Nedá sa, nejde to! Chýba mi Amerika, kde mi dajú šľahačku kľudne aj na prsia, ak pekne poprosím…
V Kanade sa so mnou rozišiel týpek kvôli karamelovej zmrzline… A jedlo chcem s úsmevom…
Moja ranná reflexia, ktorú vyvolal ranný croisant…
Foto cestou do roboty cez most – predtým ako som zjedla „otrávený“ croisant.
Tak som sa dnes cestou do roboty zastavila na Štúrovej v Delia potraviny. Každé ráno si tam kupujem skvelý zapekaný croisant s proscuitto a sušenými paradajkami. „Môžete mi to prosím zapiecť?“ prosím mladého neprívetivo pôsobiaceho prevádzkara v prázdnom obchode. „Nie, to je studený výrobok, ten nezapekáme,“ hovorí mi sucho. Ale predtým ste mi ho vždy zapekali,“ hovorím mu. „Áno, ale to je studený výrobok, ten nezapekáme,“ opakuje mi a ja pozerám za ním na 2 či 3 druhy zapekacích zariadení…. Keďže som ho už mala zaplatený, tak som povedala, dobre tak mi ho prosím posledný krát zapečte…“
„Áno, ale je to posledný krát,“ varuje ma nepríjemne chalan.
„Áno, a som tu posledný krát,“ pomyslela som si, a zjedla už s menšou chuťou croisant – otrávil mi chuť, a dal inšpiráciu napísať o tom…
Nič proti antisociálnym ľudom, ani nikomu, ale proste určité druhy povolaní sú na určité povahy… Milé, ľudské. Nie tabuľkové excelovské typy, kde to najmenšie sa nedá. Ak máte pracovať s verejnosťou, mali by ste ju mať úprimne radi… Strašne to cítiť – na úradoch, v obchodoch, keď vám zdvihne telefón spojovateľka – všade…
Každý deň jem na Obchodnej vo Vietnamskej reštaurácii LOTUS a dávam si tam to isté jedlo – Bunbonambo alebo ako sa to píše. Nechodím tam kvôli tomu jedlu, ale kvôli Vietnamskej majiteľke, ktorá má ten najteplejší a najkrásnejší úsmev. „Čo si prosíš, moja? Spýta sa ma zakaždým, a oči jej vždy žiaria ako dieťaťu. Včera som sa prichytila, že normálne čakám na moment, kedy sa nám spoja oči a ona sa na mňa usmeje – je to ako dar!!! Nevadí mi stáť v rade hoci aj 5 minút a sledovať ako zvláda požiadavky niekedy namrzených zákazníkov. Včera sa jedno dievča sťažovalo, že v jedle nie je Tofu. Zobrala bez otázok, vybavila s úsmevom, odbila jej namrzenosť, a pretavila ju v dobrý pocit, myslím, že všetkých čo tam vôkol stáli… Dobrá energia je totiž nákazlivá. Ale aj tá zlá. Vidno, že svoju prácu robí s radosťou, a ja jem s radosťou každý deň Vietnamské jedlo, a odporúčam ho aj vám – LOTUS Obchodná. Dnes tam beriem mamu.
Toto sa však nestáva len u nás… Raz som bola v Kanade v zmrzlinárni, a chcela som karamel na vanilkovú zmrzlinu. „Nejde to, karamel nedávame na tento druh zmrzliny,“ odpovedali mi dievčatá, hoci ten karamel stál predo mnou, a bola som ochotná doplatiť.“ Myslela som si, že si robia srandu, keď odmietali, tak som sa ich spýtala dva či tri krát. A oni to mysleli vážne. Vlastne vrámci 2 týždňov v Toronte som si uvedomila, ze Kanaďania boli na moje prekvapenie dosť sterilní a rigidní, co som dovtedy netušila, a preto som bola celkom rada, keď sa dotyčný – potencionálny Pan Pravý, za ktorým som tam prišla, so mnou po 2 týždňoch rozišiel – Nazval ma „Drzou nevychovanou východoeurópankou.“ Znie to komicky a neuveriteľne, ale my sme sa fakt rozišli po návšteve tej zmrzlinárne, kde mi povedal, ze sa za mňa hanbil, ze som si dovolila vypýtať karamel na zmrzlinu… Spomenula som si na Ameriku, kde vám urobia hocijakú kávu, ci zmrzlinu s úsmevom, a ak chcete, šľahačku vám dajú aj na hlavu, ci na prsia, len nech ste spokojní… Pretože nejde o to, ale o ten „akt milosti“ – „act of kindness“.
Ono skutočne stačí veľmi málo. Usmiať sa na niekoho na ulici, a jemu to zlepší deň…
