Denník N

Štefan Hríb sa mýli. Milan Kňažko je krikľavým príkladom odvahy.

Ale aj vďaka odvahe, ktorú práve pred 30 rokmi prejavili Milan Kňažko, Ján Budaj a ďalší, má šéfredaktor Týždňa slobodu svoj názor verejne prezentovať.

V editoriáli najnovšieho čísla časopisu  týždeň píše jeho šéfredaktor Štefan Hríb – „Napríklad, vieme, že keď bol niekto za komunizmu odvážny, v demokracii to platiť nemusí. Najkrikľavejšími príkladmi sú skvelí lídri novembrových námestí Ján Budaj a Milan Kňažko, ktorí neskôr zakladali HZDS, a dnes sa tvária, akoby ho zakladali Fedor Gál s Petrom Zajacom.“

Ako človek, ktorý si živo pamätá časy komunizmu, udalosti Novembra 1989 a rovnako aj roky, ktoré nasledovali, musím vyjadriť nesúhlas s týmto výrokom. Opak je pravdou. Milan Kňažko je krikľavým príkladom odvahy.

Štefan Hríb sa nemýli v tom, že Milan Kňažko ju prejavil už za komunizmu. Ako prvý a jediný vrátil režimu titul zaslúžilý umelec, podpísal petíciu Několik vět, postavil sa do čela Nežnej revolúcie, a kto si pamätá jeho verejné vystúpenia v televízii, rozhlase, divadle, či na tribúnach, dobre vie, že vždy boli pre divákov a poslucháčov veľkým povzbudením k statočnosti. Pre mňa určite.

V tom ostatnom sa však Štefan Hríb mýli. Milan Kňažko po Novembri 1989 z politiky neustúpil. Naopak, svojím nekompromisným spôsobom ju aktívne vytváral a formoval. Na rozdiel od iných mužov Novembra, ktorí volili radšej o politike rozhodovať z ústrania Koordinačného centra VPN, sa Milan Kňažko nebál zobrať na seba zodpovednosť vo funkciách výkonných. Mne bolo vtedy iba ľúto, že nešiel do funkcie najvyššej – za premiéra prvej Slovenskej vlády vzišlej z prvých slobodných volieb – on, ale Mečiar, ktorý nemal s Novembrom nič spoločné.

Je pravda, že Mečiara do VPN nepriviedol Milan Kňažko, ktorý bol v tom čase v Prahe, ale pravdou je aj to, že to bol práve on, kto o rok na to Mečiara podporil najsilnejšie a verejne – v televíznom prejave –, čím zavŕšil rozklad VPN, odštartoval históriu HZDS, ktorá pokračovala rozpadom Československa a nástupom mečiarizmu.

To môžeme považovať za jednu z chýb, ktoré Milan Kňažko ako politik spravil. Povedzme rovno, za veľkú chybu, dokonca najväčšiu, ale určite mu nemôžeme vyčítať nedostatok odvahy. Aj táto chyba bola učinená so smelosťou, možno že až prílišnou. Napokon, tieto skutočnosti opisuje samotný Milan Kňažko vo svojich rozhovoroch aj knihách celkom otvorene. Netvári sa tak, ako to vidí Štefan Hríb.

Jeho verejná podpora Mečiarovi v marci 1991 sa Milanovi Kňažkovi často a oprávnene vyčíta, ale túto svoju chybu Milan Kňažko mnohonásobne napravil, keď v priebehu rokov, ktoré po nej nasledovali, bol jedným z najaktívnejších kritikov mečiarovského režimu. O tom sa už tak veľmi nehovorí. Ako opozičný politik zohral kľúčovú úlohu v boji proti Mečiarovmu režimu a nakoniec aj jeho porážke v roku 1998. A podobne ako v Novembri 1989 stal sa za to počas 90-tych rokov on a jeho rodinní príslušníci terčom vyhrážok tajnej služby.

Milan Kňažko pôsobil v politike až do roku 2014, keď kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky aj za primátora Bratislavy. Počas svojej politickej činnosti urobil mnohé rozhodnutia, ktoré niekto schvaľuje, niekto iný s nimi nemusí súhlasiť, ale určite nikto čestný o ňom nemôže vyhlásiť, že v demokracii nebol odvážny tak ako za komunizmu.

Slová Štefana Hríba považujem preto za nevhodné, ale na druhej strane, aj vďaka odvahe, ktorú práve pred 30 rokmi prejavili Milan Kňažko, Ján Budaj, mimochodom tiež spomínaný v tom citáte, a ďalší, má šéfredaktor Týždňa slobodu tento svoj názor verejne prezentovať.

 

Teraz najčítanejšie