Denník N

Problém spoluzávislosti

Existuje veľa druhov závislostí, ale jedno majú spoločné. V blízkosti závislého je človek, ktorý ho má rád a ktorého závislý svojim životom „ničí“, pričom ho časom môže stiahnuť do závislostí v podobe spoluzávislosti. Dnes sa pokúsime priblížiť problém spoluzávislosti a ako týmto ľuďom pomôcť… Na konci článku sú uvedené konkrétne znaky spoluzávislosti…

Medzi závislosťou a spoluzávislosťou je viac spoločných prvkov, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Mnohí ľudia ani nevedia, že sú spoluzávislí. Nikdy si neuvedomili, že aj oni majú problém a že ten problém je samostatná „diagnóza“, hoci ešte nie je v oficiálnom zozname ochorení (MKCH – 10). Spoluzávislým je človek v bezprostrednom okolí človeka, ktorý je závislý. Teda partner, deti, rodič… jednoducho ľudia, ktorí žijú v domácnosti so závislým.

Život so závislým

Človek ktorý je závislý, vyvoláva u ostatných negatívny pocit a ten sa prehlbuje, čím viac sa závislý prepadá do závislosti. U spoluzávislých sa tak postupne objavuje pocit hnevu, zlosti, objavujú sa výčitky a tie vedú k hádkam a k sporom…

Negatívny pocit na začiatku a neskôr rôzne ďalšie pocity, sú prirodzené. Sú dôsledkom strachu o zdravie závislého, o neho samotného, ale sú aj dôsledkom obáv – či nepríde o prácu a rodina o domov. Je to strach o človeka a zázemie ktoré spoluvytvára.

Zo začiatku spoluzávislý kryje závislému chrbát. Ospravedlňuje ho navonok (práca, priatelia, široká rodina) ale aj dovnútra (najbližšia rodina), poskytuje mu alibi, kde sa dá zaskočí, či „odrobí“ niečo zaňho. Snaží sa tak vyvážiť jeho absenciu – narovnať narušenú rovnováhu. Keďže ide o veci náročné, objavujú sa výčitky. Kryť chrbát je totiž náročné a vyčerpávajúce.

Okrem toho sa objavuje snaha „schovať“ látku, na ktorej je tu závislosť. Prípadne dochádza ku kontrole účtov, ale aj jedinca. Závislý je však rovnako kreatívny v snahe dostať sa k svojej dávke. A snaha o kontrolu len dáva ďalší dôvod pre dávku… (náhrada za „nepohodu“).

A tak spoluzávislý prosí, žobre, nadáva, zúri, plače, sťažuje sa a celkom prirodzene vzďaľuje sa od závislého, aby sa neskôr vracal. Vzďaľuje sa, pretože súčasný stav je preňho náročný a vracia sa, lebo nedokáže bez neho žiť.

Vždy keď načerpá trochu síl, snaží sa ho uzdraviť láskou. Ale to len zhorší situáciu. Závislý na tlak reaguje vzdorom a zvýšenou dávkou. Už bol zvyknutý na určité prostredie, ak chcete marazmus a aktivita toho druhého je ohrozením tohto stavu. Čo poskytuje ďalší dôvod siahnuť po dávke.

Spoluzávislý sa snaží závislého uzdraviť konkrétnymi krokmi. Lenže závislosť je silnejšia ako láska. A tak sa táto snaha míňa účinku – musel by aj závislý chcieť… Spoluzávislý sa ocitá v neistote. Jeho svet sa rúca. A ocitá sa v bludnom kruhu. Čo bude ďalej?

Vďaka prehlbujúcej sa závislosti spravidla narastajú dlhy a zhoršuje sa sociálna situácia. Zo začiatku sa spoluzávislý snaží všetko zvládnuť, kompenzovať, udržať a v neposlednom rade zachrániť. Pomáha a zachraňuje. Je to spôsob, ako sa čoraz viac vyrovnáva so situáciou, ale aj s úzkosťou a s neistotou. Berie veci do svojich rúk. Toto pomáhanie však prerastá v závislosť. Tak ako dávka nič nerieši, ani pomáhanie neprináša riešenie. A rodí sa z neho závislosť, teda spoluzávislosť.

Okrem toho, pomáhanie dáva závislému zázemie. Odďaľuje sa konfrontácia s realitou – ten druhý všetko žehlí a tak sa závislý môže naplno venovať svojej „droge“. Uvoľňujú sa mu ruky, dokonca sa istým spôsobom prehlbujú dôvody k dávke – ubúda zo života to, čo by mohlo potešiť a naplniť, dokonca aj pasivita závislého a aktivita spoluzávislého je dobrým dôvodom na ďalšiu dávku. A tak sa závislosť ďalej prehlbuje. Vzniká tak začarovaný kruh. Závislý aj spoluzávislý sa čoraz viac ponárajú do závislosti. Závislý pri dávke stráca kontrolu. Tu však stráca aj spoluzávislý pri pomáhaní.

Koľko času spoluzávislý venuje pomáhaniu a vyvažovaniu? Koľko času myslí na závislého, či je v poriadku a zdravý? Ocitá sa v bludnom kruhu a už dávno nemyslí na seba a nemá čas na seba, či svoje záľuby a oddych. Úplne ho pohltila pomoc tomu druhému. Stal sa doslova na ňom závislý. A táto závislosť sa nespája s dobrým pocitom. Keď ste závislí, tak vďaka dávke aspoň na chvíľu máte „dobrý“ pocit, prípadne ste v opojení. Áno, je to prchavý pocit a nič z neho nezostane. Ale pri spoluzávislosti takýto pocit chýba. Ostáva len únava a vyčerpanie.

Okrem toho, napriek námahe závislý, nie je vďačný. Práve naopak. Dochádza tu k emočnému vyčerpaniu spoluzávislého, k jeho preťaženiu, únave a môže dôjsť aj k jeho týraniu. Spoluzávislému chýbajú sily, aby vzdoroval. A tak často časom dochádza aj k tyranií. Minimálne k psychickej (zastrašovanie, vydieranie, vyhrážanie). A to len znižuje šance, že sa pretne bludný kruh a nastavia sa zdravé hranice.

Ak závislý vycíti, že spoluzávislý sa aktivuje a jeho pohár trpezlivosti pretiekol, začne sa snažiť a vytvárať dobrý dojem. Dokonca môže na čas „sekať“ dobrotu a zriecť sa dávky. Môže sa zriecť dávky, lebo má dôvod a sám chce, ale nedokáže to urobiť na dlho, pretože už nie je sám svojím pánom. Vôľový aspekt je oslabený. Sám nedokáže prestať, ale ochota prestať je vhodným momentom pre „nahovorenie“ na liečbu.

Vďaka ochote a istým zmenám, sa u spoluzávislého objaví nádej a úľava. V reakcii na to závislému odpúšťa a chce začať odznova. Túto snahu si však závislý vyloží „po svojom“ – ako novú príležitosť a začína sa odznova. V starých koľajach. Závislý sa znovu ponára do závislosti, dokonca dobieha zameškané. Závislý bol stále a tá túžba nezmizla, len ju na chvíľu odsunul… a teraz sa hlási k životu.

Spoluzávislí sú zvratom zaskočení, sklamaní, frustrovaní a kým sa spamätajú, sú v tom znova po uši. Znovu sú v bludnom kruhu. A tak sa znovu objavuje hnev, teraz ho však už obracajú proti sebe. Vyčítajú si, že sa ocitli v takej situácii a že dovolili tomu druhému, aby  im znovu ublížil… ale vyčítajú aj sami sebe, že dovolili takto so sebou zachádzať, že neboli dosť dobrí sami k sebe. Strácajú sebaúctu, znižuje sa ich sebavedomie. Opúšťajú sa. Prepukajú u nich rôzne ochorenia. Najprv somatické (psychosomatizujú) – ochorenie nie je skutočné, prejavy však skutočne sú a snažia sa upútať pozornosť a priviesť k zmene, neskôr aj závažnejšie. Mnohí spoluzávislí sami prepadajú rôznym „náhradám“ a závislostiam. Už nehovoria, čo ich trápi a tak im nemožno pomôcť.

Spoluzávislí často hľadajú, k čomu by sa „upli“. Dieťa, kariéra, záľuba… ale zdravé to nie je. Hľadajú svoj ostrov pokoja, vyhýbajú sa závislému a pokúšajú sa o útek… ak tu taká možnosť nie je, horší sa to… Útek je poslednou šancou pred úplným úpadkom a stratou akejkoľvek sebaúcty a pocitu hodnoty.

Závislý vycíti túto situáciu. A môže to zneužiť. Je necitlivý k iným, ale cíti a tak hrá sám za seba. V pokročilom štádiu závislosti sa stáva necitlivým a z ostatných si robí „otrokov“. Doslova. Hrubo s nimi zachádza. Ak sa závislému niečo stane, spoluzávislí cítia vinu, že mu nepomohli. Trpia úzkosťami. A výčitkami.

K slovám o spolu závislosti nám ako podklad poslúžila práca Röhra, konkrétne kniha Závislosť.

Teraz skúsime načerpať múdrosť aj od iných…

Čo to je spoluzávislosť

Na začiatok, tým že spoluzávislosť je v plienkach, vyvíja a upresňuje sa aj samotná terminológia. Viem o knihe o spoluzávislosti, ktorej preklad aktuálne stojí na upresnení terminológie. Preto aj ďalšie riadky treba brať s istou „rezervou“. Stále ešte odborníci v mnohých veciach tápu ale v nádeji, že to povedie časom k presnej terminológií a ku koncepcii.

Podľa slovníka je spoluzávislosť psychickým stavom alebo vzťahom, v ktorom je osoba kontrolovaná alebo manipulovaná druhým, ktorý je ovplyvnený patologickým stavom (závislosť…). Jednoduchšia verzia hovorí, že ide o závislosť od potrieb alebo kontroly iného človeka.

Lekársky slovník hovorí, že spoluzávislosť je patologický vzťah blízkeho človeka k osobe, ktorá je závislá na návykovej látke. Spoluzávislá (kodependentná) osoba sa sústredí na pomoc závislému do takej miery, že stráca svoju identitu. Zároveň svojím správaním (nechtiac a s dobrým úmyslom), umožňuje závislému zotrvať v závislom konaní.

Ďalšie definície hovoria, že spoluzávislý je človek, ktorý sa nechá ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie. O spoluzávislosti sa hovorí ako o „partnerstve“ v závislosti. Spoluzávislý človek má blízky vzťah k osobe ktorá je závislá, pričom jej emócie, prežívanie, správanie, postoje a vzťahy k iným sú ovplyvnené správaním, prežívaním a postojmi závislej osoby. Podľa niektorých odborníkov táto nezdravá starostlivosť o závislého, robí spoluzávislému istým spôsobom „dobre“. Svojím spôsobom sú šťastní, teda na začiatku, kým nie sú vyčerpaní.

Dva znaky partnerstva v závislosti

Neexistuje žiadny pevný rebríček znakov a prejavov, kedy už treba zasiahnuť. Vždy je to individuálne. A predsa tu je jeden znak – na jednej strane to, že sa necháme ovplyvniť tým druhým a na druhej strane – je tu naša snaha ho kontrolovať. Ak by sme sa len nechali ovplyvniť, mohli by sme hovoriť o pasivite. Tu je však aj kontrola a starostlivosť – ako naše podieľanie sa na závislosti toho druhého. Preto sa hovorí o partnerstve v závislosti. Rovnako tak, ak by tam nebolo to ovplyvňovanie, ale len naša snaha kontrolovať, tiež by bolo možné hovoriť skôr o agresií, či istej tyranií, než o spoluzávislosti. Takže naše ovplyvňovanie závislým a naša kontrola závislého – sú tu kľúčové.

Liečba spoluzávislosti

Pri rozhovoroch a terapií sa často ukáže, že rodičia spoluzávislých boli na niečom závislí. A mnohí závislí boli najprv spoluzávislí. Tiahne sa to ako niť, ako „dedičné“ ochorenie.

A je tu prítomný aj strach z recidívy. Závislého, ale aj spoluzávislého. Vytrvá, alebo podľahne? Podarí sa udržať zdravé hranice? V neposlednom rade, podarí sa mu odpustiť sebe, ale aj závislému? Je to príležitosť pre zrelosť.

Skôr než budeme pokračovať, závislosť a spoluzávislosť sú dve odlišné veci. Majú veľa spoločného a podobného, ale nie je to to isté. Spoluzávislý sa často vyskytuje v blízkosti závislého, pretože je tak trochu „dôsledkom“ závislosti. Ale nemusí byť. Spoluzávislosť si do vzťahu môžeme priniesť napríklad z pôvodnej rodiny, ktorá nebola funkčná, prípadne bola deformovaná.

Mnohí spoluzávislí neriešia svoju závislosť, veď „problém“ má ten druhý. Avšak ak sú spoluzávislí, problém majú aj oni a keďže žijú spolu, problém majú aj spolu ako pár. Závislosť a spoluzávislosť poznačila aj vzťah a ten treba tiež uzdraviť a pomáha mu, keď zaň bojujú obaja.

V prípade spoluzávislosti je potrebná terapia. Už to nie je len o nízkom sebavedomí, či slabom zázemí ale aj o dôsledkoch prekročenia zdravých hraníc. Najprv treba uzdraviť dôsledky spoluzávislosti a potom postaviť nové zdravé základy a to je bez terapie veľmi ťažké.

Starostlivosť o spoluzávislých je v plienkach. Na začiatku je dobré urobiť komplexné zdravotné vyšetrenie. A potom? Zamerať sa na spoluzávislosť. Pochopiť čo, ako a prečo. Skončiť s pomáhaním. Vybrať sa cestou terapie a zmeniť samotný návyk.

Terapia spoluzávislosti je dlhodobý proces, ktorý pozostáva z objavovania, uzdravovania a rozvíjania vlastnej osobnosti. Pri terapií zistíme, že nemôžeme zmeniť závislosť druhého, ale môžeme zmeniť naše vlastné správanie a oslobodiť sa od spoluzávislosti a tým aj od závislosti (spoluzávislosť je označovaná ako istý druh závislosti).

Ak spoluzávislosť je ešte v plienkach, o to viac to platí pre spoluzávislosť, ktorú si do vzťahu prinášame. Vzťah so spoluzávislým, teda vzťah kde jeden nie je závislý a druhý je spoluzávislý, by si zaslúžil samostatnú pozornosť.

12 krokový program

Závislí môžu okrem terapie vyhľadať pomoc rôznych terapeutických skupín, podobne je to aj u spoluzávislých. V obidvoch prípadoch sa často používa 12 krokový program. Samozrejme, že existujú rôzne formy terapie. Ale u 12 krokového programu  možno vyzdvihnúť práve fakt, že vznikol ako snaha pomôcť s liečbou závislosti na alkohole a neskôr sa začal používať aj pri liečbe rôznych iných závislostí. A ešte neskôr aj na liečbu spoluzávislosti.

Takže hoci 12 krokový program sa pôvodne používal na liečbu závislosti od alkoholu a na pomoc príbuzným človeka, ktorý je závislý na alkohole, dnes už sa používa na liečbu v celom spektre. Alkoholici ktorí používajú tento program sa označujú ako Anonymní alkoholici. Ich príbuzní sa zas označujú ako Al – Anon. Časom sa začalo používať aj označenie Anonymní kodependenti pre všetkých spoluzávislých.

Anonymní alkoholici aj Al – Anon sú už celkom slušne na Slovensku zabehnutí. Skupiny Anonymní kodependenti sú ešte v „plienkach“. A preto, ak Váš príbuzní je závislí na inej látke ako alkohol, pokojne sa obráťte aj na Al – Anon. Viem, že sa snažia pomáhať ľuďom bez ohľadu na to, o akú závislosť tam ide. Viem, že pomáhajú spoluzávislým z rôznych „oblastí“. Alebo Vám aspoň poradia a sprostredkujú ďalšiu literatúru… Viac informácií na: http://coda.org/http://www.alanonslovensko.sk/

Spoluzávislosť bola najprv vnímaná ako dôsledok alkoholizmu v rodinách.

Neskôr sa začalo hovoriť o spoluzávislosti bez ohľadu na to, na čom je blízky človek závislý.

Tá podobnosť medzi závislosťou a spoluzávislosťou tu je výrazná.

Závislosť pri spoluzávislosti môže byť rovnako silná, ako pri klasických závislostiach.

Aj tu je riziko spojené s cravingom (silná túžba), s hľadaním náhrady (jedna závislosť nahradí druhú), ale aj regresu (návrat k závislému správaniu).

Dôležitosť hraníc

Rohr veľmi dobre spracoval problém spoluzávislosti. Pri rozhovore na túto tému so spoluzávislými sa tiež ukázala ako dôležitá téma hraníc.

Nám sa to nemusí zdať ako potrebné. Mnohí si uvedomia potrebu hraníc, až keď sa ich zmocní pocit hnevu (hnev môže byť reakciou na prekročenie hraníc), frustrácie (dlhodobé potláčanie jedného na úkor druhého), rezignácie (keď už chýba nádej, že by mohlo byť dobre), alebo na konci, keď sa život ocitne doslova v ruinách a musíme začať odznova, prípadne si kladieme otázku, kde sme urobili chybu, alebo sa snažíme hranice vybudovať.

Hranica má niekoľko funkcií. Slúži ako prevencia. Chráni nás predtým, aby sme sa nechali vtiahnuť do problému závislosti a stali sa spoluzávislými. Ale aj pomerne rýchlo problém „rieši“ a závislého postaví pred rozhodnutie. V kontexte spoluzávislosti nás hranice chránia pred potlačením seba na úkor druhého a pred únavou či vyhorením. Ale aj problém prenechávajú na pleciach toho, kto ho spôsobil.

Hranice tiež dávajú pocit bezpečia, dôvery a slobody a pomerne rýchlo vyzývajú k reakcií, ak boli narušené.

O hraniciach je dôležité hovoriť. Spoluzávislí hovoria, že nevedeli o potrebe hraníc. Jednoducho milovali a dávali, až kým v tom neboli po uši. Teraz mnohí hľadajú odpoveď, aké hranice stanoviť, aby ich ten druhý neporušil, prípadne na akých hraniciach znovu postaviť svoj život.

Hovoriť o hraniciach nie je také jednoduché, ako sa zdá.

Vo všeobecnosti platí, že hranice nám pomáhajú uchrániť náš priestor, aby sme boli sami sebou, aby sme boli slobodní, rozhodovali sa sami za seba a mali aj čas pre seba. A to platí aj v prípade, že sme s niekým vo vzťahu. Jedným zo znakov spoluzávislého človeka je, že kvôli závislému členovi rodiny zabudol na seba a prestal žiť svoj život.

A tým sa dostávame k hraniciam v kontexte života s niekým, kto je závislý.

Skutočnosť je taká, že človek prepadá závislosti postupne, preto ostatným chvíľu trvá kým začnú tušiť, že má problém a ešte viac trvá kým prídu na to, v čom spočíva.

Vo vzťahu s takým človekom však sú isté znaky, ktoré na to poukazujú. Vo všeobecnosti, závislosť mení priority, závislý človek mení spôsob trávenia času, začína sa správať inak, než doteraz a so závislosťou sa spájajú výdavky…

Takže hranice vo vzťahu, to že tí dvaja si delia povinnosti, spolu trávia čas, alebo aspoň vedia kde ten druhý je, spolu riešia financie a trávia čas rozhovormi, funguje ako dobrá prevencia, alebo aspoň ako prvý náznak, že sa objavil problém.

Kto už zažil život so závislým vie, že je tam riziko regresu a tak napríklad väčší stres môže závislého viesť k tomu, aby znovu siahol po svojej dávke.

Práve Cloud a Townsend vo svojom diele o hraniciach hovoria dôležitú vec – každý je zodpovedný za svoje skutky a každý je slobodný vo vzťahu k tomu druhému.

V kontexte závislosti a spoluzávislosti to je sloboda a zodpovednosť. Ak má ten druhý problém, môžete mu pomôcť. Ak je ten problém dôsledkom závislosti, potom ho treba nechať na toho, kto to spôsobil. Ak ho budete kryť a problém vyriešite za neho, nijako mu nepomôžete. Zároveň platí, že čím skôr to „praskne“, tým skôr bude možné začať s liečbou a tým menšie budú následky pre všetkých, ale aj väčšia šanca na vyliečenie. A s tým je úzko spojená aj sloboda – „ak sa kvôli závislosti dostaneš do problému, je to tvoj problém“. Ak urobíš to a to, zachovám sa tak a tak. Ak minieš peniaze na závislosť, prostriedky ktoré budeš mať budú viazané na konkrétne výdavky. Ak sa to neosvedčil, prídeš o prístup k účtu… a tak podobne. Jednoducho chrániť hranice, byť v tom aktívny, hľadať jednoduché a racionálne riešenia a konfrontovať toho druhého s následkami. A kde je v tom láska? V hraniciach – vo výzve aby si neškodil, v snahe dostať ho na liečenie, ale aj v postoji keď povieme „nie“. To že ho nepodporíme v závislosti, je znakom lásky. To že sa môže vrátiť ak máme silu, je znakom lásky. Aj to riziko, že nás bude chvíľu nenávidieť, je spojené s láskou.

Melodia Beattiová o hraniciach píše, že pomáhajú rozlíšiť, kto je za čo zodpovedný. Nie je to jednoduché.

Ak sme s niekým vo vzťahu, máme tendenciu vnímať to všetko ako spoločný svet.

Práve pri závislosti a spoluzávislosti sa ukazuje, že vzťah by mali tvoriť dve samostatné jednotky, ktoré sa rozhodli prepojiť svoje svety. V prípade závislosti a spoluzávislosti tu však dve samostatné jednotky nie sú. A každá musí primárne zachrániť seba. Až potom môže, ak bude mať ochotu a silu, pomôcť zachrániť aj tú druhú.

Obetovanie sa vzťah a ani toho druhého nezachráni. Vaša obeta  nie je tabletkou, ktorá uzdravuje… Pri liečbe spoluzávislosti je práve určenie hraníc cestou k uzdraveniu.

Je to cesta ako nedovoliť tomu druhému, aby „stiahol“ aj nás…

Ignác z Loyoly mal takú myšlienku, videl som ju aj na nástenkách po psychiatriách na rôznych miestach – často netušili kto to povedal: „Bože daj mi silu zmeniť to, čo zmeniť môžem a prijať to, čo zmeniť nedokážem a múdrosť rozlíšiť to“. Zmeniť svoj život, to mám vo svojich rukách. Zmeniť toho druhého? To by musel on chcieť…

 Identita  – to čo hranice chránia

Hranice možno prirovnať k hradbám. Tak ako hradby chránia mesto pred vonkajším nepriateľom, aj hranice chránia vnútro človeka pred niekým, kto by ho chcel zasiahnuť a zraniť.

Keď si čítate svedectvá spoluzávislých a môžete s nimi hovoriť, všimnete si dve črty – to že majú nízke sebavedomie a pochybujú o sebe. Je to dôsledok toho, že prestali žiť svoj život a ten druhý im ubližoval… V niečom je ich príbeh podobný ľuďom, ktorí žili v sekte. Aj oni časom stratili svoju identitu, prestali myslieť a cítiť a svoju hodnotu odvádzali od niečoho, čo nebolo v ich vnútri.

V rozhovore ktorý som mal možnosť viesť s človekom ktorý bol spoluzávislý zarezonovala otázka: ako byť znovu sám sebou? Kedysi som mal jednu kamarátku, ktorá keď sa zamilovala, trávila všetok svoj čas s milým. Jeho priatelia boli jej. Spolu trávili čas a rozvíjali záľuby. Až jedného dňa odišiel a ona ostala žiť uprostred prázdna. Čo z toho bola vlastne ona?

Identitu človeka tvorí veľa vecí. Naši židovskí bratia hovoria, že pravda je ako cibuľa – má veľa vrstiev. A tak aj pri identite – niekde sme vyrástli a prežili rôzne obdobia života, do nejakej rodiny patríme, obklopujú nás rôzni ľudia viac či menej blízky, venujeme sa nejakej práci a uprostred toho, sme my.  Naše dary, schopnosti a talenty, naše dobré a zlé stránky. To všetko sme my. Možno sme kvôli tomu druhému prestali žiť svoj život, ale možné nadviazať tam, kde sme prestali. Možno zistíme, že niečo z toho nám už nesedí. Objavovanie rôznosti, chutí a rozmanitosti. Že ste sa tomu nikdy nevenovali? Možno prišiel čas skúsiť niečo nové. To je čaro objavovania, ale aj vychutnávania.. Znovu dýchať s žiť. Doprajte si čas. Premýšľajte nad tým, odkiaľ a kam vedie vaša cesta, vtedy budete cítiť, že ste sami sebou, ale aj obohatíte iných.

Identita je všetko to, čo je vo vás. Ak budete rozvíjať svoje dary a talenty, dostanete veľa pozitívnej spätnej väzby, budete mať dobrý pocit zo seba a získate zdravé sebavedomie. Začnete si veriť a budete požadovať od iných, aby vás rešpektovali. A prečo to všetko? Lebo napriek všetkému ste vo svojom vnútri krásni a zaslúžite si, aby vás niekto prijal a miloval práve preto, aký ste. Aj napriek chybám a nedokonalostiam. Kedysi vás niekto udupal aj za to, za čo ste nemohli. Teraz zistíte, že aj napriek chybám a nedostatkom si zaslúžite rešpekt a aby vás niekto miloval.

Človek nemôže o svoju dôstojnosť prísť. Ale žiaľ môže si sám seba nevážiť a dovoliť ostatným, aby k nemu pristupovali v rovnakom duchu…

 Janet Geringer Woititzoia je prezidentkou Inštitútu pre poradenstvo a školenie, autorkou knihy Dospělé děti alkoholiků, predovšetkým je priekupníkom v starostlivosti o deti alkoholikov.

Vo svojej knihe si všíma, že dieťa alkoholika skutočné detstvo nemá. Deformuje ho všetko to, čo malo dostať a nedostalo, ale aj to, že nemohlo byť samé sebou. Nemohlo a nevybudovalo si zdravý vzťah k sebe a preto nemá zdravé sebavedomie. Má nízke sebavedomie a to je to, čo má spoločné s akýmkoľvek spoluzávislím. Spoluzávislý a bez ohľadu na vek má nízke sebavedomie a vo vzťahu sa akoby stáva dieťaťom, pretože zoči voči závislému, je bezbranný ako dieťa. Ak by mal zdravé sebavedomie, nedovolil by tak zachádzať so sebou. Ale nemá a v tom je jadro jeho problému…

Kľúč k jeho riešeniu

Melody Beattieová napísala knihu Koniec spoluzávislosti. Sama si prešla závislosťou a aj spoluzávislosťou. Podnázov knihy je: prestaňte kontrolovať druhých a začnite sa starať o seba. A v tejto myšlienke je kľúč k liečbe spoluzávislosti. Prečo sa niekto stal závislým? To vie možno len on. To že dôsledkom jeho závislosti je spoluzávislosť ďalších, to je fakt. To že spoluzávislý často nemá šancu nič urobiť so závislosťou toho druhého je tiež fakt. A preto nemožno čakať, že ak závislý prestane byť závislý, tak mi prestaneme byť spoluzávislí. On nás síce do toho „namočil“, ale my sa z toho vieme dostať aj bez neho. A to je kľuč k riešeniu. Melody v knihe hovorí aj o znakoch spoluzávislosti. Je ich pomerne veľa – ich základom je, že sa ľahko necháme ovplyvniť druhými a tak nakoniec robíme aj to, čo sme nechceli. Teda nízke sebavedomie a slabé hranice. Ak Vás tieto znaky zaujali, stojí za to ich vyhľadať. Hovorí tiež o vývoji spoluzávislej osobnosti. Je to podobné tomu, čo bolo uvedené vyššie v časti Život so závislým. Spomína tiež 12 krokov, ktoré používajú Anonymní alkoholici a ktoré sú dnes „klasikou“. Ale pridáva aj niekoľko svojich rád. Základom je začať svoj život. A pridáva aj niekoľko svedectiev a životných príbehov.

.

Mnohí spoluzávislí sa odmietajú liečiť. Veď problém má ten druhí! Skutočnosť je taká, že problém majú obaja. Práve pri definovaní spoluzávislosti pomohlo zistenie odborníkov, že ľudia v okolí závislého, hoci nie sú závislí na konkrétnej látke, predsa sa správajú ako závislí.

Tomáš Hupka

Článok bol vykladaný z rôznych prameňov. Základom bolo dielo Röhra, ktoré dodnes ostáva dobrým základom do „problematiky“. A potom veľkú úlohu zohral rozhovor a konzultácia textu s ľuďmi, ktorí patria k spoluzávislím a ku komunite spoluzávislých. Niektoré poznatky vzišli z podkladov ktoré majú a niektoré priamo od nich – tak ako to prežili sami.

Ak si spoluzávislý/-á, máš nasledujúce vlastnosti alebo sklony:

– Nedokážeš odlíšiť vlastné myšlienky a pocity od pocitov a myšlienok niekoho iného (myslíš „za niekoho“, robíš si starosti „za niekoho“).

– Pre dobrú sebadôveru nevyhnutne potrebuješ súhlas a pozornosť iných ľudí.

– Cítiš sa nepokojný/-á a vinný/-á, keď niekto v tvojej prítomnosti prežíva ťažkosti.

– Správaš sa tak, ako by si sa za niečo ospravedlňoval/a.

– V podstate nevieš, čo chceš ani čo potrebuješ. V tejto veci sa spoliehaš na iných.

– Dúfaš, že iní vedia lepšie ako ty sám/sama, čo je pre teba dobré.

– Ak sa veci nevyvíjajú podľa tvojej predstavy, je ti zle, dostávaš záchvat, omdlievaš.

– Celú energiu sústreďuješ na to, či sú iní ľudia šťastní.

– Musíš stále presviedčať iných, že si skutočne zaslúžiš lásku.

– Nemáš čas starať sa o seba.

– Nenapraviteľne si idealizuješ druhých ľudí. Zakaždým sa znova cítiš rozčarovaný/-á tým, že ktosi žije „nie tak ako treba“.

– Keď chceš niečo dosiahnuť, si vrtošivý/-á a nespokojný/-á. Obviňuješ predovšetkým seba, keď sa niečo kazí, alebo ide zle.

– Mlčky trpíš tým, aký/-á si nedocenený/-á a nepovšimnutý/-á.

– Prežívaš svoj život ako obeť nepriaznivých udalostí.

– Bojíš sa urobiť akúkoľvek chybu.

– Nedokážeš iným klásť požiadavky.

– Bojíš sa ukázať svoje skutočné pocity, aby si nebol/-a odmietnutý/-á.

– Dovoľuješ, aby ťa iní ranili bez pokusu brániť sa tomu.

– Nedôveruješ sebe, ani svojim rozhodnutiam.

– Je pre teba ťažké byť sám/sama sebou.

– Usudzuješ, že zlé a ťažké veci sa môžu prihodiť iným ľuďom, ale nie tebe.

– Si tak zaneprázdnený/-á, že nemáš čas na nič myslieť.

– Od nikoho nič nepotrebuješ, so všetkým si vystačíš sám/sama.

– Klameš, aby si ochránil/-a tých, ktorých máš rád/rada.

– Je pre teba ťažké baviť sa a byť spontánny/-a.

– Si prestrašený/-á, zranený/-á a zlý/-á, ale obávaš sa to ukázať.

– „Musíš“ pracovať, jesť, piť, robiť sex, aj keď nemáš z toho žiadne potešenie.

– Ukazuje sa, že vzťahy s inými ľuďmi sú pre teba pascou.

– „Musíš“ iných nútiť, manipulovať, žobrať a dávať úplatky, aby urobili to, čo chceš.

– Bojíš sa svojej zlosti.

– Pociťuješ beznádej, bezmocnosť a nemožnosť zmeniť situáciu.

– Život je pre teba „jedna diabolská vec za druhou“ a nie je v ňom čas ani miesto na zamyslenie sa nad jeho významom, vesmírom, Bohom….

Autor tu známy nie je, ale spracoval to Inštitút psychológie, zdravia a triezvosti PTP – znaky toho, že sme, alebo máme našliapnuté k spoluzávislosti…

 

„Verte, že váš život stojí za to žiť, a vaša viera to potvrdí. Nebojte sa žiť.“ William James

Zdroj fotografie:

www .couplescounselingchicago.net

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Pred dvoma rokmi sme spolu s manželkou absolvovali kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. Pracovné podmienky mi neumožňujú rozbehnúť takýto kurz, preto by som rád o vzťahoch aspoň písal. Zároveň by som rád nadviazal na obdobie, kedy som o vzťahoch písal blogy na stránke .týždňa... Tom