Denník N

F. Gál (ed.): Mojich tridsať rokov (Čitateľský denník 53/2019)

„Bez neziskoviek by demokratická spoločnosť zakrpatela. V neziskovkách sa spájajú občania, aby spoločnými silami menili svoje okolie, mesto, krajinu, často nastavujú zrkadlo politikom, kritizujú mocných a bezohľadných. Sú to spoločenské startupy, ktoré prichádzajú s nápadmi na zmeny alebo chránia to, čo chce niekto kvôli svojmu osobnému prospechu zničiť. Mali by sme im byť vďační.

Skauting ma naučil, že ak je nejaký cieľ pre mňa priveľké sústo, je potrebné nadchnúť preň ostatných, lebo spoločnými silami ho dosiahneme omnoho ľahšie. Skauting učí žiť podľa hodnôt a nebyť ľahostajným. Ľahostajnosť je jedna z ľudských vlastností, ktorú totalitné systémy nevyhnutne potrebujú pre udržanie sa pri moci. Preto sú občianske iniciatívy i neziskové organizácie terčom útokov extrémistov, populistov, neonacistov i komunistov.“ (Samuel Zubko)

Keď si Fedor Gál minulý rok uvedomil, že prichádza už tridsiate výročie Novembra, oslovil viacero ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom „pri tom“. Ako prežili posledných tridsať rokov, ako vyzeral ich príbeh po tom veľkom novembrovom tresku?

Často sa tu rozplývam nad fyzickou krásou kníh — no táto je celkom hnusná, naozaj. Obal vás celkom naláka (je z príjemného, štruktúrovaného papiera), no vnútrajšok, vytlačený na lesklý, umelo pôsobiaci papier, je odstrašujúci. Dajte si k tomu aj podivný font a text narazený skoro až na okraj stránky (kde si mám dať akože svoje prsty, keď chcem čítať?), a nepoteší to vaše bibliofilské srdiečko. Ešte že sú tam tie fotografie a skice a koláže a texty. O tie predsa ide.

V knihe sa zišlo pätnásť pisateľov, dvaja foto-esejisti a samotný editor. Pri tak rozsiahlom zložení je jasné, že jednotlivé príspevky majú rozdielnu kvalitu, preto by som bol trocha prísnejší editor, ako Gál. Niektoré príbehy sa košatia a sú zaujímavé skôr ako rodinná kronika, než ako text určený pre verejnosť. Tým nemyslím osobné pohľady na minulosť (spomienky Oľgy Valkovej na manžela sú pre mňa jednoznačne najsilnejšou časťou zbierky), ale jednoduchú zakecanosť niektorých autorov.

Sú tu aj mladí pisatelia, ktorí boli v Novembri deťmi, či dokonca sa narodili až po ňom — tí ponúkajú iný pohľad na našu krajinu, než ich starší kolegovia, častokrát smutný. Ale ako napísal Boris Strečanský: „Vtedy aj dnes som presvedčený, že budovanie inštitúcií je cesta, ako dosiahnuť dlhodobú zmenu. Inak ostávame len v rapsodickom vzopätí, ktoré nemá dlhé trvanie.“

Súhlasím.

F. Gál (ed.): Mojich tridsať rokov
Artforum, 2019
280 strán
*
70 %

 

Teraz najčítanejšie