Denník N

„Vyzerám podľa teba ako rasistka?“: Generačný boj a zvukokrajina na zhromaždení ĽSNS v Žiline

V Žiline som sa v piatok 8. novembra ocitla náhodou. Kvôli vybavovačkám a predpokladu, že ak si sadnem do kaviarne, budem produktívnejšia než doma v Strečne, kde som mala denný pobyt pred návratom do Prahy. Lenže na Námestí Andreja Hlinku ma čakalo nemilé zistenie: už z diaľky spoza stromov trčala vlajka ĽSNS a keď som prišla bližšie, uvidela som aj stranícku dodávku a malú tribúnu. Z rozhlasu budovy Mestského divadla nad námestím zneli mená žilinských obetí holokaustu.

Pred tribúnou som rozoznala niekoľko organizátorov, ktorí prešľapovali na dlažbe a vyčkávali. Vyzerali nervózne a pohrúžene, čomu sa nedalo čudovať kvôli čítaniu mien obetí. Celý bolestne nekonečný zoznam zverejnila aj stránka Žilinak. Medzi organizátormi som si hneď všimla dievčinu s dlhými ryšavými vlasmi, ktorá sa zdala byť v očakávaní nejakého boja, tvárila sa vojensky pripravene a zároveň nerozhodne. Viem si predstaviť, že organizovať zhromaždenie počas hlásenia mien obetí genocídy, ktoré je nasmerované proti tomu zhromaždeniu, muselo byť stresujúce.

Kým som bola dole na námestí, čítanie mien žilinských obetí holokaustu prehlušovala celkom objektívne nepatričná hudba z reproduktorov na ĽSNS tribúne – dá sa počuť aj na videu Žilinaku. Až keď som vyšla k mestskému divadlu, naplno som sa ocitla uprostred kolíznej zvukokrajiny – na jednej strane boli mená priemyselne zavraždených ľudí, na druhej limonádová hudba z tribúny. Toto rozhodnutie podľa možnosti prehlušiť čítanie mien obetí sa dá označiť jedine ako hlúpe alebo cynické. Bez ohľadu na to, či sa príslušníci ĽSNS cítili byť atakovaní mestom, ktoré im robilo antikampaň, prirodzenou reakciou by bolo z rešpektu k pamiatke obetí veselú hudbu nepúšťať. Voľba pesničiek znejúcich z tribúny mi tak pripadala ako dokonalá ukážka nevkusu, ktorý presakuje každou sebareprezentáciou ĽSNS – od vizuálov strany po charitu, o ktorej som písala tu.

V tej chvíli som ešte nemala záujem mať so zhromaždením čokoľvek spoločné, ale keď som si o pár minút neskôr v Artfore prechádzala časopisy, našla som číslo Príbehov 20. storočia venované Slovenskému štátu, v ktorom bol založený plagát od Matúša Maťátka v rozmere A3. Napadlo mi, že sa dá použiť ako malý transparent, pretože ilustrácia bola síce umelecká a zľahka nejednoznačná, ale obsahovala čosi, čo pre kotlebovcov značí obrovskú provokáciu (ako mi od nich bolo povedané na zhromaždení) – stotožnenie symbolu Hlinkovej gardy s hákovým krížom.

Vôbec som pritom nemala chuť, čas a energiu ísť niekam provokovať. Protikotlebovský boj nie je moja doména a keby bolo podobné podujatie v inom meste, asi by som prešla okolo a nechala, nech to riešia iní. Ale keď som také niečo videla v Žiline, povedala som si, toto je moje mesto a aspoň malé gesto by bolo fajn.

Dole na námestí sa pod tribúnou už pol hodinu pred zhromaždením začali zhlukovať návštevníci/ky zhromaždenia a aj účastníci opozície zo Žilina bez náckov. Keď som vystrela plagátik, okoloidúci sa hneď začali pristavovať, pýtať, prípadne aj vyhrážať. Tragickým momentom bol výlev jedného otvorene antisemitského pána, ktorý tvrdil, že nejaký „žid“ mu dlží 350 korún za bundu, a teda logicky všetci Židia sú zlí.

Viacerí sa pýtali na ilustráciu, tak som im ukázala výtlačok Príbehov 20. storočia s identickou obálkou. Ukázalo sa, že ak chcete v nenávistne naladených ľuďoch, ktorí vás nazývajú slniečkárom a zmäteným mladým flákačom, vyvolať neistotu, ukázať im časopis Príbehy 20. storočia je užitočná vec – začnú strácať pôdu pod nohami, keď sú konfrontovaní s fyzickým objektom, ktorý síce označuje im neprístupný intelektualizmus (a teda ich môže ešte viac nastaviť proti vám), ale zároveň ukazuje, že existuje nejaký svet a diskurz mimo ich zorného poľa, ktorý je navyše spravidla zložitejší a bohatší, než ten ich. Práve toto považujem za tragédiu vlastenectva, ktoré pestuje ĽSNS – je to bezkrvné vlastenectvo a dá sa povedať, že tiež nekultúrne – jediným kultúrnym (a aj národným!) artefaktom, s ktorým ĽSNS na zhromaždení pracovala, bola slovenská hymna.

Ešte pred zhromaždením sa pri mne pristavila aj ryšavá organizátorka, ktorú som si všimla, keď som námestím prechádzala prvý raz. Mali sme dlhší a vrstevnatejší rozhovor, ktorého niektoré časti nechcem popisovať, pretože ich považujem za dôverné a obsahujúce insiderské informácie o strane. Prezradila som jej, že cítim obrovskú nenávisť k predstaviteľom ĽSNS a že mi vadí, že niečo také musím cítiť, kým ona povedala, že ona k tej „opačnej strane” – k „liberálom” nenávisť necíti. Pripadalo mi zaujímavé, že v tomto konkrétnom prípade naše opačné nastavenie nebolo symetrické a ona bola oveľa viac ochotná sa so mnou priateľsky rozprávať než ja s ňou – dynamika rozhovoru bola taká, že ona sa snažila preraziť moju stenu z predsudkov a bojovného nastavenia voči tej skupine, ktorú zastupovala ona, a rozhodne nie naopak.

Ja som pritom trvala na tom, že naša konverzácia síce môže byť pokojná, ale nemôže byť z oboch strán otvorená – kým ona bola pripravená rešpektovať či dokonca prebrať určité liberálne postoje, pre mňa je strana ĽSNS ako celok neprijateľná a možné prieniky mojich postojov s partikularitami ich programu ma vlastne nezaujímajú. Na zhromaždenie som ostatne neprišla viesť chápavé rozhovory a „poučiť sa”, ako to títo ľudia vlastne majú – prišla som podporiť opozíciu, ktorú tvorila skupina Žilina bez náckov. Nie som zástankyňou predstavy, že je užitočné opúšťať svoju sociálnu bublinu a nechať sa poučovať od ľudí, ktorí Rómov nazývajú „Cigánmi” a veria, že existuje nejaká LGBT ideológia, ktorá má byť pre spoločnosť nebezpečná. Rozhovory so sympatizantmi ĽSNS na zhromaždení neboli plodné a s výnimkou rozhovoru s organizátorkou ani zaujímavé. Vypočula som si dôvody frustrácie viacerých ľudí z demokratických politických strán, a nebolo to nič nové – stav nemocníc a dôchodky. Bola som nimi označená za mladého človeka, ktorý nič nezažil, a preto môj názor na kotlebovcov nie je legitímny. Keď som sa opýtala, čo také konkrétne je potrebné zažiť, aby som nejaký názor mohla mať, odpoveď som nedostala.

Nevraživosť k mladým bola podporovaná aj z pódia. A nikým iným, ako mladučkou hviezdou ĽSNS Milanom Mazurekom, ktorý povedal na ľudí zo skupiny Žilina bez náckov, že sú to „deti”, ktoré živí ich mama a nepracujú. Príhovor Mariana Kotlebu zase naopak neobsahoval tak veľa anticiganizmu, ako by jeden očakával: hovoril o „slušných Cigánoch” a o tom, že takí mu nevadia, a potom dodal, „lenže povedzme si pravdu, koľko takých je?” Okrem toho zazneli anekdoty o politikoch ako je Andrej Danko a Michal Truban, inak prakticky žiadna analýza, nič nové a žiadne nápady.

Z celku zhromaždenia mi vyplynulo, že generačná nevraživosť bola v tento konkrétny deň centrálna a zatienila tú etnickú, pričom generačné stereotypy boli celkom dodržané: starší ľudia prišli na námestie ako sympatizanti a sympatizantky a tí mladší prišli s dúhovými vlajkami a preškrtnutými symbolmi Hlinkovej gardy. Možno aj preto ryšavá organizátorka akcentovala generačnú príbuznosť ako niečo, čo nás malo spájať (bola dokonca mladšia) a teda ako metódu začatia otvorenej a rovnostárskej debaty. V podstate bola dosť ďaleko od klišé predstavy o príslušníkoch/čkach Kotlebovej strany a vedela o tom.

„Keď sa na mňa pozrieš, vyzerám podľa teba ako rasistka?” opýtala sa, na čo som odpovedala, že neviem, ako vyzerá rasizmus, že môže mať množstvo nielen vzhľadových, ale aj diskurzívnych prejavov, a že sa rozlične skrýva aj za zdanlivo dobré veci. Zdalo sa mi, že tomu rozumela, aj keď na to nič konkrétne nepovedala.

Čítanie mien žilinských obetí holokaustu ju mrzelo. „Čo si o tom myslíš?” opýtala sa ma šikovne ešte predtým, než prezradila svoje pocity: zdalo sa jej, že to malo budiť dojem, akoby ľudia z ĽSNS za to mohli, pričom ona sa necíti, že by s holokaustom mala hocičo spoločné. Tomu sa dá rozumieť. Príslušníci a príslušníčky ĽSNS necítia nejakú dedičnú vinu za holokaust a zdá sa, že v tomto prípade ani príbuznosť s témou holokaustu. Lenže tváriť sa, že hlásenie mien obetí holokaustu pred zhromaždením ĽSNS je tak absurdné, aké by bolo pred zhromaždením Progresívneho Slovenska, sa tiež nedá: flirtovanie príslušníkov strany s popieraním či schvaľovaním holokaustu je známe a na tomto mieste sa mu venovať nebudem.

Ak som si niečo zo zhromaždenia ĽSNS odniesla, tak je to popretie klišé, že ľudia koketujú s ĽSNS preto, lebo sú frustrovaní. Nie sú frustrovaní, sú informačne negramotní. Keby miera sympatií k ĽSNS korelovala s mierou frustrácie, tak sa zhromaždenia zúčastním ako podporovateľka strany tiež. Pritom treba povedať, že nie som lepšia než oni. A kúpiť si v Artfore časopis za 7 eur (a vedieť ho vôbec čítať) je tiež nejaké privilégium – síce nie veľké, ale v tomto kontexte zásadné. Hoci sa na organizátorov a sympatizantov či sympatizantky ĽSNS dívam ako na niekoho, kým nikdy nechcem byť, obávam sa, že všetci sme ľudia a robíme, čo môžeme – či už v dobrom, alebo v zlom zmysle.

Mladej organizátorke ĽSNS zhromaždenia, ktorej meno nepoznám, želám všetko dobré a prajem si, aby v budúcnosti našla uplatnenie v inom type politickej práce, či už vnútri alebo mimo straníckej politiky. Má na to všetky predpoklady.

 

Teraz najčítanejšie