Prehliadať však nemožno katastrofický prepad dôvery v Spojené štáty. Dá sa spoliehať na bezpečnostné záruky spojenca, ktorý zo dňa na deň a z absurdných dôvodov vytiahol koberec spod nôh Kurdov, ktorý sa Európe dennodenne vyhráža clami a je ochotný zasahovať do predvolebných kampaní u svojich nabližších spojencov – napríklad nedávno v Spojenom kráľovstve?
Faktom je, že Amerika sa mení. Ak aj bude Trump v januári 2021 z Bieleho domu vypoklonkovaný, americkí spojenci si už nebudú môcť byť istí tým, či sa podobný štýl zahraničnej politiky do Washingtonu nevráti. Bedákanie ani moralizovanie — a ani taktné mlčanie — nie sú odpoveďou. Je úplne jedno, čo si o Trumpovi Európania myslia. Relevantná otázka je, či a ako zareagujeme na ním urýchlené americké stiahnutie sa zo sveta.
Namieste by bolo zapĺňať prázdne miesta, ktoré vytvára súčasný americký nezáujem a chaos v Bielom dome. Prečo však Brusel v ostatných týždňoch nezažil (napríklad) žiadnu debatu o tom, akým spôsobom nahradiť prítomnosť tisíc členov amerických špeciálnych jednotiek, ktoré sa prezident Trump rozhodol stiahnuť z kurdských oblastí Sýrie? Z podobného súdka je rozhodnutie samotného Macrona zastaviť proces rozširovania na Balkáne. Francúzsky prezident má pravdu, že je zvláštne, že schopnosť rozširovať sa má byť hlavný nástroj európskej zahraničnej politiky vo svojom susedstve. Ak sa mu to však nepáči, mal by pomôcť nájsť nové nástroje. Inak je koniec rozširovania jednostranným odzbrojením sa EÚ voči vplyvu Ruska a Číny, ktoré po regióne už dlhšie poškuľujú.
To, že zahraničná politika nie je ozajstná priorita, ukazujú aj rozhodnutia o zložení novej Európskej komisie. Je tragická chyba prenechať portfólio rozširovania maďarskému nominantovi, ak je jasné, že Maďarsko systematicky sabotuje prístupové snahy Ukrajiny. V rozpakoch možno byť aj z toho, že nový Vysoký predstaviteľ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Josep Borrell venuje veľkú časť svojich aktivít na sociálnych sieťach kritike katalánskeho separatizmu v španielskom jazyku.
Tento stav nie je primárne zlyhaním EÚ, ale najmä odrazom nezáujmu drvivej väčšiny členských krajín. Max Bergmann, môj známy pracujúci pre ľavicový Center for American Progress, vydal pred pár dňami dlhú esej o európskej zahraničnej politike. Píše, že „Spojené kráľovstvo už nejaký čas neboxuje v ťažšej váhovej kategórii, Francúzsko sa snaží do nej preboxovať a Nemecko boxovať vôbec nevie. A iné európske krajiny nanajvýš boxujú medzi sebou.“ S Maxom nesúhlasím vždy a vo všetkom, v tomto však trafil klinec po hlavičke.
(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)
