Indonézia je korenistá alebo ako si vychutnať jazdu miestnym autobusom
Indonézia nie je len Bali a aj touto cestou sa snažím opísať tu pravú autentickú atmosféru, ktorú zažívam dennodenne na najľudnatejšom ostrove sveta, na Jave, kde to žije a o zábavu núdza nie je. Na ostrove, kde som si začala vážiť veľa veci a jednou z nich je aj slovenská doprava, aj napriek horiacim vlakom, keďže tu to nefunguje vôbec, no je zážitok skúsiť si to na vlastnej koži.
KORENISTÁ CESTA DOMOV!
Chlapík s tromi zubmi držiacimi sa horného ďasná a jednou napoly vyfajčenou cigaretkou, ktorú si spokojne odklepáva na moju nohu opálenú podľa ramienok sandálikov, si sadá vedľa mňa a robí mi tak spoločnosť počas zvyšných 59 minút cesty.
(Ne)dvere autobusa, ktoré pre mňa znamenali istý stupeň nebezpečenstva (keďže sa nezatvárali) mi po pár jazdách obmäkčili moje kamenné srdce a spriatelili sme sa, ba dokonca sadám si výhradne iba k ním, keďže je to istý druh BIO klimatizácie. Aj keď tlak mi trochu stúpa, a to najmä, keď ideme po výtlkmi poznačenej ceste, jazdu a vietor vo vlasoch si patrične užívam a rybí zápach sprevádzajúci nás celou cestou prehliadam.
Chlapík stojaci vo dverách autobusu, na ktorého hlave sa pýši KUFI, moslimská čapica, si ma okato obhliada od holých nôh až po koniec môjho drdola červenej farby a ja sa tvárim, že mi to lichotí a zároveň, že to nevidím a som vďačná mojim okuliarom s hnedým sklom, ktoré ma chránia ani nie tak od slnka, ale od zvedavých pohľadov ľudí a zaručujú mi takmer 100% anonymitu. Ak by mali čierne sklo, tak by to bola 100% anonymita, s hnedými je to iba takmer.
Ten istý chlapík so zvodným pohľadom na moje pre nich smrteľne biele nohy mi tak zároveň robí službu a chráni ma pred vypadnutím z autobusu. Som mu za to zaviazaná a opakované pohľady na mňa mu v okamžiku sekundy odpúšťam. Spanilú jazdu upchatou štvorprúdovkou si užívam na 95% a tých zvyšných 5% sú úvahy nad nami považovaným závažným problém, prečo, sakra, nevedia vyhodiť odpadky do koša, ale do rieky, ktorá by aj vytvorila krásnu atmosféru v tejto cestou lemovanej lokalite, ale žiaľ vytvára iba smetisko, ktoré by v Pezinku určite neprešlo.
Pomaly sa dostávame zo štvorprúdovky a prudko vybočujeme na bočnú cestu, ktorá mi dáva znamenie, že čoskoro som doma. Počas toho všetkého sa odohráva jedna dramatická scéna, keď si hlavný vyberač peňazí stojaci v povestných nedverách autobusu odpľuvne a mnou velebený vietor, ktorý dostáva moje vlasy do pohybu, dostáva aj voľným okom neviditeľné, no zato citeľné kvapôčky telesných tekutín tohto frajera na moje podľa môjho skromného názoru čokoládové nohy.
Mamou rokmi opakovaná fráza pomaly sa vrývajúca do mojej tvrdohlavej hlavy, že v živote treba vedieť aj odpúšťam prichádza v ten pravý moment, a tak zabúdam na nevedomé zdieľanie telesných tekutín na mojej nohe a vodičovi, ktorý na križovatke preplnenej stádom motoriek zabrzdil tak prudko, že som začala uvažovať nad krytím môjho cestovného poistenia. Pánko to nakoniec uhral a ja som z toho vyviazla iba s miernou ujmou na mojej zatiaľ nikým a ničím neporušenej psychike.
Junák stojaci vo dverách, ktorému pribudla ďalšia funkcia a to výkrik do sveta o našej finálnej destinácií, mi oznamuje, že je čas opustiť tento rôznorodými funkciami nabitý autobus, a ja mu vysvetľujem, že moja destinácia ešte len príde. Ten mi následne oznamuje, že cestovný virtuálny (ne)lístok stojí o 5000 viac a ja mu krútim hlavou do ľavej strany, že nie, pretože poslednýkrát to bolo 10000. Sklonením hlavy uznáva prehru a ďalej kričí do sveta náš cieľ.
Prísediaci pútnik po mojej pravej strane fajčí už tretiu cigaretu, ktorej dym mi spríjemňuje horúcu jazdu obohatenú o tradičnú indonézsku muziku. V tom všetkom bojujem s milovaným a zároveň v danej chvíli nenávideným vetrom, ktorý sa mi pohráva s mojimi staroružovými šatami vyrobenými z falošného ľanu a odhaľuje mi tak kolená, na čo reaguje pohľadom chlapík v klobúku s dvomi na sebe stojacimi vedrami. Situáciu sa snažím náhle uhrať a šaty si silno pridržiavam a chránim svoje kolená od ďalších pohľadov.
Cestou, ktorá nie je v súlade zo žiadnymi predpismi cestnej dopravy, ma vyrušuje iba potôčik slanej vody stekajúci mojim lýtkom signalizujúci vysokú polohu ortuti teplomera. V deväťdesiat stupňovej ľavotočivej zákrute sa pridržiavam okná v snahe ochrániť ma pred vypadnutím z môjho dočasného VIP miesta.
Vyberač peňazí po každej zastávke vyžiadanej pasažierom mení svoju základňu. Raz je vpredu a raz vzadu, všetko to zvláda počas trojsekundového pribrzdenia, kedy si naskočí do nedverí ako srnka. Škoda reči, prax je prax. Obdivujem ho za to a zároveň som mu vďačná, že na môj povel dáva prenikavým búchaním mince o sklo vodičovi signál na zastavenie.
Koniec indonézskeho dobrodružstvá. Aj napriek VIP miestu vo dverách, vetru vo vlasoch a BIO klimatizácií vyskakujem z môjho tátoša celá upotená, a takmer rýchlosťou svetla mierim do sprchy.
Som doma, živá a zdravá 
