Denník N

Quo vadis utečenci?

O utečencoch, európskych politikoch a radikalizme

Quo vadis utečenci?

 

Fotografie preplnených lodí, záchranárov vyťahujúcich ľudí z mora a posedávajúcich utečencov zaplavili svet. Odborníci tvrdia, že nastalo sťahovanie národov a nedá sa s tým nič urobiť. Treba urýchlene hľadať riešenia a dovtedy sme našli jediné riešenie a to kvóty. Najviac zaťazené štáty ako Grécko, Taliansko a Malta sú na pokraji svojich možností. V týchto štátoch to začína vrieť a obyvatelia nechápu ako je to možné? Začína nás ovládať strach? Blíži sa anarchia? Kto toto dá do poriadku? Ovládne islam Európu? Ako to nakoniec skončí, nedokáže odpovedať nikto.

 

Prečo sa bojíme prisťahovalcov?

 

Aby sme si vedeli odpovedať na túto otázku, musíme sa vrátiť na koniec druhej svetovej vojny. Európa bola v totálnom rozklade, nikde nevládol zákon, väčšina veľkých miest bola zbombardovaná, obyvatelia Európy neverili nikomu a ničomu. Nemecko bolo na kolenách a chýbalo veľa mužov. Veľa ľudí bolo presvedčených, že sa Európa z tohoto nikdy nedostane. Začala sa budovať nová Európa postavená na humanizme a ľudských právach. Učili sme sa chápať jeden druhého, porozumieť si. Začali sme uznávať práva menšín. Zároveň si mocnosti Európu politicky rozdelili. Kým na východe sa budoval socializmus, na západe od našich hraníc vznikala nova idea spoločného európskeho štátu, vyspelého, sociálneho a humánneho. Studená vojna síce zúrila, zbrane drnčali na oboch stranách barikád, no odstrašujúca sila jadrových hlavíc schladila aj tých najväčších jastrabov na oboch stranách barikád.

 

Ekonomická a hospodárska sila západu rástla, produkcia sa zvyšovala, vývoj napredoval. Životná úroveň rástla. Európan sa začal mať konečne dobre. Štáty boli tak bohaté, že si mohli dovoliť mať širokú sociálnu záchrannú sieť. Zrazu začali chýbať robotníci na manuálnu prácu. Ťažká a špinavá práca už nebola pre rodeného európana zaujímavá. Preto začali prichádzať do Európy prví prisťahovalci. Mnohí z nich boli prisťahovalci z moslimského sveta. Prvá generácia prišla naozaj pracovať a pracovala. Prišli hľadať nový život a mnohí ho našli. Už vtedy si ale Európa začala stavať základy pre veľký problém. Tými základmi boli ghetá, ktoré vyrastali na okrajoch miest a priemyselných centier. Prvá vlna sa integrovala, no ich deti sa už narodili v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku, jednoducho v Európe. Lenže nepatrili ani do Európy a nepatrili ani do štátov, odkiaľ prišli ich rodičia. Kam teda patrila druhá, tretia generácia už narodených európskych moslimov, ktorých rodičia ale do Europy kultúrne nepatrili? Kto sa staral o túto generáciu? Aké mala táto generácia idoly, hodnoty, statusy? Kto a čo bolo ich vzorom? Zaujímal sa niekto o túto generáciu?

 

Ghetá a ich mikrosvet

 

Zatiaľ čo európania si budovali svoj bezpečný a luxusný domov, v prisťahovaleckých ghetách vznikal mikrosvet, živý spoločenský organizmus, úplne odlišný od toho európskeho. Už koncom 80tych rokov na tento fenomén začali upozorňovať hlavne moslimské ženy, ktoré poukazovali na to, že v ghetách majú moslimské ženy menej práv ako v Turecku. Pretože tam sa strikne v mnohých rodinách dodržiavalo tradičné islamské právo, ktoré si priniesli zo sebou. A tak ak si moslimka našla partnera neveriaceho, alebo inoverca, rodina tento problém vyriešila radikálne. Očistila svoje meno “vraždou zo cti”. To znamená verejne ju popravili, buď na ulici, alebo doma v kruhu rodiny. Týchto prípadov boli stovky. Ľudskoprávne organizácie mlčali, vlády mlčali. Nikto si ten slabučký, no v danej komunite veľmi odvážny hlas nechcel vypočuť. Postupne tejto situácie nevšímavosti využili radikáli, štedro podporovaní z Kataru, SAE, Kuvajtu, Saudskej Arábie. Vznikali prvé wahábistické hnutia. Tajné služby a ľudskoprávne organizácie ale stále nič nevideli. Tvrdili, že radikalizácia mládeže je okrajový problém. Za ten čas sa radikáli pomerne slušne etablovali v mikrosvete európskych moslimských ghet a akýkoľvek problém riešili exemplárne kruto. Tak si získali rešpekt u umiernených moslimov a obdiv u mladých radikálov. Čo ale u radikálov fungovalo, bolo dostatok finančných zdrojov a zmysel pre sociálny rozmer. Finančná pomoc chudobným rodinám čoskoro začala prinášať ovocie. Všetky tieto fakty ale stále ostávali pod povrchom, lebo sa to nedotýkalo bielych európanov. Boli sme slepí a hluchí ku akejkoľvek prosbe. Zároveň je nutné pripomenúť všetkým historikom, že radikálny islám bol brutálnym spôsobom politicky zneužitý na vlastné mocenské ciele veľmocí v časoch studenej vojny. Či už to bola na jednej strane tajná finančná a vojenská podpora radikálov v Afganistane, tak na druhej strane socialistického bloku podpora teroristov v spriatelených arabských štátoch. Ich výcvik na záškodnícku činnosť, ktorý sme organizovali aj na území Československa. Všetko to po verbálnej stránke malo vznešený cieľ, a to boj za slobodu a rovnosti národov. Nikto si vtedy nepripúšťal, že sa im toto semeno nenávisti časom rozrastie ako burina a ako to už býva zvykom, obráti sa proti nim. V tomto prípade naozaj platí, kto seje vietor zožne búrku.

Po páde komunizmu tajné služby prestali využívať radikálne služby mudžahídov a prestali sa im venovať. Dali im tak voľný priestor na budovanie svojich politických cieľov. Postupne tak napríklad Taliban ovládol Afganistan a zaviedol krutovládu. Stále sme však mali pocit, že je to ďaleko od nás a nás sa to netýka. Ich vyhlásenia o veľkom satanovi sme vnímali skôr ako exotický folklór.

 

 

Všetko zmenila vražda Pima Fortuyna a Theo van Gogha

 

Pim Fourtuyn bol homosexuál, zastánca liberalizácie drog a eutanázie. Pochádzal z rímsko katolíckej rodiny, ako prvý politik otvorene hovoril, že islám je pre Európu nepriateľský, zaostalý, že “Európa je migrantami preplnená a praská vo švíkoch”. A potom to prišlo. Deväť dni pred oficiálnymi voľbami, 6. mája 2002 je Pim Fortuyn zavraždený radikálne ľavicovým aktivistom Volkertom van de Graaf.  V Holandsku bol prvýkrát v novodobej histórii zavraždený politik za svoj postoj a názor. Po tejto vražde sa Holadsko zmenilo. Mnohé politické strany prevzali Fourtuynov slogan, “Holandsko je plné” a začali riešiť problém imigrantov. Je nutné poznamenať, že v tom čase to boli väčšinou ekonomickí imigranti, ktorý do Holandska prišli za ľahším životom. Holandskom ale najviac otriasla rituálna vražda režiséra Thea van Gougha, hlasného kritika islamu, moslimským extrémistom. Tento brutálny čin, riadený teroristickou bunkou, otriasol základmi Holandska. Až vtedy sa začali politici pýtať, čo sa to deje? Kde sa vzal islamský radikalizmus. Veď sme ich privítali, štedro sme ich podporovali, umožnili sme rozvíjať vlastnú kultúru a náboženstvo. Snažili sme sa ich pochopiť a toto je ich odpoveď? Otázka bola položená, ale odpovedi sa nedočkal nikto. Také typické európske. Položiť otázku, na ktorú Vám nikto neodpovie. Až potom nastúpil liberál Geert Wilders so Stranou Slobody. Jeho hlavným bodom programu bolo obmedziť prijímanie muslimských a kultúrne odlišných imigrantov. Tvrdí, že imigrantov je príliš veľa a kultúrne menia mapu Holandska. Žiada väčšie práva pre zvieratá a automatické udeľovanie azylu prenasledovaným homosexuálom v Iráne a kresťanom z Iraku. Požaduje cenzúru Koránu, zablokovať prisťahovalcov na 5 rokov, zastaviť výstavbu mešít, zavrieť radikálne mešity a deportovať radikálnych islamistov. Islam považuje za totalitnú ideológiu a nie za náboženstvo. V tomto bode sa ale Wilders mýli. Islam náboženstvom je, no na druhej strane je v islame na rozdiel od kresťanstva a judaizmu aj politický odkaz a to v podobe jasnej požiadavky na ovládnutie sveta. Sú detailne rozpracované pasáže podmanenia príslušníkov iných náboženstiev a ich absolútna poslušnosť. Iné náboženstvá sú ku moslimom v podmanenom postavení. Žena je definovaná iba ako polovica muža. Žena si nesmie vziať inoverca alebo ateistu. Takýto počin sa trestá smrťou. Islam nepripúšťa ateizmus, konvertovanie na inú vieru alebo vzdanie sa náboženstva, to všetko sa trestá smrťou. V týchto bodoch islam porušuje Európsky dohovor o ľudských právach.

 

Nástup Irackej krízy a lož prezidenta USA Georgea W. Busha o prepojení teroristickej organizácie Al Kaida a Saddámovho režimu radikalizáciu sunitských moslimov iba zväčšil. Touto vojnou sa spustilo obrovské sektárske násilie , ktoré si v prvom roku odniesli v Iraku hlavne kresťania. Stali sa v tom čase najpočetnejšou prenasledovanou a vyvražďovanou náboženskou menšinou. Politici z EU a USA si toho skoro vôbec nevšímali. De facto odobrili vyvražďovanie kresťanov v Iraku. Mlčky túto tému prešli aj média a ľudskoprávne organizácie v Európe a Amerike. Potom už prišli známe udalosti. Odchod Amerických vojsk z Iraku, Arabská jar, pád totalitných režimov a naivná nádej v očiach politikov, že demokratické voľby v arabskom a islámskom svete im prinesú mier a prosperitu. Nikto si nechcel pripustiť, že organizácie ako je Moslimské Bratstvo sú silné a etablované v spoločnosti. Že majú vybudovanú silnú sociálnu, školskú a kultúrnu a náboženskú sieť. Skoro vo väčšine krajín vyhrali voľby islamisti. Spustila sa občianska vojna v Sýrii, Lýbiu ovládol chaos. Životná úroveň v tomto regióne klesla, zvýšila sa nezamestnanosť, vzrástla kriminalita, sloboda slova je potlačovaná naďalej a Egypt ovládol generál, v ktorom všetci objavili záchrancu akých takých hodnôt.

 

Kto ekonomicky podporuje európskych islamistov?

Naši “demokratickí” spojenci v Katare, SAE, Kuvajte a Saudskej Arábii zakazujú ženám šoférovať, bicyklovať sa, nesmú sa prechádzať bez manžela alebo priameho rodinného príslušníka, hľadajú katov, lebo ich je nedostatok (jedinou podmienkou je, že musí byť moslim a musí vedieť odťať hlavu na prvýkrát) a bloger, ktorý napíše kritický blog, dostane 10 rokov natvrdo a aby sa nenudil vyfasuje ako bonus 1 000 rán bičom. Ešteže mu to budú dávať po častiach, lebo ináč by sa pritom vyvaľovaní na dereši unudil k smrti. Tieto porušovania ľudských práv nám akosi v demokratickej EU nevadia? Nevadia, lebo sa správame tak ako sme sa správali voľakedy ku moslimom v európskych ghetách! Vlastne sme ten radikalizmus podporovali svojou nečinnosťou. Za všetky tieto kruté omyly nesú priamu zodpovednosť politici. A prečo spomínam našich spojencov? No preto, lebo sú hlavnými sponzormi sunitských radikálov. Šiítskych radikálov zase podporuje Irán, ale ten nie je aspoň náš spojenec. Takže patová situácia, kde nie sme schopní reagovať, pretože jeden je nedemokratický priateľ a druhý nedemokratický nepriateľ. Vlastne sme sa dostali znova do situácie nevidomosti. Nevidíme kto vyzbrojuje bojovníkov Islamského štátu. Nevieme zistiť odkiaľ majú finančné zdroje a čo je najsmiešnejšie, zaradili sme ich na zoznam teroristických skupín. Prepáčte mi, ale Islamský štát nie je teroristická skupina! Je to štát, lebo spĺňa všetko to, čo štát má mať. Má svoju vlajku, základný zákon, vládu, má svoju zákonodarnú moc, má svoje územie, má svoje súdnictvo, vyberá dane, poskytuje zdravotnú starostlivosť a má zriadené školstvo. Má svoju políciu a armádu. Islamský štát spĺňa všetky atribúty štátu. Akurát nie je nikým uznaný, ale zato je citovaný v zahraničných médiách viac ako americký prezident. Je to z mojej strany demagógia? Nie , nie je. Lebo to sú holé fakty . A prečo o Islamskom štáte píšem v súvislosti s utečencami? Lebo Islamský štát je financovaný z darov, z obchodu s ropou a z obchodu s ľuďmi. Medzi obchod s ľuďmi patrí aj pašeráctvo. A tu narazila kosa na kameň. IS sa priamo podiela na pašeráctve ľudí do Európy a financuje vďaka tomu chod svojho štátu. Takže de facto ak utečencov prijímame, spolupodieľame sa na tomto financovaní. Na pašovaní utečencov spolupracujú dokonca aj znepriateľené skupiny. Spája ich totižto jediná vec a to je zisk, finančná hotovosť. Celý tento biznis je postavený na akokeby cestovnej kancelárii, kde sa využívajú sociálne siete s reklamou, kde je ponuka ľahkého života v Európe. Jediné čo ku tomu potrebujete je 10 000 EUR. Ak ich máš, naša cestovná kancelária, “Vratká loďka” ťa prevedie do raja. A kto za to v EU môže? Znova len politici a ich sľuby, ich alibistický pseudohumánny postoj, ich rozbujnená administrativa spolu so sociálnou demagógiou. Áno, ak sa nezačneme správať zodpovedne ku sebe samým, tak dopadneme zle. Nie islám nás zničí. My sa zničíme sami.

Preto je nutné okamžite začat problém riešiť, vziať si príklad z takých demokracií ako je Austrália, USA, Nový Zéland a Izrael. Je nutné vydať vyjadrenie, či je šariatske právo v súlade s Európskmi právnymi normami a postaviť islamizmus na úroveň fašizmu. Pretože to nie je teroristická ideológia , ale v súčastnosti je to ideológia štátu. Teda je to politický smer.

 

Ovládol nás strach?

 

Ja nemám strach z utečencov, nemám strach z islamu, ja mám strach z neschopnosti európskych politikov riešiť súčastné problémy. Ich slepota ma zaráža. Zaráža ma pripravenosť extrémnych pravicových a ľavicových hnutí, ktoré geniálne využívajú súčastnú krízu. Ovládol ma strach keď vidím dokonalé kampane radikálnej pravice a ľavice. Prekvapuje ma ich pripravenosť, ich odhodlanie pracovať a šíriť svoje pekne zaobalené ideály. Šokuje ma nemohúcnosť mainstreamových médií. Ich zahľadenie sa do svojej pravdy a neochoty vnímať sociálne siete ako vážnu konkurenciu ich vydavateľstvám. Vznikajú internetové portály, ktoré šíria videá staré aj desať rokov, no sú to videá, ktoré sú reálne z daného obdobia. Nerozumiem chorým vyhláseniam islamistických hnutí, ich šírenie nenávisti, ich radikálne myšlienky o tom, ako nás vyženú a povraždia. Nerozumiem tomu, prečo polícia a tajné služby už dávno týchto bláznov nepozatvárali? Európa nevie čeliť propagande a to žiadnej. Či je z Ruska, či je z Islamského štátu a či je od nás samých. Vieme len monitorovať a vydávať ročenky, vieme sa zamyslieť, vypočuť sa, ale nevieme sa rozhodnúť. Sme slabá Európa a radikáli to vedia a cítia. My európania potrebujeme vyhrať aspoň jeden boj a to aj za cenu obete humanizmu. Pretože vyhrať boj bez obetí sa nedá. A to nemyslím ľudské obete, myslím vzdať sa nášho nezmyselného sociálneho mrhania, nášho alibizmu. Európa je v stave bdelej kómy, no dá sa ešte liečiť.

 

Na záver mi dovoľte položiť otázky ktoré som na začiatku utečeneckej krizy položil na FB. Prečo sa SAE, Kuvajt, Katar a Saudská Arábia nepripoja a nepomôžu utečencom? Prečo ich odmietajú prijať? Prečo neotvoria svoje štedré účty a namiesto podpory wahabistických hnutí, kupovania futbalových klubov a nezmyselnej výstavby futbalových štadiónov na púšti, nepodporia vzdelanie v chudobných islamských štátoch? Prečo nedovolia ženám šoférovať? Prečo mladý bloger nemôže mať svoj názor? A prečo obrazne povedané neotvoria svoje zatuchnuté myslenie stredoveku a nevpustia do neho svetlo a čerstvý vzduch? Prečo sa neotvorí priestor pre nové myšlienky? Prečo je žena len polkou muža?

Prosím Vás európski politici, prečo sa na toto neopýtale veľavážených spojencov?

A na záver ešte posledná otázka mimo imigrantov, ktorá ale môže byť o pol roka aktuálna: čo urobíme, keď zbankrotuje Ukrajina, a niekoľkomiliónov ukrajincov sa pohne za lepším zajtrajškom na západ? Myslím, že europski politici vedia odpovedať “NEVIEME, ALE MONITORUJEME TO”.

 

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.