Učitelia! Ich práca znamená tak veľa, a predsa pre spoločnosť znamenajú tak málo. Prečo?
Byť učiteľom vychádza pomaly z módy. Prečo? Uvedomujú si ľudia, že je to nedocenené povolanie alebo je za tým iný dôvod?Čo všetko povolanie učiteľ obnáša? Až keď som sa stala učiteľkou v Indonézii na polroka, začala som si vážiť učiteľov a virtuáln e pred nimi skladať klobúk. Ich práca znamená tak veľa, a predsa pre spoločnosť znamenajú tak málo. V systéme nastala chyba.
Ja, oficiálne vyštudovaná bakalárska prekladateľka (na magistra mi neostalo času, keďže spoznávať svet mi bolo prednejšie) a neoficiálne iba taký hľadáčik vo svete, sa prihováram ku všetkým, učiteľom, neučiteľom, žiakom, študentom, predavačkám, inžinierom, doktorom, rodičom; skrátka ku všetkým.
Už ako malé dieťa som počúvala, že byť učiteľkou je to najlepšie povolanie pre ženu. Na chvíľu prišiel útlm a v čase, keď som si mala vybrať vysokú školu mi mama dohovárala, aby som šla na pedagogickú, vraj najlepšie pre mňa. Dva mesiace letných prázdnin, zimné, jarné, chrípkové, dušičky a kade-čo. Stále sa nejaký ten deň voľna nájde.
Vraj o ôsmej začnem a ako učiteľka na prvom stupni už o jednej budem doma. Hm, na chvíľu som sa zamyslela, spočítala si jedna a jedna a rázne povedala: NIE, ANI NÁHODOU!
Totižto byť učiteľom nie sú len prázdniny.
Teraz mám 24, strednú a výšku za sebou a našťastie som neštudovala pedagogickú, ale dočasná učiteľka som. Pracujem ako dobrovoľník v Indonézii, kde učím na základnej škole angličtinu. A presne toto je ten zlomový bod v mojej hlave, presne od toho okamihu sa moje myšlienky trochu obrátili a videli aj tú druhú stranu.
Doteraz som to vnímala ako povolanie lážo-plážo, prázdniny, výletiky a taký veget. Ani zďaleka to tak nie je!
Naša spoločnosť si neuvedomuje, že učiteľ je ten, ktorý dáva žiakovi to najcennejšie, dáva mu základy, na ktorých si vybuduje svoju vílu, dom, či iba miestečko pod mostom. Od tých základov sa odvíja všetko. Samozrejme, nie je to iba o učiteľovi, ale aj o žiakovi, a či tie základy prijať chce a s tým súvisí aj rodina, ktorá je oporným múrom toho žiaka.
Tu prichádzame do bodu, že pre žiaka v tom najmladšom veku je učiteľ a rodina ako soľ nad zlato. Učiteľ je ako druhý rodič, ale v škole.
Teraz, keď som popísala tie hlavné spojitosti a vzťahy prejdem k tomu, čo som pôvodne chcela vyjadriť.
Byť učiteľom je veľmi tŕnistá prechádzka ružovou záhradou. Tá záhrada sú deti a tie tŕne sú ich správanie, ktoré učiteľ ako záhradník musí vyrezať. Učitelia robia aj nemožné, aby za nimi ostali viditeľné výsledky, ale niekedy to skrátka nejde, ak študenti nespolupracujú a pridajú sa k ním aj „obetaví“ rodičia, ktorí si skalopevne bránia svoje (ne)vinné ratolesti. Chyba v systéme? Kedysi bol učiteľov bohom, mal stále pravdu a bol autoritou, v súčasnoti sa niečo zmenilo, pýtam sa prečo.
Častokrát to nie je o rozsahu vedomostí učiteľa, aj keď vzdelaní a prirodzené inteligentný musí byť, ale je to o jeho povahe, a či je trpezlivý, aby zvládol také stádo deti. Musí vedieť ako pracovať so žiakmi, musí si k ním nájsť cestu, musí s nimi byť kamarát, no zároveň ich autoritou, musí s nimi držať, no musí byť neutrálny, musí všetko vedieť, no musí byť človek. Učiteľ musí všetko. Učiteľ musí so školou žiť. Ale stále je to iba človek v jednom tele a žiada sa od neho tak veľa.
Ale prečo tak nie je aj ohodnotený?
Veď predsa vzdelanie je základom všetkého, bez vzdelania by neboli doktori, inžinieri, hasiči, záchranári, či dokonca ani predavačky, upratovačky alebo kuchárky. Všetky tieto povolania, či už lepšie alebo horšie sú pre našu spoločnosť potrebné a na všetky je potrebné vzdelanie. Učitelia sú ako farmári, to čo zasadia, to spoločnosť vypestuje. Ale sú to neadekvátne ohodnotení farmári. Ich úroda je veľká, no ich pláca je malá.
Nedá mi tu nezabrdnúť do politiky, ale žiaľ, tá naša na to zhlboka kašle a učiteľov si neváži tak, ako by mala.
Po mojej skúsenosti v Indonézii ako učiteľka angličtiny skladám klobúk pred všetkými učiteľmi, pretože my si možno ich hodnotu neuvedomujeme, ale sú ako SOĽ NAD ZLATO!
