Denník N

Diskutovať či nediskutovať s fašistami?

Tzv. "dobytčák" z Múzea Holokaustu v Seredi. V takýchto vagónoch vyvážalo fašistické Slovensko svojich vlastných spoluobčanov na smrť.
Tzv. „dobytčák“ z Múzea Holokaustu v Seredi. V takýchto vagónoch vyvážalo fašistické Slovensko svojich vlastných spoluobčanov na smrť.

Ako to vidím ja a ako to videli moji predkovia.

V ostatnom čase sa čoraz viac polemizuje o tom, či má zmysel diskutovať s fašistami. Aby nedošlo k nedorozumeniu, pod fašistami nemyslím automaticky všetkých voličov slovenskej fašistickej strany, ale jej členov, predstaviteľov a len malý zlomok jej voličov. Som presvedčený, že drvivá väčšina voličov tejto strany nie sú fašisti, ale spája ich niečo iné. Prvotné úspechy fašistov si ľudia chybne vysvetľovali tak, že ich volili frustrovaní voliči a jednalo sa len a len o protestné hlasy. Z politiky sme frustrovaní všetci, ale to nás nemôže motivovať k voľbe fašistov.

Voličov tejto strany spája averzia voči Rómom a po migračnej kríze aj umelo vytvorený strach z migrantov. Hlavný dôvod však vidím vo všeobecne veľmi nízkych vedomostiach o histórii vlastného národa. Keby nefašisti lepšie poznali historické súvislosti, fašistickú stranu by určite nevolili. Za tento marazmus môže kvalita nášho školstva, 4 dekády socializmu, kedy boli ľudia systematicky klamaní a ostatné 3 dekády, kedy sme v určitom spoločenskom vákuu, kde sa neriešia reálne problémy krajiny, ale verejnosti sa predostierajú nepodstatné témy, aby sa až tak nerozmazávalo rozkrádanie verejného majetku.

Môj postoj potvrdili moderované skupinové rozhovory s voličmi fašistickej strany, ktoré zorganizoval Denník N s agentúrou 2muse (1. článok, 2. článok). Skupiny voličov v Žiline a Krupine sa zhodli v averzii voči Rómom a strachu z migrantov. Je už typickým folklórom, že ľudia povedia aj to, že poznajú aj slušných Rómov, ale keď ich necháte voľne hovoriť, budú celú skupinu hádzať do jedného vreca a viniť ich za svoje životné neúspechy. Rómovia v tejto krajine nikdy nevládli a aj tak sú často témou č. 1. Migračná kríza z roku 2015 mala za následok presun veľkého počtu ľudí z Afriky a Stredného východu do severozápadných častí Európy. K nám sa migranti nehrnuli, tranzit cez našu krajinu bol minimálny a aj tak si ľudia strach z migrácie pestujú až do dnešných dní, čo je výrazne iracionálne.

Moderované skupinové rozhovory a s témou súvisiace prieskumy ukázali, že v iných témach sú voliči fašistickej strany oveľa otvorenejší, zamýšľajú sa nad nimi a miestami majú prekvapujúco pozitívne postoje. Fašistická strana sa snaží prilákať veriacich a bojuje za sprísnenie interrupcií, ale väčšina voličov tejto strany má opačné názory. Horšie to už bolo s prístupom k párom rovnakého pohlavia, ale aj tu sa objavila istá dávka tolerancie a problematickými zostávajú najmä adopcie detí.

Aj z týchto moderovaných skupinových rozhovorov vyplynulo, že ľudia pristupujú k získavaniu informácií povrchne. Chápem, že nie každý má energiu a čas si všetko naštudovať, ale pokým si človek určitú tému nenaštuduje hlbšie a z viacerých relevantných zdrojov, tak by nemal robiť ukvapené závery a mal by byť viac otvorený názoru sčítanejších ľudí.

Čo vidím ako pozitívne je fakt, že s týmito voličmi sa dá pracovať. Nie sú úplne stratení (ako presvedčení fašisti), vedia sa nad problematikou zamyslieť a chce to len vôľu oboch strán (aj zo strany škôl, médií, umelcov, politikov, historikov, atď.). Mohli by si napríklad uvedomiť, že obraz o problematickej časti Rómskej menšiny sme si vytvorili sami prostredníctvom médií a nášho okolia. Desaťročia sa stáva, že akonáhle sa v televíznych novinách spomenie slovo Rómovia čo i len na pár sekúnd, je to sprevádzané zábermi otrhaných detí alebo starších Rómov dakde z osady. Neprezentujeme ľuďom Rómov, ktorí dosiahli úspechy aj napriek silným predsudkom majoritnej spoločnosti.

Rómov hádžeme do jedného vreca a povestnú vetu o slušných Rómoch používame až vtedy, keď nás niekto zahriakne. Inak ide len o kydanie, kydanie a ešte raz kydanie… niekedy okorenené o fašistickú terminológiu „Rómsky problém“ alebo „Rómska otázka.“ Nech si každý na chvíľu zavrie oči a skúsi sa vžiť do kože chudobného dieťaťa z nejakej zašitej osady, alebo do kože dospelého Róma, ktorý je slušný, pracovitý, ale ľuďmi je dlhodobo odmietaný len kvôli predsudkom. Voči Rómom sa staviame úplne rovnako, ako sme sa stavali k Židom v 30. rokoch 20. storočia. Protižidovská, protičeská a protirómska propaganda bola vtedy veľmi silná a ako to dopadlo? Čechov, ktorí pre naše Slovensko spravili tak veľa, sme vyháňali pod hrozbou násilia a Židov a Rómov sme okradli a poslali na smrť.

Veľkým strašiakom sú adopcie detí pármi rovnakého pohlavia. Ľudia si neuvedomujú, že dnes, včera a aj pred desaťročiami už páry rovnakého pohlavia deti vychovávali a vyrástli z nich slušní ľudia. Je jedno, či to zákon zakazuje alebo povoľuje. Ľudia si nájdu cestičku. Náboženskí fundamentalisti by si mali uvedomiť, že rovnako to funguje aj s interrupciami. Ak ich obmedzíme, budú sa robiť aj naďalej. Ilegálne a nebezpečnejšie pre ženu. Životné resp. registrované partnerstvá? Tie sú pre všetkých a nie len pre páry rovnakého pohlavia. Ak sa chlap a žena nechcú viazať manželstvom, ale chcú svoju lásku zvýrazniť, nemať stres z možného rozvodu a využívať právne výhody plynúce z takéhoto zväzku bez zbytočného nasadzovania drahých právnikov, prečo by nemali mať možnosť životného partnerstva? A prečo by takéto právo nemohli mať ľudia rovnakého pohlavia? Kto ste my, aby sme posudzovali ich lásku?

Migrácia je stará ako ľudstvo samé. Slováci sa hrnuli do Česka, Maďarska, Rakúska, Srbska, Nemecka, Francúzska, Británie, Spojených štátov, Bratislavy, Košíc atď. K nám teraz chodia Srbi, Ukrajinci, Rumuni a iné národnosti. Asi ľudí sklamem, ale migranti z Afriky a Stredného východu u nás nechcú žiť. Ak by aj dostali povolenie, tak by si išli za svojimi rodinami a lepším životom do severozápadných kútov Európy. Malá skupina irackých kresťanov dostala možnosť žiť na Slovensku a časť z nich krajinu už dávno opustila. Mal som možnosť týchto ľudí stretávať a jednalo sa o slušné tiché rodiny, ktoré si prešli vojnou, boli ďaleko od domova a všetko bolo pre nich príliš drahé. Veľmi rýchlo sme zabudli na Druhú svetovú vojnu a útrapy, ktorými si prešli národy Európy. Slovákov nevynímajúc.

Fašistická propaganda útočí proti Európskej únii a velebí Rusko. Keby ľudia vedeli viac o tom, ako je pre nás členstvo v Európskej únii výhodné, tak by voči nej mali pozitívnejší názor. Keby zase ľudia vedeli, ako nám aj dnes škodí Rusko svojim konfliktom s Ukrajinou, šírením dezinformácií a pôsobením ich agentov proti záujmom Slovenskej republiky… keby vedeli, ako nám škodil Sovietsky zväz už za Druhej svetovej vojny a ako dirigoval strašné 50. roky v Československu… keby si len spomenuli, ako nás táto krajina prepadla a dve dekády vojensky okupovala, tak by mali aj voči Rusku zdržanlivejší postoj.

Toľko k väčšine voličov tejto strany. Situácia nie je stratená, čo je veľmi pozitívne. Na druhej strane však máme skutočných fašistov, ktorí sú však príliš zbabelí na to, aby sa takto aj označili. Nosia tričká s farbou, ktorá má RGB kód reprezentujúci nacistický symbol; rozdávali šeky s rovnakým nacistickým číslom rodinám postihnutých detí, pričom postihnutí boli prví, ktorých sa nacisti zbavovali; oslavujú fašistický ľudácky režim a jeho predstaviteľov; nenávidia menšiny a cudzincov, atď. Fašisti žijú vo svojom rozprávkovom svete, ktorý je formovaný propagandou a priehrštím dezinformácií. Diskutovať s nimi je zbytočné, ale na druhej strane to má význam v jednom jedinom prípade… ak by s nimi diskutoval psychiater, alebo rovno celá skupina psychiatrov v bezpečí ústavnej starostlivosti.

V nasledujúcich riadkoch sa dočítate viac o mojich predkoch a ich postoji k fašistom resp. nacistom.

Keď nadišiel rok 1942 a na fašistickom Slovensku prebiehali násilné deportácie celých židovských rodín riadené Hlinkovou gardou, môj prastarý otec, Ján Markovický, s fašistami nediskutoval a vo svojom dome v Demänovej skrýval bratov Ervína Steina a Júliusa Steina. Obaja toto odporné obdobie prežili. Ervín Stein po vojne imigroval do novovytvoreného Izraela a Július pokračoval s predajom oblečenia, ale už nie vo vlastnom obchode, lebo v zmenenom systéme po Februárovom prevrate to nebolo možné. Jeho žena sa nestihla zachrániť pred deportáciami a skončila v Auschwitzi, ktorý ju úplne nezlomil a keď mali začať pochody smrti, podarilo sa jej podplatiť strážnika, pri úteku bola postrelená, ale podarilo sa jej dostať na Slovensko do náručia Júliusa. Steinovci nikdy nezabudli, čo pre nich môj prastarý otec spravil a členovia našej rodiny boli u nich vždy vítaní.

Iná vetva rodiny Steinovcov (omnoho bohatšia) si u môjho prastarého otca uložila cenné obliečky (kompletnú výbavu) a po oslobodení sa akosi neozývali, tak sa k nim vybral sám a ostali v šoku, lebo si mysleli, že svoje veci už nikdy neuvidia. Iným rodinám na Liptove dôverovali vo väčšej miere a zverili im ešte cennejšie veci, pričom po oslobodení im bolo povedané, že sa všetko stratilo. Môjho prastarého otca nevyhodnotili správne, a tak dostali cennú životnú lekciu.

Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, po Liptove sa šírilo nadšenie a za 39 ročným Jánom Markovickým prišli jeho starí kamaráti, ktorí s ním chodili na šusterskú školu a presvedčili ho, aby s nimi išiel dobrovoľne do SNP. Môj prastarý otec nešiel diskutovať s fašistami, ale chcel sa pričiniť o pád fašistického režimu a porazenie nacizmu, a tak sa začiatkom septembra 1944, len dni pred obsadením Liptovskej kotliny vojskami nacistického Nemecka, dostal s kamarátmi na Staré Hory, kde pôsobil až do čiastočného potlačenia Povstania. Pri leteckom bombardovaní Donovalov boli jeho kamaráti pred jeho očami roztrhaní, čo ho ovplyvnilo na celý život. Ján si prešiel strastiplným prechodom Nízkych Tatier a podarilo sa mu dostať do rodného domu.

V roku 1945 sa na Liptov dostal Východný front, v dedine Demänová sídlilo Ortskommando Wehrmachtu a do domu mojej rodiny sa nasáčkovalo 12 nemeckých vojakov, pričom členovia mojej rodiny museli spať v jame na zemiaky na provizórnych doskách. Jedného dňa sa nemecký oficiér dozvedel, že môj pradedo je šuster, a tak mu dal kožu, aby mu z nej vyrobil brašňu. Keď sa Ján vracal domov, zastavil ho nemecký vojak, ktorý si myslel, že kožu ukradol. Nemec vytiahol Jánovu manželku a dve deti, medzi nimi moju starú mamu, ktorí si museli kľaknúť do snehu a očakávať popravu, pred ktorou ich zachránil oficiér, ktorý sa dopočul o probléme a pribehol na inkriminované miesto. Scénu som v mojej knihe popísal ako „incident s koženou taškou.“

Nejednalo sa o esesákov, nejednalo sa o členov NSDAP. Boli to obyčajní vojaci a dôstojníci Wehrmachtu, ktorí už príliš dlhú dobu bojovali na Východnom fronte, čo výrazne ovplyvnilo ich fyzickú a mentálnu stránku. My si nevieme predstaviť, čo to bolo prežívať neustále ofenzívy hrnúcich sa vojakov Červenej armády a čeliť ich túžbe po odplate za všetky svinstvá, čo napáchali Nemci a iné vojská Osi v ich rodnej zemi. Východný front sprevádzala nadštandardná brutalita a nepredstaviteľné utrpenie civilného obyvateľstva.

V tomto prípade sa teda nemohlo jednať o diskusiu s fašistami, resp. nacistami. Spomínam to len preto, lebo cítim povinnosť to spomenúť, lebo zabúdame na útrapy minulosti. Druhú svetovú vojnu začalo aj fašistické Slovensko. Prepadli sme slovanského suseda a neskôr národy Sovietskeho zväzu. Fašisti nás vohnali do najstrašnejšej vojny, čo bolo len vyvrcholením vývoja v 20. a 30. rokoch 20. storočia, kedy fašistická HSĽS postupne naberala na sile, rozširovala protičeskú, protižidovskú a protirómsku propagandu, tľapla si s Henleinovcami a neskôr s Hitlerom samotným.

K ďalšej vetve mojej rodiny… V obci Andice (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) žila moja prastará mama Mária Droppová, rodená Vargová, ktorej zomrel manžel, keď jej šesť detí bolo ešte malých. Môj starý otec, Ján Droppa, sa ako dieťa stal hlavou rodiny a cítil povinnosť starať sa o súrodencov a matku. Ako desaťročný chodil za nemeckými vojakmi (znova… nešlo o nacistov), od ktorých získaval cigarety za slaninu. Keby len vedeli, že chlapec je nefajčiar a cigarety idú sovietskym a slovenským partizánom, ktorých moja prastará mama skrývala. Ani táto vetva mojej rodiny s fašistami nediskutovala a pred očami režimu riskovala svoje životy, aby zachránila dvoch Sovietov a dvoch Slovákov.

Tretiu vetvu reprezentuje rodina z Liptovského Trnovca. Môj prastarý otec, Eduard Hatiar, pomáhal partizánom tým, že ich pašoval vo voze, keď sa potrebovali presunúť medzi Západnými a Nízkymi Tatrami. Robil to s vedomím, že pri prichytení bude na mieste zastrelený. Nediskutoval s fašistami, ale bojoval proti nim ako len mohol.

Štvrtá vetva mojej rodiny opustila Rakúsko-Uhorsko začiatkom 20. storočia a usadila sa pri Pittsburghu v Spojených štátoch. Leo Wargo (pôvodne Varga) bol obyčajný železničiar v Union Railroad a keď sa Spojené štáty pridali do vojny, všetky železnice prešli pod US Army a slúžili vojnovým potrebám. Leo Wargo sa stal súčasťou 730. železničného práporu, pričom zabezpečoval prevádzku, bol ozbrojený a vycvičený železnicu v prípade potreby aj brániť. Donald Wargo slúžil v US Marine Corps (mariňák) a bojoval v Pacifiku v dôležitej Bitke o Guadalcanal. William Gura bol námorník v US Navy a slúžil pri inváziách Spojencov do Severnej Afriky a Normandie. Obsluhoval landing craft, ktorou viezol vojakov do boja, a to aj pri slávnom vylodení Američanov na Omaha beach, kde bola delostrelecká príprava Spojencov najmenej účinná a Američania sa hrnuli na pláže proti plnej sile nepriateľa. Ani moji americkí členovia rodiny s fašistami resp. nacistami nediskutovali. Bojovali proti nim a porazili ich.

Voliči fašistickej strany si musia uvedomiť, že voľba tejto strany je ich vlastnou hanbou. Áno, Slovensko má obrovské problémy, ale fašouni a náckovia ich nevyriešia…

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.