Denník N

Kauza Cervanová – 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“

Pokračovanie.

Kto tvoril väzenskú agentúru npor. Zervana, kpt. Čapkoviča a dnes nepochybne už aj sudcu Klimenta?

Boli to tí najťažší zločinci, akí sa v tých časoch v Slovenskej republike nachádzali. Pôsobili už sa socializmu. Boli súčasťou nelegálnych „vyšetrovacích svoriek“, ktoré vykonávatelia vôle ideológov komunizmu kedysi nasadzovali do väzobných ciel.

Organizovaný zločin neprichádzal do ČSSR z Palerma, ale z Moskvy. Existoval tam už za Brežneva. Dlhodobo sa podieľal na potláčaní a likvidácii  disentu, ktorý bol v tamojších podmienkach zadúšaný už pri jeho klíčení. Ubíjanie aktivistov hordami kriminálnikov dlhú dobu eliminovalo podozrenia štátu pri šliapaní po ľudských právach. Rozdiel medzi Československom a Sovietskym zväzom spočíval v tom, že komunistickí zločinci vraždili v Československu za pomoci svojich orgánov a „svedkov“. Kriminálnikov nasadzovali výlučne za mrežami.

Skutočnosť, že štátom platení gangstri sa v SR verejne objavujú až počas vlády „otca národa“ neznamená, že tu predtým neboli.

Komu väzenská agentúra slúžila, sudca Kliment v denníku Postoj už zverejnil. Ale kto boli jej členovia, odkiaľ pochádzali, na čom sa podieľali a čím si získali jeho dôveru – o tom akosi záhadne pomlčal. Zverejním to teda za neho.

Boli to tí najšpinavší grázli, sociopati, vrahovia a buzeranti. Zapáchajúce kreatúry bez zubov, pretože tie mali buď vybité alebo vyhnité. Pacienti s tráviacimi poruchami, ktorých sprievodným znakom bol neznesiteľný kafilerický smrad. Potetovaní od hlavy po päty, niektorí dokonca v ústach i na pohlavných orgánoch. Dermatologickí bacilonosiči, infikovaní prenášači pohlavných chorôb v orgánoch ktorých sa množili tie najodpornejšie uhry, parazity a endogénne červy. Zervanoví „agenti“ nežili, ale zaživa hnili.

Nahliadnuť do duše človeka, ktorý bol odmalička len utláčaný a bitý, ktorý nikdy nezažil láskavé pohladenie, nikdy sa nevykúpal vo vani s horúcou vodou a nikdy dosýta nenajedol nebolo v nastavených podmienkach ani možné. Dnes ste mu zachránili kožu, zajtra vás predal za štipku dechtu vydrobeného z nedopalkov cigariet. Jedinou jeho rodinou a okolitým svetom boli trestajúci referenti, ich zhulení chodbári, brigadíri a kolaboranti väzenských samospráv a zvrhlí sadisti a sanitári klietok a derešov samoväzobných ciel. Čo do povahy skutkov otcovrahovia, udavači vlastných rodičov, vlastných detí aj svojich súrodencov.

Žiadni gayovia, žiadni homosexuáli. Odporní, špinaví a nakazení buzeranti, ktorí v civilnom živote, pokiaľ ho niekedy vôbec žili, neznásilňovali len ženy, deti a babičky, ale v prostredí väzníc aj chlapov. Predstavovali morbídny stav vtedajšej justície, ktorá s účasťou socialistického väzenstva bežných kriminálnikov a drobných lopkárov prevychovávala na monštrá. Tu sa generovali budúce rozsudky a tu sa aj rozhodovalo, kto sa a či sa vôbec niekedy vráti do normálneho sveta, alebo v base zhnije, ako to vo svojom liste po roku 1990 napísal jeden z nich – Adolf Hlubík – v Leopoldove v roku 1983 väznený s Milošom Kocúrom. Práve pre svoje výnimočné „kvality“ boli tzv. dôverníci väzenských agentúr v slovenských väzniciach vítaní, cenení a využívaní práve takým referátom, aký tu predstavoval Michal Zervan. A dnes už aj sudca Kliment, pretože bez jeho podpisu, účasti na marení spravodlivosti, právneho bezvedomia a neznalosti spisu som pred spoločnosťou stále čistým a bezúhonným občanom.

Celkový obraz československej socialistickej prevýchovy sporadicky dotvárali i niektorí doslovne primitívni strážmajstri, neschopní rozlišovať náplň svojej práce s jatkami organizovanými vo vnútri systému.

Svet Michala Zervana a jeho väzenských agentúr nefrčal na drogách, ale liekoch. Permanentne sfetovaní agenti jeho spravodajstva –  budúci dôverníci pred súdy – mali na cely prisúvané celé arzenály hypnotík a jedov, ktorými zabíjali vedomie osobám na ktoré boli nasadení. A spasmoanalgetík a ďalších návykových svinstiev, ktoré boli odmenou za ich činnosť. Ani najneočakávanejšie prepady a filcungy ich nikdy „neobjavili“. Dojemne aranžované divadlá prebiehali s ohlušujúcim rachotom a pátosom aký bolo možné očakávať práve od tých, ktorí o nich vopred vedeli a boli ich súčasťou.

Ciele zločineckej organizácie s prvkami najvyššieho riadenia boli štrukturované do nebývalých rozmerov. Vnútorná ochrana s väzenskými agentúrami a obratom, aký dnes nemá možno ani a.s. Unipharma, boli účastníkmi a spolupáchateľmi nielen v zločine, ale aj recipientom pri deľbe spoločných ziskov. Jedinou hodnotovou menou, s ktorou sa tu kedy rátalo, boli tabletky. Navonok prísne zakázané, ale kúpili ste za ne všetko. Od špendlíka až po krivé svedectvo pred súdom.

Slovakofarma Hlohovec, najväčší producent analgetík a sedatív v Československej socialistickej republike sa od svojho kľúčového spotrebiteľa nachádzala presne na druhej strane Váhu. Jediná tabletka algeny, dynilu či spasmoveralginu sa v ústave nápravnej výchovy (kde nikdy nikoho nenapravili) predávala za 5.- Kčs. Za korunový recept si pešiaci svoje príjmy zhodnocovali v kurze 1:50. Ak sa niekedy stalo, že bachar alebo civilný zamestnanec priniesol väzňovi jablko alebo cigarety, vyhodili ho zo zamestnania, postavili pred súd a exemplárne trestali.

To čo tu točila privilegovaná časť „organizácie“ nebolo bez väzenských agentúr mysliteľné. Práve tu pôsobili chobotnice, ktorých náplňou neboli len zločiny proti ľudskosti vo väzobných celách a teatrálne výstupy, sťaby „svedecké“ výpovede pred súdmi, ale organizovaná a ohromujúca ekonomická kriminalita spočívajúca v distribúcii návykových adikcií. Predstavoval ju drogový zločinecký syndikát, aký si bežný človek v tých časoch nedokázal ani len predstaviť. Konkurenciou mu nestíhali možno ani nekonečné pláne opiátov pestované za socializmu v odľahlých pustinách Kazachstanu.

Kapitáni špinavého biznisu frčali samozrejme v okolnostiach a polohe zodpovedajúcich obrátkach. Príslušníci konglomerátu kradli v Slovakofarme čo uniesli. Takmer všetky zarobené peniaze sa za hradbami pevnosti menili na prášky, väzni vracajúci sa z jáchymovských uránových baní tu roztápali 6-ciferné sumy.

Kontrolu nad výkonom trestu v leopoldovskom kriminále vykonávala Krajská prokuratúra v Bratislave. Vnútorná ochrana tu bola opäť štátom v štáte pod gesciou Ministerstva vnútra SSR.

Agentúrni asociáli v službách špinavého biznisu boli tak silní, že si veľakrát dovolili klásť aj podmienky. V Kauze Cervanová si zmocnenci Zervana osobovali dokonca právo zasahovať do vyšetrovania a pôsobiť nielen ako vyšetrovatelia, ale aj ako ich poradné orgány. „Svedectvo“ Ivana Fagana, niekdajšieho kolaboranta skupiny operatívcov samozrejme prikladám.

Štát a jeho orgány pred mršinami Zervana a Stanka spoločnosť nechránil. Namiesto toho, aby ich izoloval od civilizovaného sveta a separoval v ochrannej karanténe, vytvoril pre ne cestovnú kanceláriu. Jeho vyvolení sa v zamrežovaných autobusoch premávali naprieč celou republikou a na povel a objednávku svedčili pred súdmi.

Ďalšou skupinou Zervanových „svedkov“ boli obete vydierania, ktorých páchateľom bol ich vlastný štát. Boli to zúfalci s osudmi sirôt, ktorí nemali komu na vianoce poslať ani len pozdrav a už vôbec nie si na niečo sťažovať alebo vyžalovať sa. Nebola to len otrocká práca, ktorou boli zdieraní. Zvrhlosti zákonov džungle boli súčasťou ich sveta, pretože iný nemali a nepoznali. A nakoľko odmalička žili v klietkach, ako zvery sa aj správali. Jeden zo mojich spoluväzňov dostal na vianoce balíček od úplne cudzích osôb. Poslali mu masť a slaninu. Dvojkilový váhový limit doplnili bochníkom chleba – v čase, keď mu ho poštou doručili, bol už suchý. Z tohto prostredia nepochádza len Tibor Polgáry, ale aj služobníctvo Stanka, Jiskru a Zervana, dnes vystupujúce v plnej dôvere sudcu NS SR.

Štát nevytvoril sociálne ubytovne a dôstojné podmienky pre reštarty ich životov, ale poskytol strechu nad hlavu. Postavil polepšovne, reedukačné ústavy a väznice. A nie len tak a zadarmo. Ten istý štát a jeho brutálni mäsiari požadovali protislužby. Klamstvá vo forme čestných prehlásení, udania na objednávku, krivé svedectvá a krivé obvinenia na rozkaz. Genézy ich živorenia tak v úplných zárodkoch obohatil o orgie patologického správania, psychologického mrzačenia a osobnostného krivenia ničím nespojiteľného s deklarovanou prevýchovou. Že sa nejednalo o svedecké výpovede, ale služby bezmenných bezdomovcov väzenských koncentračných čísiel na súdoch nikdy nikoho nezaujímalo. A je neospravedlniteľné, že tieto praktiky sa na NS SR udomácnili a zúčtovávajú do dnešných dní.

Fagan, Rigo, Janžetič, Kürthy, Bertók alebo dokonca aj exkomunikovaný komunista Bubák boli nasadení spoluväzni. Neboli ani moji známi, ani priatelia. S Kauzou Cervanová nemali nič spoločné a s jej vyšetrovaním nikdy neprišli do žiadneho kontaktu. S kým však boli v kontakte, to boli npor. Zervan, tzv. operatívci MV SSR, Štátna bezpečnosť a jej XII. správa. A fungujúce kriminálne gangy organizovaného zločinu. Implementovali ich do „pátrania a vyšetrovania“ z dôvodov absencie dôkazov. Spoliehalo sa, že ich paralelne zabezpečia.

Objednané a organizované výpovede mali doraziť vedomie obvinených. Takýmito svedectvami krágľovali súdy za komunizmu kohokoľvek – rímskokatolíckych kňazov, disidentov, učiteľov, umelcov, študentov aj bežných občanov. A namiesto toho, aby súdy obžalovaných pred konštruovanými ideologickými masakrami prostredníctvom úplatných zločincov chránili, krágľovali ich. Rozhodnutie sudcu Klimenta nie je ani rozsudkom, ani literárnym dielom. Je zhlukom zlosti a nenávisti poslušného úradníka, ktorý slúži v súlade s nastolenými požiadavkami. Už nie v záujmoch štátu, ale proti jeho záujmom. A výlučne v prospech doposiaľ nestotožnených osôb. Jeho rozhodnutie je pokračujúcim zločinom totalitných praktík. V dnešných dňoch symptomatických s povahou štátu, pretože vláda Slovenskej republiky a jej inštitúcie priehľadné manévre tej naozajstnej zločinnosti stále odmieta vidieť a riešiť. Spravodlivosť je tovarom, právo len prostriedkom na dosiahnutie požadovaných cieľov a to aj za cenu obscénnych, hanebných a neudržateľných argumentácií.

Celé dve desaťročia sme boli svedkami výčinov kontroverzného podnikateľa. V roku 2017 k nim pribudlo už aj dielo kontroverzného sudcu.

Posledným dôverníkom „agentúry“ sudcu Klimenta je Peter Tóth. Podvodník, klamár a grázel najťažšieho kalibru. Je ovocím zhumplovaných tajných služieb. Nielen svojou účasťou v posledných mediálne známych skutkoch, ale aj obsahom kníh, ktoré so sudcom Klimentom spoločne vypotili. Do Kauzy Cervanová vstúpil v čase, keď právnym vedomím tzv. sudcov a ich „súdov“ nepohli ani objavené archívy, ani vecné dôkazy a dokonca ani súdnoznalecké expertízy celé desaťročia protiprávne a zločinne zatajované. Ak to neprekáža sudcom NS SR, malo by to prekážať ostatným sudcom a celej justícii. Nie je to vecou špinavej spravodlivosti, ktorú tu prezentujú, ale vecou charakteru a povahy samotného štátu.

Tóth po celý svoj život organizoval. Udával, klamal a zrádzal. Kolegov, kamarátov, priateľov, zamestnávateľov, organizácie, spoločnosť, súdy aj svojich čitateľov. So sudcom ochotným vešať, ale neschopným vysvetliť prečo, sa spolčil premyslene a účelovo. Vopred si zabezpečoval krytie a možno aj beztrestnosť pre možný prípad odhalenia jeho nevypočítateľného a neospravedlniteľného správania a svinského bytia.

Mediálnym lynčom Petra Tótha nebolo len „odôvodnenie rozsudku“ sudcu Klimenta, napísaného na motívy eštebáckej pornografie, ale aj spolupáchateľstvo na príprave úkladnej vraždy, ktorá sa dotýka celej spoločnosti.

Poskok z výplatnej listiny nájomných vrahov by mal byť postavený pred súd a ja verím, že bude. Neprajem mu nič zlé. Len slušný a spravodlivý súd. Ten, ktorý on s Klimentom nedožičil iným.

 

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho iného, niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia, ukradli mi nielen rodinu a slobodu, ale pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú a ďalších 7 osôb. 38 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho trollov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu