Denník N

Neobyčajne obyčajná?, Ad. I

Margita Czóbelová pred vchodom (jej) kaštieľa v Strážkach
Margita Czóbelová pred vchodom (jej) kaštieľa v Strážkach

Nič zlé nespravila a predsa o všetko prišla. O všetko vlastne ani nie. Len budúcnosť jej ostala. Aj to nejasná. Jej kaštieľ akoby lusknutím prsta už nebol celkom jej. Najprv stratila postavenie, majetky a dokonca dočasne aj štátne občianstvo! Od nových prorežimistov dostala nálepku kolaborant. Vraj bola psychicky slabá. Nič si po roku 1918 nepamätala a žila údajne uzavretá ako v slonovinovej kosti vlastných myšlienok. No nebola a nežila. Veru nie…

Prepáčte mi…

Prepáčte mi. Možno si vravíte, že svoj text začínam vskutku netradične. Budem v ňom ale osobný a subjektívny. Budem miestami „hrať na city“ a písať akoby o vlastnom „členovi rodiny“, ako mi vravela jedna pani na prehliadke po expozícií galérie. Inak to však nejde. Inak nemôžem a ani neviem interpretovať niektoré (hoc lokálne) osobnosti našich novodobých a tým pádom aj citlivých dejín. Som presvedčený, že iba takým spôsobom sa nám niektoré príbehy dostanú hlbšie „pod kožu.“ Stanú sa našou súčasťou. Budeme o nich premýšľať a diskutovať. No nie cez „nudné“ frázy, fakty či čísla, ale silou príbehu. Postupne a pomaly načrtnem život osoby, za ktorou nestáli masy ľudí. Neskandovali jej meno a ani jej nekričali na večnú slávu.

V nenápadnej dedinke na východe Slovenska, v Strážkach, niekoho takého mali. Vlastne majú, nakoľko jej činy presiahli hranice nesmrteľnosti a dodnes jej meno čaruje úsmevy na tvárach miestnych obyvateľov. Tá osoba sa stala niečím viac. Možno viac ako sama chcela, ba či túžila. „Joj to bolo také stvorenie, to by Vám bolo dalo aj to posledné … malá, chudučká …“, spomínala jedna pani. „Už jej dajme svätý pokoj … nechajme ju tak, už dosiahla svoj kľud…“, kontrovala druhá. Veru.

Život sám je najtvrdší učiteľ, zhodneme sa možno viacerí. No ďalej v texte sa už možno naša zhoda končí. Ani s tým nerátam, ani v to nedúfam. Pričasto bola skúšaná, no nikdy neprepadla. Všetkých blízkych stratila a predsa nikdy neostala sama. O kom je reč? V učebniciach dejepisu jej meno nenájdeme. To sa už skôr viac dozvieme o jej strýkovi a slávnom stredoeurópskom maliarovi, Ladislavovi Mednyánszkom.

Za mladi čosi zažila…

Jeho neter a zároveň stredobod našej pozornosti, Margita Czóbelová, akoby ostala v tieni jej slávneho predka. Pritom pre milovníkov umenia urobila viac ako si poniektorí dokážu predstaviť. V Slovenskej národnej galérii – Kaštieľ Strážky o tom vedia svoje. „Ľuďom o nej rozprávam radšej ako o jej slávnejšom strýkovi…“ prezradil pracovník galérie. Ľudia to vždy vycítia. „Viete, ona za mladi čosi zažila…“ spomínal kedysi bývalý učiteľ a strážsky kronikár, pán Peter Purdeš. Mal pravdu. Vedia o tom pracovníci spomínanej galérie v Strážkach, vedia to pamätníci. No malo by ich byť viac. Rozhodne viac…

Poďme ale pekne poporiadku. „Naša barónka“ ako ju dodnes podomácky nazývajú prežila vraj večnú a všemocnú Rakúsko – Uhorskú monarchiu, demokratický model prvej spoločnej republiky Čechov a Slovákov, aj hlasné ozývanie sa „Na stráž“ slovenských (vraj?) roduverných nacionalistov aby sa nakoniec stala obeťou rabovačky dobovo nazývanej „robotníckej triedy“. Ospravedlňujem sa. Už prestávam byť neosobný. Už prestávam byť nad vecou.

V čase vojny a po nej trpia hlavne nevinní…“ ospravedlňovali viacerí to, čo sa kedysi stalo. No zabudli dodať, že najviac azda trpeli tí, ktorí za nič nemohli a nemali toho na rozdávanie. Bolo tomu tak stále. Od nepamäti. Po druhej svetovej vojne sa opäť malo všetko vrátiť do starých dobrých koľají. Tak všetci dúfali a utešovali sa jemným poklepávaním sa na rameno. Zmenila sa vlajka, heslá, názvy ulíc a údajne sa mal zmeniť aj režim. Nebolo tomu však úplne tak. Vládu jednej strany vymenila vláda druhej a na dlho jedinej. Čierne gardistické uniformy si niekedy vari aj tí istí vymenili za tie červené. Pre „našu barónku“, ktorú doma prezývali „Babúú“ sa nezmenilo nič. Vôbec nič. Jeden režim nahradil druhý. Niečo sa však predsa len zmenilo. Nič zlé nespravila a predsa o všetko prišla. O všetko vlastne ani nie. Len budúcnosť jej ostala. Aj to nejasná. Jej kaštieľ akoby lusknutím prsta už nebol celkom jej. Najprv stratila postavenie, majetky a dokonca dočasne aj štátne občianstvo! Od nových prorežimistov dostala nálepku kolaborant. Vraj bola psychicky slabá. Nič si po roku 1918 nepamätala a žila údajne uzavretá ako v slonovinovej kosti vlastných myšlienok. No nebola a nežila. Veru nie… Ale o tom nabudúce..

 

Teraz najčítanejšie