Denník N

Za komunistov bolo lepšie?

Jedna z obetí vražedných kománd na štátnych hraniciach pri pokuse o útek z "komunistického raja". Boli ich stovky / foto: zelezna-opona.cz
Jedna z obetí vražedných kománd na štátnych hraniciach pri pokuse o útek z „komunistického raja“. Boli ich stovky / foto: zelezna-opona.cz

Niekto v tom má jasno. Chlieb stál 5 korún, mlieko 2. Každý mal prácu a byt a všetci sme sa tak nejako „mali k sebe“. Človek si pamätá spravidla to pozitívne a to ostatné jeho pamäť vytesňuje. Je to vraj evolučný fenomén, ktorý zabezpečuje aby sa naša psychika držala na akomsi štandarde.

Tak, či onak, mňa takéto selektívne pohľady do našej histórie v psychickej pohode nenechávajú. Najmä ak ich počúvam stále častejšie a dokonca aj od vzdelaných ľudí. To naozaj pre materiálne kvázi zabezpečenie zapredáme všetky hodnoty? A to kvázi je veľmi mierny výraz, skôr by sa hodilo za „pár kozích kostí“…

Pomstychtiví darmožráči.

Ak niekto tvrdí, že väčšina ľudí mala za komunistov pokoj a problémy mali iba tí, ktorí si o ne koledovali, mýlia sa. Ako sa previnili legionári z Anglicka, alebo veriaci čo chceli vyznávať vieru? Ako sa previnili roľníci, čo chceli obrábať pôdu svojich otcov? Akým previnením bolo chcieť odísť? Ako mohli deti za svojich rodičov?

Bol to zločinecký systém. Navyše to bol systém vlády tupých mozgov, ktoré nemali schopnosti presadiť sa inak, než šliapaním politickej kariéry a na tom pohorel socializmus aj ekonomicky. Áno, ceny mlieka a chleba boli nižšie, avšak v porovnaní s vtedajšími mzdami boli niekoľkonásobne vyššie ako dnes, keď sa s potravinami, naopak, plytvá. Že mal každý byt? Nemal, ja si pamätám veľa mladých rodín, ktoré žili v jednej izbe v byte rodičov a po 5 rokoch im bola pridelená garzónka či jednoizbový byt, možno. To bol štandard. Dnes sa zdá byť situácia s bývaním horšia, avšak treba povedať aj to, že nároky ľudí výrazne stúpli – každý považuje za samozrejmosť mať vlastný byt či dom. To však nikdy všeobecnou samozrejmosťou nebolo. Ak ste si chceli postaviť dom, dalo sa to svojpomocne za 100 tis. kčs (pri platoch okolo 1200 kčs) plus pozemok.

Životné prostredie a potraviny – katastrofa.

Samostatnou kapitolou demagógie sú tvrdenia o kvalite potravín či iných výrobkov. Toľko pesticídov a umelých hnojív, koľko sa sypalo na polia za socializmu každý rok, sa nevysype dnes ani za 10 rokov. Nehovoriac o znečisťovaní životného prostredia priemyslom, čo bolo do 80-tych rokov úplné tabu a kto si dovolil robiť nejaké štúdie a analýzy vplyvu emisií na zdravie obyvateľstva, mal „po chlebe“. Nejaké ministerstvo životného prostredia bol nepredstaviteľný nonsens a je to výdobytok Nežnej revolúcie, ktorej aktéri mali zverejnenie pravdivých informácii o stave životného prostredia ako jeden z bodov programu. Socialistické chemičky na východnom Slovensku nám dodnes zanechali ekologické časované bomby v podobe toxických skládok a nielen na východe, ale rôzne gudrony sú po celom Slovensku a nevieme čo s nimi.

A potraviny? Starší potravinári si možno pamätajú pojem „podmienečne požívateľné“. Týkal sa surovín, napríklad z chorých zvierat (podobne ako z ilegálnych porážok  Poľsku), ktoré sa mohli použiť do spracovania po tepelnej úprave. A veru sa aj použili, napríklad do konzerv šli aj hnisajúce tkanivá. Dnes? Nemožné! A tie fronty na nedostatkový tovar? Len zopár príkladov za všetky: nostalgici radi tvrdia, že sme boli sebestační v produkcii potravín. No ako potom vysvetlia fakt, že  taký  bravčový bôčik bol aj v 80-tych rokoch obmedzený pri nákupe v obchode na 2 kg na osobu a stáli sme naň celá rodina. Mäsové výrobky dostávali raz za týždeň a boli hneď vypredané, takže kto nestihol kúpiť, mal smolu. To, že dnes sú na výber lacné šmejdy aj drahšia kvalita nie je problém, ale výhoda. Každý sa môže rozhodnúť.

Materiálna aj technologická zaostalosť.

Auto bolo kedysi skutočný luxus, na ktorý sa šetrilo v bežnej domácnosti celý život a v mnohých to ani neskúšali. Pre predstavu: Škodovka stála cca 60 tis kčs, Trabant cca 25 tis., Wartburg 40 tis., LADA o čosi viac ako Škodovky. Bežný plat bol cca 1200 kčs. No a hlavne, áut bol nedostatok, keďže režim ekonomicky nestíhal a tak boli na ne poradovníky, kde ste čakali na to svoje vysnívané aj niekoľko rokov. Áno, za socializmu ste sa dostali všade verejnou dopravou, ale to sa väčšinou dá aj dnes, no aj tak ľudia uprednostnia auto, lebo môžu…

Počítač bol… vlastne nebol vôbec, dnes ho má každý. Telefonovali sme spravidla z búdok alebo od kamarátov, ak mali doma zavedenú pevnú linku. Elektronika bola obmedzená na jeden televízor a jedno rádio, v kúpeľni práčka. Kuchynské spotrebiče typu kávovar, mikrovlnka či kuch. robot,  boli otázkou dovozu alebo nákupu z Tuzexu (obchody so zahraničným – západným tovarom), takže opäť záležitosť horných 10 tisíc (rozumej funkcionárov Komunistickej strany, riaditeľov podnikov, lekárov, ale napr. aj čašníkov či mäsiarov a hlavne vekslákov).

A pozor, dôchodcovia za socializmu treli rovnakú, ak nie väčšiu, biedu ako dnes.

Jeden veľký láger obohnaný ostnatým drôtom.

Áno, mali sme sa všetci rovnako, rovnako na prd. Vidieť New York, Paríž či Londýn bola tak nepredstaviteľná vec ako cesta na Mars. Ak to chcel niekto skúsiť, už len zmienka o tom mu narobila veľké problémy v práci a nielen jemu, ale celej jeho rodine. ŠTB bola všade. Stačilo dostať či poslať list na západ, či počúvať západnú hudbu a šli po vás. Nemohli ste sa beztrestne ani modliť. Ešte si pamätám ako k nám chodili učiteľky na prvom stupni ZŠ a kontrolovali či doma nemáme rozvešané sväté obrázky alebo kríže. Ak áno, problém, posudok na strednú školu – maximálne na učilište bez maturity. Rovnako ak ste mali v rodine disidenta či  kulaka, na vysokú školu ste mohli zabudnúť.

Tak sme sa tu k sebe mali. A ak sa Vám nepáčilo, smola, odísť sa nesmelo, povedať taktiež nie, inak ste išli do basy. A nie hocijakej, ale politickej, t. zn. tvrdý režim, práca na stavbách, v kameňolome či v bani, samotky, naokolo samí ťažkí zločinci ako kápovia.

Tak prosím Vážení, zamyslite sa hlbšie nad tým, ako sa tu „dobre žilo“. Ak pre nič iné, tak aspoň z úcty k pozostalým a obetiam, umučeným komunistami, či zavraždeným na hraniciach.

LEN ABY SA NEZABUDLO!!! Dávam tu citát zo stránky Konfederácie politických väzňov o obetiach komunistického režimu.

Na Slovensku bolo za údajné politické zločiny protiprávne odsúdených vyše 70 tisíc občanov. Všetci boli rehabilitovaní podľa Zákona 119/1990 o súdnej rehabilitácii. Komunistický režim a jeho prisluhovači pripravili roľníkov o pôdu, živnostníkov o dielničky, podnikateľov o podniky, nesprivatizované za korunu, rehoľníkov vyhnali z kláštorov, veriacim sa pokúsili vziať vieru a pastierov, národu slobodu. Preliata krv nevinných, utrpenie Vašich starých rodičov, rodičov a príbuzných varuje pred zabudnutím. Preto si s láskou a hlbokou účasťou spomínaj na tých, ktorí sa zaslúžili aj o Tvoju slobodu. Na Slovensku bolo v r. 1948-1989 popravených, zastrelených, umučených 120 nevinných občanov. Okrem týchto martýrov, ktorých mená sú zapísané do mramora, obetovali svoje životy za slobodu aj ďalší väzni v Jáchymovských baniach a uholných revíroch v Čechách a na Morave“.

Dôsledky znášame dodnes.

A to čo nastalo po 89-tom (tunelovanie, mafiánstvo, mečiarizmus), bol práve dôsledok tejto 40-ročnej demoralizácie spoločnosti, ktorej dôsledky znášame dodnes a ešte dlho znášať budeme. Ani ten dnešný marazmus nie je vina demokracie, to je vina jej 40-ročnej absencie, veď sa pozrite kto sú Široký, Babiš, Haščák, Jakabovič, Tkáč a ďalší finančníci – pohrobkovia komunistov, zväčša štbákov, absolventi MGIMO. Kto sú Mečiarovskí privatizéri? Všetko bývalí komunisti.

Keby sa neznárodnilo/neukradlo, nemuselo by sa ani privatizovať. Keby sme sa vyvíjali 40 rokov ako Rakúsko či Nemecko, mali by sme tu aj ich životnú úroveň a právny štát.

Vari to, že má dnes niekto viac než iný a ľudia si závidia, je problém demokracie? Omyl, je to problém individuálnej morálky. Šťastný nie je ten, kto má veľa, ale ten, kto má dosť. A len preto, aby tí druhí nezávideli, máme zanevrieť na demokraciu a slobodu?

Nech sa dajú vypchať!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ivan Holko

Mojou prácou je veterinárna medicína. Venujem sa výskumu mikróbov a infekčných chorôb zvierat, občas prednášam na univerzite a som aj "kancelárskou krysou" v malej obchodno-poradenskej firme v Nitre. Trochu sa angažujem aj spoločensky a som členom strany SaS, v ktorej pomáham pri tvorbe programu v oblasti poľnohopodárstva, vedy a výskumu.