Denník N

Chudoba duchom

Reakcia
Marc Chagall, White Crucifixion, 1938

Keď som minulý pondelok odklikla ďalší pridaný text, zbadala som novú informáciu, ktorá rozhýbala názory ľudí v jednej z dvoch oblastí, ku ktorým je nebezpečné vyjadrovať sa už tradične – prvou je cirkev, tou druhou politika. Nie, ony nie sú nebezpečné – my ich robíme nebezpečnými, ak nemiestne pretláčame vlastnú dôležitosť ako uplatňovanie si nárokov aj na všakovaké selekcie.

Najskôr to bol šok pre učebnice, ktorý sa zvrhol na reakcie zaradiť alebo nezaradiť, resp. financovať alebo neponúkať v školách predmet náboženstvo. Môj názor je, aby teológiu vyučovali, študovali a potom zase vyučovali tí, ktorí na to majú intelektom, otvorenou ľudskosťou, čo znie, samozrejme, idealisticky. Pretože teológia je ešte náročnejšia ako filozofia. Ešte raz zopakujem: Páči sa mi koncept výučby, ako to vysvetlil bývalý riaditeľ Dušan Jaura z Gymnázia C. S. Lewisa v BA (blog Náboženstvo alebo etika? Funguje to, čo robí zo žiakov lepších ľudí, 31.10.2019). Mladým ľuďom treba približovať náboženské, filozofické a etické koncepcie, aby vedeli komunikovať a prehlbovať autentickú, živú vernosť k vlastným koreňom. Povinnosť konverzie tohto typu sa týka každého, pretože je nevyhnutná pre zrelosť. O tomto je „byť chudobný duchom“.

V spoločnosti, a rovnako v tzv. praktizujúcom prostredí cirkví, sa traduje názor, že filozofia je nebezpečná a netreba sa ňou dať zviesť. Zovšeobecňovaním v podobnom duchu zabúdame, že sv. Pavol bol filozof a rozhľadený človek a tak fundovane hovoril o stupňoch viery práve preto. Niekedy nechceme vnímať, že povolaním človeka je celý jeho život v zmysle užívania darov, ktoré tento človek dostal do vienka a zúročil. Napríklad katolícka cirkev by nebola, keby Ježiš neoslovil priamo sv. Petra, ktorý už mal vlastný život, vlastné zázemie a určite záujem o svojich nezavrhol, ani keď sa zapojil do nasledovania Krista. Až také jednoduché nasledovať Ho proste nie je.

Ak si naozaj vážime Božie stvorenie – myslím tých všetkých tzv. katolíkov, čiže príslušníkov Rímskokatolíckej a Gréckokatolíckej cirkvi, mali by sme vedieť, že aj takí evanjelici sú naši kresťanskí bratia a sestry. Mali by sme sa vedieť poďakovať, ak nás na niečo upozorní odborník, nielen inak religiózne či nereligiózne zaradený človek.

Aliancia za rodinu opakovane vytáča, či už máme čas sa rozčúliť alebo nemáme, viacerých zvnútra cirkvi. Žijeme si však aj vlastné životy, skúšame bojovať v tom, čo sa nás bezprostredne, dennodenne dotýka. Zasahujeme, obhajujeme, dávame šance v hlave, vo vzťahoch, v prístupe k okoliu, dávame si pozor pri formulácii názorov, ale čo naozaj nemôžeme ovplyvniť, keďže uznávame rozhodnutie v okruhu slobodná vôľa, determinované nejakými mentálnymi, kognitívnymi parametrami rozlišovania a potom možnosťami vytvoriť si vlastný názor: Nemôžeme tým ľuďom zavrieť ústa asi tak ako ani iným bezhlavým kritikom, ktorí budú trvať na svojom až za hrob.

Odborníkom, ktorí si zastali kolegu doc. Záhumenského, patrí špeciálna vďaka. Vážme si odborníkov, ktorí chcú pôsobiť na pracovných pozíciách, ak už aj spĺňajú všetky profesijné kritériá: papierové, novodobé, publikačné a tak ďalej. Musia čeliť dynamickej dobe ako aj my ostatní, prežívajú únavu, znechutenie, rutinu, rýchlosť a majú svoje rodiny, nielen svedomie a chuť pracovať, a predsa drvivá väčšina z nich ešte vie pocítiť pohnutie pre to, že prisahali kvôli povolaniu, nielen robote, neštítiť sa celého spektra svojich prípadov osobne.

Nevnucujme stále druhým ľuďom ten objavný názor o rodine, keď vnímame realitu a mnohé deti vyrastajú absolútne nevinne v nekompletnej rodine, v centrách pre deti a rodiny, v pestúnskej starostlivosti, v patchworkovej rodine, nemohli sa rozhodnúť o svojom narodení a sú napríklad „zo skúmavky“, keď sú závislé od pomoci a starostlivosti. Keď nemáme úctu k tým dospelým vo vzťahoch, začnime aspoň od tých narodených a už žijúcich detí. Nie sú marťania. Nemoralizujme ani takto medziriadkovo, napríklad, smerom k tým, ktorí zápasia s túžbou počať a hľadajú pomoc, pretože naozaj: Sudca je iba jeden.

Zase raz sa do povedomia dostáva meno kňaza, ktorý by si, nech už má pastoračné úspechy za sebou akékoľvek, z môjho laického pohľadu, mal vybrať určite aspoň sabatický rok. Pokiaľ sa v aktivite stráca možnosť nádychu pre meno tichého vykupiteľa, tak to je vážny problém, pán Kuffa. Tobôž, ak po desaťročiach vedľa seba v kostole niekto počuje, že by sa mali postihovať ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou limitáciou ich pohybu v stredoeurópskej krajine, rodič si má, vraj, také dieťa vyhodiť z domu, a nič s tým ako kňaz neurobí (nech už to zaznelo akokoľvek, takýto dojem to vzbudilo a to v tejto dobe naozaj nie je dobré).

Prednášajme a diskutujme, ale pokorne a s láskou, ako by povedal pápež aggiornamenta Ján XXIII. Nedávno som si pozrela koprodukčný film Lion z roku 2016. Takmer tretina filmu medzi matkou a malými synmi v chudobnej štvrti v Indii je neprekladaná, ale všetci akosi rozumieme… Z úst dospelého syna zaznie, že matka bola negramotná a dojatý divák si položí otázku, nakoľko sme závislí na jazyku, aby sme si rozumeli… Nakoľko nás limitujú faktory ako vek alebo negramotnosť, oveľa prirodzenejšie ako zdrvujúci nárok na pravdu v podobe akejkoľvek pôsobivej interpretácie.

Na záver Oscar Wilde. Vo väzení napísal jednu z najkrajších básní vo svetovej literatúre. Mnohé jeho myšlienky sú stále v platnosti ako aj táto: „Dnes už nás nič neprekvapí, okrem šťastného manželstva.“

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.