Denník N

Niekoľko nesúrodých tipov na dobré čítanie I.

Pre tých, ktorí sa tešia na dlhé jesenné večery, alebo rozmýšľajú nad vianočnými darčekmi, veď už by bolo aj načase. V prvej časti memoáre, tohtoroční víťazi literárnych cien a absyntovky.

Z memoárov: Vzdelaná, Nie si ako iné matky, Kníhkupkyňa z Berlína a Doma je všude

Kniha Tary Westoverovej Educated vyšla aj vo výbornom slovenskom preklade Daniely Šinkovej v Tatrane pod názvom Vzdelaná. Tara Westoverová napísala svoj príbeh ako dvadsaťdeväťročná a takmer okamžite sa z neho stal medzinárodný bestseller, a celkom zaslúžene. Vyrastala na odľahlej horskej usadlosti v Idahu v mormonskej rodine fanatického veriaceho, ktorý trpel paranoickým strachom a veril takmer každej konšpiračnej teórii, s ktorou prišiel do styku.

Štyri zo siedmich detí nemali rodné listy, pri Tare ani nevedeli presný dátum, kedy sa narodila. Nemala zdravotné záznamy, lebo sa narodila doma (tak ako všetci jej súrodenci) a nikdy nebola v nemocnici. Ak sa niekomu niečo stalo, liečila ich matka bylinkárka. Dokonca aj tak vážne úrazy ako popáleniny tretieho stupňa. Stále hromadili zásoby, pripravovali sa na koniec dní, mali na záhrade zakopané pušky a benzín, deti museli spávať s vakom na prežitie pripraveným pri posteli, ak by museli náhodou uprostred noci utiecť do lesov. Nechodili ani do školy, lebo otec im tvrdil, že profesori (rovnako ako doktori) sú agenti iluminátov, a škola je len zámienka vlády ako deťom vymývať mozgy.

Brat ju mlátil, už ako desaťročná musela pomáhať otcovi na šrotovisku. Ako odídete od takej rodiny, ak nič iné nepoznáte? Ako si vyberiete medzi rodinou a vzdelaním? Tare ukázal cestu starší brat, ktorý ju aj naučil čítať, a sama sa po večeroch učila matematiku, aby spravila prijímačky na univerzitu. Do školskej učebne vstúpila prvýkrát, keď mala sedemnásť.

Keďže je pohľad na svet formoval výlučne jej otec, nepoznala mnohé z toho, čo je pre nás samozrejmé. Až na univerzite počula prvýkrát slovo holokaust, myslela si, že Európa je štát, a nedokázala rozlišovať medzi fikciou a faktami.

Neuveriteľný príbeh o Tarinej ceste za vzdelaním, ktorá ju priviedla až na Cambridge a Harvard, o ktorom Bill Gates napísal, že je ešte lepší, ako ste počuli.

Tara Westover – Vzdelaná (Tatran 2019, preklad Daniela Šinková)

– – –

Ďalšie dve knihy vyšli vo vydavateľstve Inaque a v oboch sa prostredníctvom osobných spomienok dozviete niečo o nepokojnom európskom dvadsiatom storočí.

Autobiografický román Angeliky Schrobsdorff Nie si ako iné matky o živote jej židovskej matky Else má úctyhodných vyše 450 strán a každá jedna stojí za to. Nielen vďaka vynikajúcemu prekladu Paulíny Čuhovej, ktorý sa číta takmer sám, ale aj vďaka osobnému pohľadu na dejiny prvej polovice 20. storočia na pozadí životného osudu, osobných drám a ľudských vzťahov jednej nekonvenčnej ženy, ktorá svojou túžbou po nezávislosti predbehla svoju dobu.

Od výchovy v tradičnej židovskej rodine v Berlíne na prelome storočí, cez prvú svetovú vojnu, epidémiu španielskej chrípky, zlaté berlínske dvadsiate roky, cestovanie po medzivojnovej Európe od Benátok po Mostar, nástup nacistov, protižidovské zákony, útek do Bulharska, život v Sofii a na bulharskom vidieku, až po oslobodenie, ktorým sa pre ňu a jej deti celá hrôza ešte ani zďaleka neskončila. Výborné čítanie o jednej skutočnej rodine, ktorá zažila, že „prekliatie je ľudstvo“.

„7. mája 1945 o 2:41 podpísalo Nemecko bezpodmienečnú kapituláciu. Else sedela s dcérami a vnukom v malej izbičke. „Je po vojne,“ povedala, „prežili sme.“ Dievčatá mlčali. Obe mali na sebe modro-biele kockované šaty, ktoré si dali ušiť z posteľných obliečok. V ich mladých tvárach matka uvidela výraz prastarej rezignácie. Prežili sme mŕtve, pomyslela si.“

Angelika Schrobsdorff – Nie si ako iné matky (Inaque 2019, preklad Paulína Čuhová)

– – –

Kniha Kníhkupkyňa z Berlína zas prináša svedectvo vojnovej doby. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Patrick Modiano náhodou našiel jeden výtlačok knihy, ktorá vyšla v zaniknutom ženevskom vydavateľstve v roku 1954 a vďaka tomu uzreli svetlo sveta spomienky Francoise Frenkelovej, pôvodom poľskej Židovky a veľkej milovníčky francúzskej literatúry, ktoré prirovnávajú k spomienkam Irene Nemirovskej (Suite Francaise).

Francoise si v roku 1921 otvorila v Berlíne so svojim manželom Simonom Raichensteinom prvé francúzske kníhkupectvo, ktoré sa čoskoro stalo ostrovom francúzskej kultúry, kde sa stretávali spisovatelia a rôzne osobnosti. Mali však smolu na dobu, prišli prvé bojkoty židovských obchodníkov, norimberské zákony, horiace synagógy, dlhý útek a schovávanie sa. Prešla Paríž, Avignon, skrývala sa vo Vichy, v Nice, v Annecy, až sa jej nakoniec podarilo prekročiť hranice do Švajčiarska.

Jej kniha je silným svedectvom doby a predovšetkým každodenného života v okupovanom Francúzsku, hoci necháva mnoho otázok (najmä osobných) nezodpovedaných. Prečo vkladá do textu tak málo emócií? Prečo sa nezmieňuje o manželovi? Čo sa s ňou stalo po vojne?

„V každom človeku sa skrýva istý sadizmus, ktorý sa prejaví, len čo sa na to naskytne príležitosť.“

Francoise Frenkel – Kníhkupkyňa z Berlína (Inaque 2018, preklad Mária Michalková)

– – –

Na pamäti slávnej rakúskej novinárky, ktorá sa narodila v Prahe a ako Nemku ju po vojne zasiahol odsun Nemcov, sa ešte len chystám, tak si pomôžem anotáciou vydavateľa: „Jako pražská Němka patří Barbara Coudenhove-Kalergi k těm, kteří byli po konci 2. světové války vyhnáni ze svého domovského města. Když byla rodina v roce 1945 pěšky a bez ničeho poslána směrem k německým hranicím, zhodnotil její otec situaci se šlechtickým stoicismem: „Dějiny zavály rodinu kdysi dávno do Čech a teď ji prostě zase odvanou pryč.“ Ve svém životním bilancování udržuje velká dáma rakouské žurnalistiky rovnováhu mezi vlastním osudem a relativizujícím pohledem na dějiny. Pro nás je zajímavá tím, že ji novinářská kariéra později opakovaně zaváděla do střední Evropy, kde se při střetech mezi národy, jazykovými skupinami a válečnými koalicemi po staletí odehrávalo i nesčetně osobních dramat.

Barbara Coudenhove-Kalergi se „nachomýtla“ k řadě zásadních událostí v regionu: byla u první návštěvy Jana Pavla II. v Polsku, vzniku nezávislých odborů v roce 1980 v Gdaňsku, pádu Berlínské zdi či válečných konfliktů v bývalé Jugoslávii. V roli zpravodajky pro střední a východní Evropu pro rakouskou televizní a rozhlasovou stanici ORF u nás prožila i sametovou revoluci. Václav Havel jí udělil v roce 2001 Řád TGM IV. třídy za podporu demokracie a lidských práv. Navzdory pokročilému věku paní Coudenhove-Kalergi stále publikuje učí žadatele o azyl německy.“

Barbara Coudenhove-Kalergi – Doma je všude (Vyšehrad 2019, preklad do češtiny Adéla Langhamerová)

 

Z tohtoročných víťazov literárnych cien: The Overstory, The Testaments a Celestial Bodies

Veľký ekologický román Richarda Powersa The Overstory dostal tento rok Pulitzerovu cenu za beletriu a minulý rok sa dostal do užšieho výberu na Bookerovu cenu. Celkom zaslúžene, pretože sa venuje tomu najpálčivejšiemu problému dneška: budú mať naše deti ešte vôbec kde žiť?

Je to doširoka rozvetvený príbeh deviatich ľudí, ktorým stromy nejakým spôsobom zmenili život a všetci si v určitom momente uvedomia, ako nezvrátiteľne si ničíme našu planétu a snažia sa proti tomu bojovať. Ich malé príbehy sa rôzne spájajú a rozchádzajú, ale každý má svoj podiel na poslednej zúfalej záchrane sveta. Ale hlavnú úlohu tu hrajú stromy, o ktorých stále vieme tak málo. A hlavne ich nevidíme.

Richard Powers vraj kvôli tomuto románu prečítal vyše 120 kníh o stromoch, a je to poznať. Dozviete sa o nich množstvo zaujímavého o tom, ako stromy komunikujú, ako sa chránia, ako zdieľajú imunitný systém… Je to ako keby ste spojili iniciatívu My sme les a knihy lesníka Petra Wohllebena do jedného románu majestátneho ako obrovská americká sekvoja (ktorá v ňom hrá mimochodom dôležitú úlohu).

Skvelý príbeh s neskutočne vykreslenými obrazmi, dôležitým poslaním a ťažkými otázkami. Koľko stromov má hodnotu jedného človeka? Môže hroziaca katastrofa ospravedlniť malé násilné činy? Verte mi, na stromy okolo seba sa po prečítaní budete pozerať úplne inak.

Majstrovsky vykresľuje obrazy, ktoré čitateľ jasne vidí pred sebou: svet zradikalizovaných environmentálnych idealistov, ktorí sa naivne snažia vlastnými telami zabrániť ťažbe posledných zvyškov prastarých lesov, bahno valiace sa svahmi rúbanísk, na ktorých neostali žiadne korene, ktoré by pôdu zadržali, koruny majestátnych červených sekvojí, nákladiaky naložené drevom, ktoré jeden za druhým odvážajú vyrúbané bohatstvo, nádherný orech, ktorý stojí v krajine a okolo neho sa mihajú ako v zrýchlenom filme ľudské generácie.

„She tells how an elm helped start the American Revolution. How a huge five-hundred-year-old mesquite grows in the middle of the planet´s most arid deserts. How the glimpse of a horse chestnut through a window gave Anne Frank hope, even in a hopeless hiding. How seeds brought to the moon and back sprouted all over the Earth. How the world is inhabited by the most magnificent creatures no one knows.“

Richard Powers – The Overstory (Penguin Random House 2018)

– – –

O Bookerovu cenu sa tento rok podelili dve knihy (pretože porota sa medzi nimi nevedela rozhodnúť, tak porušila vlastné pravidlá) a jednou z nich je pokračovanie Príbehu služobníčky The Testaments. Margaret Atwoodová na konci knihy napísala, že mala 35 rokov na to, aby našla odpoveď, ktorú sa jej čitatelia opakovane pýtali: Ako to vlastne skončilo s Gileadom? Že Gilead nakoniec padol nie je veľmi spojler, to sa dalo jasne vydedukovať z konferencie gileádskych štúdií zo záveru Príbehu služobníčky, ale to ako, na to odpovedá v knihe The Testaments.

Príbeh sa odvíja, ako už sám názov napovedá, zo svedectiev troch žien: Agnes Jemima vyrastala v gileádskej totalite a nepamätá si svet predtým, Daisy vyrastá v Kanade za hranicami Gileadu, a Tetu Lýdiu si pamätáme z prvého príbehu. Práve vďaka Lýdiiným záznamom sa dozviete nielen to, ako Gilead skončil, ale aj to, ako to vlastne celé začalo. Ich osudy sa nakoniec stretnú, ale viac sa už k deju asi nedá povedať, aby som niečo dôležité neprezradila. Ale je to poriadna jazda: korupcia, rodinkárstvo, samovraždy, archívy pokrvných línií, politické boje o moc, gileádske misionárky v Kanade, propaganda, brainwashing, náboženskí fanatici…

Zaujímavé je, že kniha vyznieva dosť odlišne od Príbehu služobníčky. Kým v tom sa dej odvíjal pomalšie a zároveň bol temnejší a beznádejnejší, ale hlbší v pohľade na konanie človeka a na podstatu autoritárskeho režimu a straty slobody, tu je dej rýchlejší a napínavejší, ale zároveň som mala pocit, že to dôležité – ten temný podtón klérofašistickej totality a života v nej – je trochu odsunutý do úzadia. Necítiť tu tak tú každodennú bezútešnosť, paralyzujúci strach a zvieravú hrôzu ako v Príbehu služobníčky (hoci aj tu sa dejú hrozné veci). Na druhej strane, Agnesine svedectvo je silné v tom, ako ukazuje, že ak človek vyrastá v nejakom prostredí a iné nepozná, mnoho pre nás neuveriteľných a krutých vecí sa mu zdá byť normálnych, napríklad kameňovanie za stratu panenstva.

„On the desk there was a book. I´d thought and done so many forbidden things that day that I was ready to do one more. I went over to the desk and stared down at the book. What was inside it that made it so dangerous to girls like me? So flammable? So ruinous?“

Margaret Atwood – The Testaments (Penguin Random House 2019)

– – –

Román Celestial Bodies o postupnej transformácii tradičnej ománskej spoločnosti na otvorenejšiu a modernejšiu získal tento rok Medzinárodnú Bookerovu cenu. Jeho autorka Džúcha Hársíová je prvou ománskou spisovateľkou, ktorej dielo bolo preložené do angličtiny.

Príbeh troch sestier a ich rodín v ománskej dedine al-Awafi by sa mohol odohrávať kdekoľvek: Khawla, Mayya a Asma riešia lásky, problémy, tajomstvá, vinu, rodinnú pamäť, odpúšťanie, hriechy, ubližovanie, traumy z detstva… Má to naozaj všetky prísady, ktoré patria k dobre vystavanému príbehu (hoci ja som sa v postavách napriek priloženému rodokmeňu trochu strácala). V zásade o medziľudských vzťahoch a o tom, aký veľký je rozdiel medzi tým, ako žijeme, a tým, aké životy skrývame vo svojom vnútri.

Tento má ale ešte navyše jedno obrovské plus, pretože vďaka nemu nahliadnete do každodenného života na ománskom vidieku, a popritom sa dozviete čo to aj z histórie, aj zo života v hlavnom meste Maskat. Rozprávanie plné tradícií, zvyklostí, povier, púštneho piesku, vône datlí a kávy s kardamónom, ktoré vás prevedie od obchodu s otrokmi a beduínskych piesní až po anglicky hovoriacu mládež, ktorá si posiela emaily, pije kolu a nemá problém riešiť rozvody. A je tam dokonca aj ománska verzia rozprávky o vlkovi a kozliatkach.

Veľmi fajn príbeh z prostredia úplnej inej kultúry, ktorého asi najväčšou prednosťou je to, že vám ukáže, že tí „druhí“ sú vlastne takí ako my a riešia rovnaké problémy.

Džúcha Hársíová (angl. prepis mena Jokha Alharthi) – Celestial Bodies (Sandstone Press 2019, preklad do angličtiny Marilyn Booth)

 

Absyntovky: Černobyľská modlitba, Modlitba za déšť, Oči zasypané pieskom, Chladnokrvne a Šachinšach

Všetky reportážne knihy z vydavateľstva Absynt, ktoré som zatiaľ čítala, boli výborné. Majú takú zvláštnu vlastnosť, že človek si často povie: „Hm, čo ja viem, takáto téma, že by sa mi o nej nejako veľmi chcelo čítať…“ a potom zistí, že je to tak zaujímavé, že sa nevie od knihy odtrhnúť. A je jedno, či ide o súčasný Ku-Klux-Klan, Kaukaz, Balkán, alebo Červených Khmérov. Tak som vybrala niekoľké viac-menej náhodne.

Černobyľská modlitba (Kronika budúcnosti) od laureátky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič je mimoriadne silná kniha. Popísalo sa o nej už veľa, preslávil ju aj oceňovaný seriál HBO Černobyl, pretože mnoho z jej reportážnej práce z Černobyľa sa objavilo práve v ňom, vrátane príbehu Ľudmily Ignatenko a jej manžela Vasilija, ktorý bol medzi prvými hasičmi, ktorých do Černobyľu v prvých hodinách po výbuchu poslali bez akejkoľvek ochrany.

Je to neuveriteľné čítanie, sama napísala, že knihu písala dlho, takmer dvadsať rokov. Prináša v nej svedectvo o príbehoch ľudí, ktorých sa černobyľská havária nejakým spôsobom dotkla a všetky ich príbehy tvoria spolu kruto presný pohľad na dobu tesne po havárii aj neskôr. Od hasičov, ktorých tam poslali v prvých hodinách bez akejkoľvek ochrany, cez ľudí, ktorí sa do zamorenej oblasti vrátili žiť aj napriek zákazu (veď radiáciu nevidno a všetko tak pekne rastie), ako šli na atóm s lopatou, v zamorenej zóne zabíjali domáce zvieratá, až po zadržiavanie informácií a ruský chaos v reakcii na udalosť.

„Hneď v prvých dňoch po havárii z knižníc zmizli knihy o radiácii, o Hirošime a Nagasaki, dokonca o röntgene. Ľudia hovorili, že je to príkaz zhora, aby sa nešírila panika. Aby sme zachovali pokoj. Dokonca sa objavil vtip, že keby Černobyľ vybuchol u Papuáncov, celý svet by sa zľakol okrem samotných Papuáncov. Žiadne lekárske usmernenia… Žiadne informácie… Kto mohol, zaobstaral si tabletky jodidu draselného (v lekárňach nášho mesta sa nedali kúpiť, zháňali sa po veľkej protekcii). Stávalo sa, že tie tabletky hltali po hrstiach a zapíjali pohárom liehu. Odvážala ich potom záchranka. Prichádzali prví zahraniční novinári… Prišla prvá skupina filmárov… Chodili v plastových kombinézach, prilbách, gumových návlekoch, rukaviciach, a dokonca aj kameru mali v špeciálnom puzdre. Sprevádzalo ich naše dievča, tlmočníčka… Tá bola v letných šatách a sandáloch…“

Svetlana Alexijevič – Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) (Absynt 2017, preklad Silvia Šalatová)

– – –

Oči zasypané pieskom poľského reportéra Pawła Smoleńského bola prvou reportážnou knihou, ktorú Absynt vydal. Dlho som sa na ňu odhodlávala, pretože na niektoré veci jednoducho nemám názor, pretože o nich viem príliš málo. Jednou z nich je palestínsko-izraelský konflikt. Západný breh Jordánu či Pásmo Gazy poznáme zo správ, ale čo o nich v skutočnosti vieme? Vďaka tejto reportážnej knihe sa o nich dozviete aspoň niečo.

Paweł Smoleński rozpráva zážitky a príbehy z oboch strán, často bizarné aj smutné, a hoci je to útla knižka, dozviete sa z nej mnoho. O rozširovaní ilegálnych osád, ktoré niektorí pociťujú ako krivdu; o tom, že niet mesiaca bez útokov a ako sa v tom žije; o ničení zásobníkov vody a o strachu; ako zákaz dovážania podnecuje pašeráctvo, z ktorého žijú celé rodiny; ako si bohatí s kontaktmi na mocných myslia, že pre nich pravidlá neplatia a Gaza nie je žiadnou výnimkou; o samovražedných útočníkoch a ich matkách; o tom, ako inak vníma dianie liberálny Izrael a inak osadníci; o rasizme a rôznorodých názoroch na oboch stranách; o tom, že najhoršie to prežívajú deti, ktoré sú dennodenne svedkami násilia; o nezmyselnosti, propagande a prezentovaní viny.

„Postavila sa oproti Izraelčankám – nábožná Arabka s vlasmi zahalenými v tradičnej šatke, tvárou v tvár ženám v šortkách. Povedala zo zlosťou: „Bojím sa vás. Bojím sa vašich detí, vojakov. Bojím sa nočných vpádov do našich domov, hliadok, checkpointov. Taký život v neustálom strachu ma len ponižuje. Nič som vám neurobila, aby som musela takto trpieť. Som tu, aby ste o tom vedeli.“ V sále sa rozhostilo mŕtve ticho. (…) Vtedy vstala Vivian, Židovka z kibucu Beri. Pozerá na Fatimu: „Bojím sa vás, bojím sa jazdiť mestským autobusom v Jeruzaleme alebo Haife v obave pred samovražedným útokom. So strachom sa prizerám každej arabskej tvári, lebo neviem, či to nie je tvár šahída. To je pre mňa nezaslúžené trápenie, ja som nezavinila túto vojnu. Dobre, že ste prišli, konečne som vám to povedala.“

Paweł Smoleński – Oči zasypané pieskom (Absynt 2015, preklad Juraj Koudela)

– – –

Samo Marec preložil pre Absynt legendárnu reportáž Trumana Capoteho Chladnokrvne, a ak ste ju ešte nečítali, určite si ju nenechajte ujsť. V roku 1959 bol na svojej vlastnej usadlosti pri malej dedinke Holcomb v západnom Kansase zavraždený farmár so ženou a dvoma deťmi. Masová vražda rodiny Clutterovcov, zďaleka nie výnimočná v porovnaní s inými krutosťami ľudskej histórie, však tak otriasla obyvateľmi kraja Finney, že sa z nej spamätávali ešte dlho.

Toto je jedna z tých kníh, pri ktorých rozmýšľate, prečo by ste si ich vlastne mali prečítať, keďže od začiatku viete, ako sa to celé vlastne skončí. Lenže Truman Capote neostal len pri rekonštrukcii zločinu, on sa snažil prísť na to, prečo táto udalosť zasiala strach do celého kraja a čo na nej bolo tak hrozivé.

Na knihe pracoval šesť rokov, navštevoval svedkov, rodinných známych, priateľov a príbuzných, a nevyhýbal sa ani rozhovorom s vrahmi samotnými. Vznikla z toho výborná štúdia ľudskej povahy o tom, aké je desivé, keď zistíte, že existujú ľudia, ktorí vám ublížia len preto, že môžu alebo chcú. Bez akéhokoľvek ďalšieho motívu, jednoducho preto, lebo nevedia, prečo by nemali. A napísaná je navyše majstrovským spôsobom.

Truman Capote – Chladnokrvne (Absynt 2018, preklad Samuel Marec)

– – –

Všetky knihy od Ryszarda Kapuścińskeho sú výborné a ťažko sa spomedzi nich vyberá (hoci ani on nebol dokonalý, ako ukazuje Artur Domoslawski v knihe o jeho živote). Keď Kapuściński pred vyše päťdesiatimi rokmi začínal so žurnalistickým písaním, Poľsko bolo odrezané od sveta už od druhej svetovej vojny a hlad po novinkách a správach odinakiaľ bol bolestne silný. Ten hlad síce smeroval najmä k západnému svetu za oponou, ale keďže správy z tej časti sveta boli prísne cenzurované, čitatelia hltali aj reportáže z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie, ktoré cenzori nechávali relatívne na pokoji, veď ukazovali kapitalistické vykorisťovanie, a tak Kapuścińskeho reportážne cesty viedli práve tam.

V knihe Šachinšach prináša portrét iránskeho šacha Mohameda Rezu Pahlavího a iránskej revolúcie proti jeho vláde. Je to veľmi čitateľná knižka, od historického exkurzu až po život v Teheráne v prvých dňoch revolúcie, keď bol v televízii len Chomejní a na uliciach násilie, ktoré nezrodil ani tak fanatizmus, ako to, že šach nepoznal vlastnú krajinu. Krása Kapuścińskeho písania je v tom, že o zložitých veciach hovorí jednoducho a prináša drobné postrehy, ktoré vystihujú situáciu okolo neho. Nevenuje sa len svetu revolúcie a rukojemníkov, politike či tajnej polícii Savak, ale aj obyčajným ľuďom a životu v uliciach. „Skúsenosti ma naučili, že z každého miesta planéty vyzerá svet trochu inak.“

Ryszarda Kapuściński – Šachinšach (Absynt 2016, preklad Karol Chmel)

– – –

Reportér Wojciech Jagielski vás v knihe Modlitba za déšť vezme pre zmenu do Afganistanu. Hoci je to poriadne hrubá kniha (má vyše 450 strán), je to výborné čítanie o krajine, kde život rôznych kmeňov rozdeľujú údolia a rodinné väzby a tak nikdy nevytvorili jednoliaty národ. Pakistansko-afganský konflikt, viera Afgáncov v slobodu aj viera ako taká, paštúnske tradície, vzostup mullov a emírov k moci, ako vyzeral Kandahár kedysi a ako sa premenil na púšť, boje v Kábule, mudžahídi a tálibovia, o Rusoch, utečencoch aj kábulských hoteloch, o športových turnajoch aj o Usámovi a jeho rodine.

„Přemýšlel jsem, co je drží pohromadě. Co může spojovat Badachšán, zahleděný do nebe a i létě pokrytý sněhem, rozpálené kandahárské pouště, zvlněné stepi Balchu a hornatý Kúnar pokrytý stálezelenými lesy? Jejich obyvatelé mluví vlastními jazyky, zůstávají věrní svým zvykům.(…) Kmeny bojovných Paštunů, Tádžikové věnující se zemědělství, šikmoocí Hazárové a ošlehaní Uzbekové či Turkmeni nikdy nevytvořili jeden národ.“

Vďaka tejto knihe aspoň trochu pochopíte mentalitu ľudí, ktorí v Afganistane žijú, a je to napísané tak výborne, že sa to číta samé. Krásne opisy pakistanského Pešaváru, rozdiely medzi dedinami a mestami, púšte a afganský prach, športové hry aj dĺžka fúzov ako nástroj politiky. Venuje sa predovšetkým tomu, ako to v krajine vyzeralo v rokoch 1992 až 2001. Wojciech Jagielski navštívil Afganistan jedenásťkrát a napísal veľmi ucelený pohľad na jednotlivých vládcov, postupnosti, zmeny, zrady, politiku, peniaze, náboženstvo, sväté vojny, partizánske oddiely, ale aj každodenný život, nálady v spoločnosti, obyčajných ľudí, spôsob života. Po dočítaní budete trochu lepšie chápať, ako je možné, že sa práve tam tak udomácnila idea svätej vojny a prečo sa tam tak radi skrývajú teroristi. Wojciech Jagielski má navyše Afganistan a jeho obyvateľov skutočne rád, rád sa tam vracal a žil s nimi, a z písania to cítiť.

„Afgánci věří, že když Bůh dokončil stvoření světa, s údivem zjistil, že mu ještě zůstalo mnoho nejrůznějších elementů a fragmentů, které se ničemu nepodobali a nikam nepatřily. Netušil, co si s nimi počít. Vzal je tedy všechny do ruky a upustil je na zem. Chvíli sledoval, jak padají dolů a pak zabručel: To bude Afgánistán.“

Wojciech Jagielski – Modlitba za déšť (Absynt 2018, preklad do češtiny Michala Benešová)

– – –

Vo výbere sú knihy, o ktorých som buď ešte nepísala vôbec, alebo písala inde než tu na blogu. V druhej časti bude niečo z histórie a vedy, aj eseje, beletria a detské knihy, tak dúfam, že to stihnem napísať do Vianoc.

Teraz najčítanejšie