Prečo utekáme tam, kde toho majú málo, no stále viac ako my!?
V poslednom období sa často stretávame s ľuďmi, ktorí len tak dajú výpoveď v práci a odídu do Ázie na kratšiu dobu. Ich hlavným dôvodom je cestovanie, no popritom hľadajú svoje skutočné životné hodnoty, ba čo viac, učia sa ich. A ja sa pýtam, prečo sa ideme učiť to, čo by sme už dávno mali vedieť, tam, kde ľudia nemajú na chlieb, a kde sa na prvý pohľad zdá, že tam nič pre nás nie je.
Hovorí sa, že najlepšie myšlienky prichádzajú pred spaním. Síce neviem prečo, ale tak sa hovorí. Stáva sa mi to dosť často, aj keď neviem, či sú to najlepšie myšlienky, ale sú to myšlienky.
Občas len tak rozmýšľam nad svojím životom, čo všetko som robila, čo som zažila, čo by som chcela ešte skúsiť, čo by som nechcela, do čoho by som šla ešte raz a tak ďalej. Bolo toho veľa a skonštatovala som, že vlastne so svojím doterajším životom som nadmieru spokojná a nemenila by som vlastne ani jednu sekundu. Bolo aj veľa zlých chvíľ, ale z tých som sa poučila. Bolo ešte viac dobrých chvíľ a tie som si užila. Koniec dobrý, všetko dobré.
Čo tým chcem povedať, resp. kam smerujem. Pred asi 3 rokmi som mala možnosť skúsiť jeden semester v Anglicku, čo bola skvelá skúsenosť. Anglicko je predsa iná krajina ako Slovensko, nové skúsenosti, je to krajina na trochu vyššej úrovni ako sme my, ale nie vo všetkom atď. Počas toho som si našla prácu a upratovala som židovské domy. Bola to tiež skvelá skúsenosť, vďaka ktorej som mohla žiť môj študentský život na vyššej nohe, veľa som cestovala, nakupovala a míňala bez toho, aby som rozmýšľala, či si to vôbec môžem dovoliť. Vtedy som si to mohla dovoliť vďaka štipendiu a práci, pretože vtedy som ešte rozmýšľala tak trochu inak a bolo to pre mňa dôležité.
Dnes som v Indonézii, v krajine, ktorú mnohí z nás poznajú len vďaka Bali a nádherným plážam, v krajine, kde zemetrasenie dokáže zmeniť život v jednej sekunde, v krajine, kde chudoba stále vládne, v krajine, kde ľudia nemajú takmer nič, no aj napriek tomu majú všetko. Posledná časť vety je na prvý pohľad dosť divná, ale po opätovnom prečítaní vám dá zmysel. Ak nie, tak ju čítajte dovtedy, pokiaľ to nepochopíte.
Do Indonézie som prišla ako dobrovoľník na základnú školu, kde učím deti angličtinu. Ide prevažne o deti z farmárskych rodín, čiže ich prioritou ani zďaleka nie je škola, ale ako prežiť aj počas toho dlhého obdobia sucha, kvôli ktorému neschnú len rieky, ktoré sú hlavným zdrojom vody pre ich polia, ale schnú aj ich hlavy, v ktorých kolujú otázky ako to bude ďalej. Doslova nemajú nič; raz som dokonca videla jedno veľmi bystré dievča, ktoré mi s veľkou ochotou a radosťou v srdci pomáhalo každý deň cestovať miestnym autobusom, dievča, ktoré prišlo do školy bosé, a vtedy som len tak stála pod slnkom na rušnej ceste plnej motoriek a odvážnych vodičov tisíckrát preťažených nákladných áut a pýtala sa, neviem, či sama seba, či niekoho tam vyššie, či len tak uvažovala, že PREČO SA TOTO DEJE?
Aj napriek extrémnej chudobe, veľkému nedostatku všetkého, po čom detské oči túžia, no nielen tie detské, sú tí ľudia veľmi šťastní. Nemajú nič. To, čo majú sú iba holé steny, strecha a posteľ s niečím, čo by ste sotva nazvali matrac, necestujú a väčšina ešte nikdy neopustila svoju dedinu a ryžové polia, nenakupujú drahé oblečenie, nemíňajú bez rozmýšľania, ale aj napriek všetkým týmto vyššie spomenutým okolnostiam im nič nechýba. Najprv som nedokázala pochopiť ako to robia. Ako sa zobudia s veľkým úsmevom na tvári a dávkou pozitívnej energie, keď vedia, že ich nič „dobré“ nečaká. Po istom čase v Indonézii som túto záhadu pochopila. Je to jeden zásadný rozdiel medzi nami a nimi. Nesústredia sa na to, čo nemajú, ale na to, čo majú. A toto je vec, ktorú na nich obdivujem. Vec, ktorú my nevieme, vec, kvôli ktorej sa stále za niečím naháňame, no svoj prístav nemáme. Nevieme sa tešiť z tých maličkosti, ktoré máme, ale sme stále nespokojní s tým, čo nemáme.
Na jednej strane je to fajn, pretože byť cieľavedomý je pekná vlasnosť, ale obávam sa, že toto nie je o cieľavedomosti, je to niečo hlbšie, niečo v nás. Na druhej strane my sme karieristi, na tom, čo dokážeme nám záleží oveľa viac, než na tom, čo máme (aj keď je tam riziko, že to nakoniec nedosiahneme).
Znie to možno dosť drsne, keď to počúvame, ale keď som sa nad tým zamyslela, prišla som k záveru, že u mňa to tak asi je. Tu prichádzam na to, že naše hodnoty sú úplne rozdielne. Cestujeme k ním takú diaľku, aby sme sa naučili ľudskosť, pokoru, sebapoznanie. Je to síce pekné, ale otázka znie, prečo to nevieme aj sami?
