. Pre nás umelcov je komunikácia s ľuďmi mimo umeleckého sveta veľmi dôležitá. Vo verejnom priestore získate úplne iný typ spätnej väzby na vaše umenie.

Áno, tvorba umenia v galérii môže niekedy skončiť zahľadená do seba…

Ešte ma oslovujú aj stratégie vedeckých pokusov. Aj pre festival Nasuti v Novej Cvernovke som sadil rastliny na mieste, kde nič nerástlo. Sú procesy tvorby umenia, ktoré začnú na začiatku výstavy, niečo rastie, vyvíja sa, dá sa to pozorovať, nie je to hotové, každý deň sa to mení. Či už ide o prírodu alebo vplyvy životného prostredia. Všetko čo nejak postavíme sa vyvíja. Tieto procesy si v rámci mojej tvorby všímam. Umelecké dielo sa tiež nedá zredukovať na hotový objekt, ale zaujíma ma celý proces. Aj proces získavania pozornosti.

Myslíš, že umenie vie zmeniť svet?

Keď to človek umeniu dovolí, tak určite. Problémom je, ako svet vidíme. Či chceme svet spoluvytvárať, alebo sa zaoberáme iba mocenskými bojmi. Keď si dovolíme rozvíjať nové stratégie, umenie dokáže mať potenciál vhodný na inováciu. To je zásadný bod. Nechcem znieť naivne, že umenie nás spasí, ale kreativita a komplexné kladenie otázok v oblasti kreativity a umenia môžu aj niečo znamenať. Vidím, akým spôsobom sa dokážu veci meniť, napríklad politika v oblasti životného prostredia. Za posledné roky prešla táto oblasť veľkou zmenou. Myslím, že to súvisí s tým, že bola vygenerovaná pozornosť. To dokáže aj umenie. Ja som umelec, ktorý pracuje na báze projektov, neriadim sa voľným trhom, takže mi ide naozaj o nastoľovanie otázok v oblasti umenia a tvorbu obsahu a nie predať pekné produkty.

Robíme festival umenia a udržateľnosti, čo pre teba konkrétne znamená princíp udržateľnosti?

Udržateľné je niečo, čo sa dá používať dlhodobo. Či už ide o fyzickú, materiálnu rovinu, alebo teoretickú. Udržateľné môžu byť aj určité procesy. Obehy, ktoré fungujú. Udržateľné používanie, zmysluplné podmienky na život. Že v celku by malo ísť o kvalitu života pre veľa ľudí a nielen pre niekoľko vyvolených. Veľa záležitostí v našej súčasnej spoločnosti má ďaleko od udržateľnosti, čo sa týka kvality, alebo možnosti vrátenia do obehu. Týmito otázkami sa zaoberám, snažím sa tak žiť a komunikovať to aj svojim umením, či už priamo alebo nepriamo. Často pracujem s rastlinami ako vyjadrovacím prostriedkom. Majú jednoducho podmienky, ktoré potrebujú a keď nie sú splnené, tak zomrú. Podobne mi to príde aj s ľuďmi. Človek často myslí na krátkodobé technické inovácie, ktoré riešia jeden čiastkový problém, ale nie na ďalšie možné dôsledky. Či už sa bavíme o redukcii atómovej energie, alebo o mobilite. Krátkodobo je to v poriadku, ale čo sa stane dlhodobo?

Môžeme tak veľké a zložité systémy a celé priemyselné odvetvia vôbec ako jednotlivci ovplyvňovať? Alebo sa ako umelci len svetu prizerať?

Ako umelci to ovplyvňujeme tým, že sa tými témami zaoberáme. Mojou prácou dávam určité témy do spoločenskej debaty. A všetko, o čom sa verejne diskutuje sa môže následne stať politickou témou. A potom môže prísť vplyv. Možno keď použijem banálny príklad, vieme si vymôcť zákaz igelitových tašiek. Tak by sme vedeli obmedziť napríklad aj lietanie. Dôležité je pritom vygenerovať povedomie o probléme.

Nie sme v súčasnosti príliš úzko špecializovaní v jednotlivých profesiách? Myslíš, že v minulosti ovládali ľudia viac znalostí o svete okolo seba?

Špecializácia predstavuje určite istý problém, ale vzdelanie je a bolo vždy kľúčom ku všetkému. Ale vieme sa zasa učiť. Vieme sa naučiť zdieľať veci, mať toho menej… Pri „zelených“ témach nejde práve o to, aby o nich filozofovali elity, ale aby boli prístupné všetkým.

Poďme sa ešte baviť o vašom bratislavskom diele, o Iglu: bolo to iné ako vo Viedni?

Samozrejme, že to bolo iné, že sme sa zamysleli nad tým, odkiaľ zobrať materiál a čo má objekt symbolizovať tu… Aké boli vlastne reakcie miestneho publika?

Neviem, či nad tým uvažovali zrovna filozoficky do hĺbky, ale Iglu si ľudia všimli, ako niečo provokujúce, zvláštne, nepatričné, zneisťujúce… Deti to chytilo, jasné. Mňa osobne baví ten aspekt, že je to vlastne ohromne prosté. Tiež by som to „vedela“ urobiť, môžem si nazbierať asfaltové úlomky, mám kladivo, dve zdravé ruky, ale nenapadlo by mi to… a v tom je to „umenie“.

Pokiaľ to aspoň na nejakej úrovni „zafungovalo“, tak som maximálne spokojný. Umenie má byť ťažko zaraditeľné a provokujúce. Rád pracujem s „bežným“ materiálom.

Odkiaľ vychádzajú tieto stratégie?

Z toho myslieť dostatočne široko. Mám poľnohospodárske vzdelanie, podobne ako môj kolega Franz. Sme v tom netypickí a príde mi dôležité si vedieť pripustiť dostatočné množstvo vstupov. Zásadnou je aj schopnosť pozorovať, vnímať.

Čo chystáš najbližšie?

Bol som pozvaný na budúci rok do Belehradu. Pracujem rád s miestnym prostredím a tvorím diela, ktoré majú zmysel v lokálnom kontexte. Niekedy to aj dlhšie trvá a rád si nechávam čo najviac voľnosti na prispôsobovanie. Takže ešte neviem povedať, čo presne budem robiť budúci rok. Len viem, že ma veľmi oslovuje koncept celého podujatia, ktoré má názov Overview Effect. Vychádza to z prvého zobrazenia Zeme z vesmíru, ktoré vzniklo v minulom storočí a pripomína nám, že máme na svet hľadieť aj z nadhľadu a vnímať celok. A že túto modrú planétu si máme chrániť.

www.hiesleitner.com

Témam udržateľnosti a ekológie v umení sa venuje septembrový festival Nasuti v Novej Cvernovke. Prvý festival súčasného umenia s enviromentálnym zameraním spája kreativitu, umenie, dizajn, inovácie a ekologické myslenie. Program tvoria prednášky, diskusie, workshopy a kreatívna produkcia vo forme prezentácií, originálnych performance, objektov, dizajnov a inštalácií. Zámerom festivalu je zvyšovať povedomie o aktuálnych ekologických problémoch a riešeniach.