Prednáška M. Zavacká: Liberálna demokracia: pohľad do blízkej i ďalekej minulosti

Historička aj filozofka, odborníčka na ľudácku propagandu. Tak predstavil hosťku prof. Bátora. Pri slove „perspektívy“ v názve kurzu poukázal na jeho viacvýznamovosť, v prípade dnešnej prednášky pôjde o historický kontext vývoja liberálnej demokracie na Slovensku. Zavacká však dokázala do historickej perspektívy dať práve demokratické trendy a tak skutočne naplniť zmysel kurzu. Zobrala študentov na historický exkurz do obdobia rokov 1848 až 1920. V tom čase totiž možno pozorovať zásadné zmeny a vývoj niektorých inštitúcií a mechanizmov (liberálnej) demokracie v Uhorsku, ktorého sme boli integrálnou súčasťou.

Zavacká sa venovala širším spoločensko-politickým trendom, nešlo o memorovanie rokov či mien. Začala poctivo akademicky – vyjasnením si niektorých pojmov. Možno banálna, no kľúčová vec, ktorá v dnešných diskusiách často chýba. Aj preto vznikajú mnohé nezhody. Dôležitým pojmom, ktorého definovaniu sa venovala, bol sekularizmus. Pre liberálnu demokraciu je zásadné nie len rozdelenie (svetskej) moci, ale aj jej oddelenie a nezávislé, paralelné fungovanie od moci duchovnej. Odpoveďou na otázku, ktorá udalosť je v európskych dejinách prvým míľnikom v tomto smere, je podľa nej Tridsaťročná vojna (1618-1648). Nehovoriac o iných monumentálnych rozmeroch tejto vojny, škodách, ktoré napáchala či ďalekosiahlych dôsledkoch, podľa Zavackej je práve táto vojna aj prameňom sekularizmu. Po nej totiž vzniká nový systém postavený na štátoch a ich záujmoch (už Machiavelli písal o koncepcii la ragion di stato a neskôr je známy koncept kardinála Richelieua nazvaný raison d´état).  Koniec dominancie katolíckeho univerzalizmu, reprezentovaného najmä Habsburskou monarchiou a jej vtedajšou hlavou Ferdinandom II., znamenal, že jednotlivé strany-mocnosti sa už nebudú odvolávať na jednu spoločnú autoritu. Na mierových rokovaniach sa tiež dohadujú tradičné politické funkcie, ktoré sa po novom musia striedať medzi katolíkmi a protestantmi. Keďže nedošlo k totálnej porážke jednej strany druhou (katolíkov či protestantov), po vojne sa tiež postupne rozširujú sféry tolerancie, hoci sú stále podmieňované. Vzniká tak možnosť existencie spoločnosti, v ktorej sa štát prestáva starať do súkromnej konfesie občanov.

Medzi ďalšie trendy, ktorých historický vývoj na našom území Zavacká sledovala, patrila emancipácia poddaných či žien, zlepšovanie sociálnych podmienok a zabezpečenia obyvateľstva, rozširovanie volebného práva,  rušenie starých privilégií a postupné zrovnoprávňovanie napr. neurodzených či nemajetných, rast sociálnej mobility či vznikanie slobodných profesií (teda mimo cechov). Poukázala na postupný silnejúci význam univerzitného vzdelania, zavedenie práva na súkromné vlastníctvo a formálnej rovnosti všetkých pred zákonom. Podstatným prvkom bolo aj zrovnoprávňovanie niektorých vierovyznaní (ktoré išlo postupne; židia sú zrovnoprávnení až 1895, islam dokonca až na sklonku monarchie, r. 1916). Zavacká sa dotkla aj práva na sebaurčenie národov ako ho presadzovala administratíva amerického prezidenta W. Wilsona, ktoré je podľa nej často mylne interpretované v rovinách etnicity či národa, pričom šlo o právo ľudu zvoliť si vládu, akú chce.

Značná pozornosť zo spomenutých bola venovaná trendu úpravy vzťahu štátu a cirkvi, najmä v poslednej štvrtine 19. stor. Podľa Zavackej význam tohto posunu ešte nevieme doceniť. Študenti mali možnosť sa zamyslieť nad jej slovami a opisom situácie konfesionálneho zrovnoprávňovania, ktoré bolo v tej dobe vnímané ako rizikové, nakoľko relativizovalo predtým univerzálnu morálku. Dobovou výzvou bolo aj nájsť právne riešenie rovnoprávnosti ateistov, najmä vo vzťahu k uzatváraniu manželstva či výchove detí. Historickým opisom ilustrovala posun smerom k uplatneniu občianskeho princípu na úrovniach, ktoré predtým spadali pod duchovnú moc. Zavacká si tiež myslí, že dodnes nedoceneným aspektom bol rozmach dopravnej infraštruktúry.

Do perspektívy boli dané mnohé trendy, ktoré nie sú cudzie ani človeku dneška. Ako zdôraznila Zavacká, liberalizácia pomerov v Uhorsku sa totiž neraz interpretovala ako rozvratné pôsobenie liberálov a židov. Reformná vláda bola z niektorých strán tvrdo kritizovaná za podvratnú činnosť a Budapešť bola prezentovaná ako dekadentné centrum, kde sa spriahli sily v pozadí aby zničili starý poriadok. Ak dnes počúvame o manipulácií volebných výsledkov či už priamo, alebo nepriamo (napr. zvážanie voličov k urnám, uplácanie či podplácanie voličov výmenou za hlas a pod.), taktiež sa nejedná o žiadnu novinku. Na otázku ako volili Slováci, ktorí volebné právo v Uhorsku mali, odpovedala Zavacká jednoducho: toho, koho im povedali. Svoju rolu hral alkohol, volilo sa podľa rodinných väzieb, známostí či „kultúry“ niečo-za-niečo. Ako v takom prostredí však možno budovať demokraciu? Zdá sa, že niektoré naše tradície – napríklad silného nepotizmu, dôležitosti väzieb a oplácania „službičiek“ – pretrvávajú dodnes a ostáva to naďalej otázkou. „Čo sa týka korupcie, môžete korumpovať preto, aby ste dostali niečo navyše. Alebo korumpujete, aby ste dostali to, čo vám patrí, čo je spravodlivé. U nás sú obe,“ vraví Zavacká. Pomyslel som si na rôzne, viac či menej pravdivé charakteristiky Slovákov. Sme iní, alebo sme podobní ostatným národom? Máme špeciálny vzťah k rodine, vážime si česť, radi závidíme a potrpíme si na svoje postavenie? Je možné, že je u nás vybudovaný systém takej demokracie „podkarpatského typu“. Bátora to nazval silnými neformálnymi štruktúrami, mne napadol pojem ponjatije z ruštiny, akési spoliehanie sa na známosti a nepísané dohody[1] miesto systémových inštitúcií.

Posledným trendom zdôrazneným vzhľadom na dnešok boli politické stratégie a taktiky, raz spájania sa, potom zase delenia, a kontinuálna snaha o reformy. Už prvé slovenské politické strany vzniknuvšie v 19. storočí hľadali pre svoju vec partnerov aj cez hranice a najmä sa škriepili na taktike, ako dosiahnuť svojich cieľov – či väčším vyhranením sa, alebo hľadaním kompromisu (príklad tzv. starej a novej školy). Možno v tom vidieť akýsi dejinný cyklus vzostupov a pádov a tiež konštatovať, že hoci začiatky demokracie na Slovensku boli ťažké, dnes to ľahké stále nemá. Zavacká podrobnejšie rozobrala hlavné smerovanie a agendu najsilnejších politických strán od rokov 1860 až po vznik Prvej republiky akými boli Slovenská národná strana, ľudovci, hlasisti či neskôr sociálni demokrati.

Otázka v diskusii potom smerovala k tomu, či teda máme ešte dlhú cestu pred sebou k demokracii. Podľa Zavackej v tomto smere treba odlišovať, čo to znamená mať práva či slobody a vedieť ich uplatniť. Jedna vec je ich mať formálne, druhou je realita. Treba sa zamyslieť, aká je vymožiteľnosť práv a spravodlivosti na Slovensku a budeme si vedieť odpovedať aj na to, aká dlhá cesta je pred nami, resp. ktorým smerom ísť. „Ďalšia vec je transparentnosť a zrozumiteľnosť v kľúčových štátnych inštitúciách a úradoch. V Česku mali takú zaujímavú kampaň – nie za posilnenie úradného jazyka, ale za posilnenie jeho zrozumiteľnosti. Presne to potrebujeme aj my.“ Rozvíjajme sa jednak v reálnom uplatňovaní práv a slobôd, a tiež v zrozumiteľnosti, transparentnosti našich inštitúcií a úradov. „Ďalšou vecou,“ pokračovala, „je zanedbaná občianska náuka. Občania nepoznajú politické a spoločenské mechanizmy, ani aké dôsledky majú rôzne politiky, obmedzenia, nariadenia, ideológie.“ To, pravda, ostáva veľkou výzvou pre rodičov a školstvo. Posilniť gramotnosť občana tak, aby nečakal vždy na štát, že vymení plienky, a aby vedel rozumne posúdiť rôzne zmeny, nie sa im len slepo prispôsobovať.

Bátora nakoniec zhodnotil, že sa jednalo o bohatú prednášku, ktorá sa snažila mapovať korene procesov a trendov dodnes pozorovateľných na Slovensku. Položil aj otázku týkajúcu sa sociálnej demokracie a jej postupného úpadku. Hoci vo voľbách roku 1920 zvíťazila, bola teda kedysi akceptovanou, fungujúcou a etablovanou politickou silou, dnes je realita úplne iná. „Sociálni demokrati, ktorí sa dnes tak označujú, vôbec nie sú sociálni, a často ani demokrati,“ povedal. Zavacká si myslí, že vždy tu bola silná množina ľudí, u ktorých rezonovali slogany o sociálnych istotách, zabezpečení práce štátom a podobne. Dejinný vývoj nekomunistickej sociálnej demokracie to však u nás nemal ľahké, a voliči sa postupne – viac či menej dobrovoľne – presunuli k iným stranám. Socialistov prenasledovali a trestali ako počas Slovenského štátu, tak počas komunizmu.

Čo dodať na záver? Azda čitateľ odpustí, ak si dovolím formulovať zopár vlastných úvah. Po prvé, prednáška znova pripomenula dôležitosť poznania histórie, ale rovnako aj „správneho“ prístupu k nim. Keďže prijať a pochopiť vlastnú históriu je pre Slovákov jednou z najväčších výziev do budúcnosti, treba uvažovať nad tým, ako ich „čítať“ – či s dešpektom, pohŕdaním, cynizmom, hnevom, alebo sa snažiť o objektívne pochopenie zložitej spleti vzťahov a udalostí. Nemožno totiž nazerať na minulosť okuliarmi dneška, nikam nás nedostanú plytké a rýchle súdy, pokiaľ sa nebudeme úprimne snažiť pochopiť ľuďom i udalostiam v kontexte a atmosfére danej doby. Po druhé, naša história je históriou väčších štátnych celkov. Len malinký kúsok z nej sme ako-tak samostatný. Čo nás to môže učiť do budúcna? Ako si zachovať štátnosť a slobodu v globálnom svete veľkých celkov? Ako môžu také multietnické a multikultúrne štátne celky fungovať, aby bola zároveň zaistená spravodlivosť aj sloboda? No a nakoniec, pri formulovaní podobných otázok, vhodné je si pripomenúť azda aj neúprosné prírodné zákony – napríklad entropie. Hoci teba pracovať pre dobro so všetkou energiou a nasadením, treba naše snahy dať do perspektívy, že všetko ľudské podlieha rozkladu. Ak očakávame dokonalosť vo veciach ľudských, čaká nás len sklamanie. Ak sa zameriame na konkrétne, hoc aj malé zlepšenia, a našim snahám dáme hlbší rozmer, má to zmysel.

[1] Pozri Galeotti, M., Musíme si promluvit o Putinovi, PaSeKa, 2019, str. 26

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK.