Denník N

Kotleba rastie, kto za to asi môže?

Ilustračná fotografia, autorom je Denník N - Tomáš Benedikovič.
Ilustračná fotografia, autorom je Denník N – Tomáš Benedikovič.

Víťazom týchto volieb bude ten, kto nedovolí, aby sa zo Slovenska stalo eldorádo pre fašistov, oportunistov a politických dobrodruhov.

Už o týždeň bude slovenská spoločnosť (respektíve tá jej časť, ktorá nevyplakáva za zlatými komunistami a nevykrikuje fantazmagórie o koordinovanom prebratí moci) oslavovať tridsiate výročie Nežnej revolúcie. Bolo by samozrejme nekonečne naivné čakať od slovenskej politickej scény spoločnú prípravu nejakých koordinovaných slávností – obzvlášť v aktuálnom predvolebnom období. Navyše nie je možné čakať, že sa k oslavám Nežnej revolúcie bude hlásiť tá časť politického spektra, ktorej vrcholní predstavitelia si November 89 buď ani nevšimli alebo počas neho kachličkovali kúpeľňu.

Ak však majú byť oslavy tridsiateho výročia revolúcie pre nejakú časť politického spektra bodom, na ktorého nespochybniteľnom význame pre ďalší vývoj demokracie sa dokážu zhodnúť, tak pre demokratickú časť opozície. Z ich strany možno doposiaľ počuť všelijaké príspevky k výročiu. Primátor Bratislavy Matúš Vallo, ktorého podporilo Progresívne Slovensko, prišiel s návrhom premenovať časť Námestia SNP Námestím Nežnej revolúcie. Po tridsiatich rokoch sedí na bratislavskom magistráte konečne niekto rozumný, kto si vie oceniť odkaz ľudí, ktorí pred tridsiatimi rokmi mrzli na námestiach za podobné hodnoty, za aké sme mrzli na námestiach my vlani na jar, ale z úst väčšiny predstaviteľov demokratickej opozície som doposiaľ nepočul ani slovko podpory tomuto návrhu.

Poslanec, ktorého meno sa v slušnej spoločnosti nevyslovuje, tu bez štipky hanby označuje Vallov návrh za rehabilitáciu fašizmu, áno, pán poslanec, to hovorí ten pravý, ten, kto má na čele strany jedného z najobľúbenejších youtuberov slovenskej neonacistickej scény. Lenže väčšine demokratickej opozície je asi slovenský Che Guevara milší ako strana Progresívne Slovensko, ktorá im berie hlasy, takže Valla sa nezastane nikto, a radšej sa srdečne potriasajú ruky s veksláčikom Kollárom, ktorý hovorí, že v Novembri 1989 sme mali najvyšších predstaviteľov komunistickej strany postrieľať. Je mi jasné, že v súčasnej spoločnosti existuje znôška určitých pomätencov, ktorí by tu namiesto pokojného gesta za demokraciu a proti totalite radšej videli druhú Juhosláviu, ale myslím si, že niekto, kto sa vyhlasuje za protagonistu demokratickej opozície, by takéto hlúposti radšej ani nemal vypúšťať z úst.

Jednoznačným favoritom na titul toho, kto vyslovene nepochopil odkaz Novembra, je však Igor Matovič, ktorý si na výročie Novembra rezervoval Námestie SNP, a ktorý vyhlasuje, že veď prísť osláviť výročie môže každý, len sa s ním musí dohodnúť, áno, dobre ste počuli, s ním, lebo oslavy Nežnej revolúcie budú asi stáť a padať na jednom krikľúňovi, ktorý vyhlasuje, že bojuje proti Ficovi, ale evidentne cieli na rovnaký elektorát ako on.

Tak ako sa Fico úpenlivo snaží uchmatnúť si svoj podiel z košiara, ktorý patrí fašistom, či už aktivitami poslanca, ktorého meno sa nevyslovuje alebo zastávaním sa odsúdeného neonacistu, tak aj Matovičovi je myšlienka vziať si nejakých zopár svojich percent z elektorátu Kotlebu či Harabina vcelku po chuti. Neviem, ako inak si totiž možno vysvetliť najnovšie Matovičove vyjadrenia, ktorý sa v diskusii na TA3 zastal Kotlebu a začal vykrikovať, že ho treba pozývať do diskusií, že Kiska mal Kotlebu prijať v prezidentskom paláci, lebo veď fašisti sú asi normálna časť politického spektra, s ktorými sa asi možno regulárne rozprávať, pán Matovič, však?

Jeden z hlavných protagonistov Novembra 1989 Martin Šimečka zvykne o demokracii hovoriť, že je ako záhrada – ak ju človek neokopáva, tak zarastie burinou. Najväčšou chybou Nežnej revolúcie nebola jej „nežnosť“, ako sa nám to tu dnes snažia navravieť všakovakí konšpirátori a demagógovia, ale neschopnosť ubrániť si mladú demokraciu pred populistami s krvavými očami a penou v ústach, ktorí protagonistov Novembra označovali za zradcov národa. Rana, zasadená demokracii v podobe násilného rozbitia Československa, by malo byť jedným z mnohých historických varovaní pred našou zdrvujúcou ľahostajnosťou k silám, ktoré demokraciu využívajú k tomu, aby ju zničili.

Matovič sa dnes dobre, že neroztrhne od vyčítania niektorým stranám, že podľa neho nedostatočne verejne deklarovali, že so Smerom spolupracovať nebudú. Neviem, kto by za súčasnej situácie spolupracoval so Smerom, mám však jeden tip, kto by bol ochotný spolupracovať s Kotlebom. V tej istej televíznej diskusii, kde sa Matovič úpenlivo snažil prechodne zastúpiť Fica v úlohe Kotlebovho advokáta, zaznel zo strany Igora Matoviča veľmi pozoruhodný výrok. Vraj, pokiaľ bude Kotleba vyhlasovať, že holokaust nebol, tak on s ním stopercentne spolupracovať nebude.

Kde sme urobili vo vývoji demokracie chybu? To je skutočne potrebné nachádzať si takéto trápne výhovorky, hrať sa na tých najsvetaskúsenejších politikov a naivne si navrávať, že fašisti sa hádam ešte stále verejne prezentujú všetkými svojimi názormi, a že sa vôbec nepoučili z toho, že keď po uliciach pochodujú s fakličkami v rukách a v uniformách, tak s tým asi príliš hlasov nezískajú. Nenávisť šírená voči moslimom, Rómom, homosexuálom nám neprekáža, veď na tom sa aj nám senzačne naháňajú hlasy, však, pán Matovič, ale pozor, keď verejne povie, že holokaust nebol, tak potom s ním jednoznačne nejdeme. A hlavne si treba patrične zanadávať na kukuričných partizánov, bez toho by to nebolo ono, každý predsa vie, že najskúsenejší politici sme tu my.

Po Matovičovom zúfalom extempore sa ho niektorí politici z jemu spriaznených strán snažili zastať – veď ide kampaň, treba preberať Kotlebovi voličov. Napriek tomu, že autor týchto slov je politológ (hoci, politológom je aj slovenský Che Guevara), domnievam sa, že k takéto vyjadrenia z úst inak pomerne seriózneho politológa sú nanajvýš pozoruhodné. Jedným z najväčších hriechov voči demokracii, ktorých sa politik v súčasnej dobe vie dopustiť, je totiž jednostranná orientácia na preferencie bez ohľadu na čokoľvek ostatné. Čo nás po demokracii, čo nás po hrozbe vzostupu extrémizmu – budem mať z toho hlasy, a iné ma nezaujíma. Ktokoľvek argumentuje tým, že je potrebné preberať voličov aj extrémistickým stranám a prispôsobovať svoju rétoriku ich potrebám, tým vyjadruje vôľu k tomu pomyselnému obrusovaniu hrán, vo verejnom priestore legitimizujúcemu vyjadrenia, ktoré majú trvale ostať na jej periférii.

Ústrednou otázkou týchto parlamentných volieb nie je ani zďaleka to, či bude Fico porazený alebo nie. Fico politickou mŕtvolou už dávno je a dá sa očakávať, že čoraz zúfalejšia verejná rétorika Smeru z jeho košiara do volieb vyženie aj tých najvernejších. Tieto voľby budú hlavne skúškou našej demokracie a toho, či sme 30 rokov po Nežnej revolúcii pochopili, že hlasy, ktorých jediným prianím je demokraciu zničiť, do verejného priestoru jednoducho púšťať nechceme. Víťazom volieb nebude ten, kto počas kampane viac ráz vtrhne Ficovi na tlačovku a bude tam mávať plagátikom, víťazom volieb bude ten, kto nedovolí, aby sa zo Slovenska stalo eldorádo pre fašistov, oportunistov a politických dobrodruhov. Lebo hoci Ficove preferencie neustále klesajú, tie Kotlebove majú dlhodobo rastúcu tendenciu. A ak bude Matovič za jeho jediný hriech považovať popieranie holokaustu, tak ju ešte dlho mať budú.

Teraz najčítanejšie

Adam Briešťanský

Som študentom Gymnázia Janka Jesenského v Bánovciach nad Bebravou. Zaujímam sa o aktuálne spoločensko - politické dianie a na tomto blogu by som vám rád sprístupňoval svoje názory a postrehy. Nemám rád netoleranciu, nenávisť, neschopnosť dovidieť si ďalej ako na špičku nosa a ľudskú hlúposť. Názory, ktoré sú prezentované na tomto blogu sú mojimi osobnými postojmi.