Denník N

Koľko životov si vyžiada ich ignorancia?

Sama som bola prekvapená aj zhrozená nad množstvom informácií, ktorými ma zahrnuli ľudia v súvislosti s ich skúsenosťami s penziónom Steffi.

Už keď som písala minulý článok, prichádzali do mojej schránky odkazy a prosby ľudí o stretnutie.

Opustená pani Ruženka
Dozvedela som sa o pani Ruženke, ktorá bývala sama v dvojizbovom bratislavskom byte. Trpela demenciou a bola dezorientovaná. Nemala nikoho blízkeho, kto by si jej zdravotný stav všimol. Zostala ponechaná napospas osudu. Na stolíkoch sa jej kopili nezaplatené šeky a faktúry. No ona už nerozumela písanému textu. Aj preto si každý deň chodila na poštu po dôchodok. To neušlo pozornosti zamestnankyne pošty, ktorá to nahlásila na sociálku. Za pomoci mestskej časti sa pani Ruženka zakrátko ocitla v penzióne Steffi. Už mesiac potom, čo sa stala klientkou tohto zariadenia prišla vraj Štěpánka Mádlová spolu so starenkou do jej bytu a odvŕtlala zámok. Následne bol byt predaný dvom firmám a za krátky čas znovu predaný súčasnému majiteľovi.

Bola pani Ruženka schopná pochopiť, že podpisuje zmluvu na predaj bytu? Kde skončili peniaze za byt? Čo sa stalo s osobnými vecami a cennosťami pani Ruženky?
Pani Ruženka nám už neodpovie. Je mŕtva. Sú to teda otázky, na ktoré nám dá odpoveď policajné vyšetrovanie. No som presvedčená, že nikto nám nedá odpoveď na to, ako môže tzv. sociálny štát dopustiť, aby bol človek v starobe a chorobe ponechaný bez kontroly a napospas takémuto zaobchádzaniu.

Pani Alojzia a jej akčná dcéra
O osude pani Alojzie sa nám rozhodla porozprávať jej dcéra. Keď zistila, že jej matka je umiestnená v Penzióne Steffi, okamžite sa rozhodla ju navštíviť. Zistila, že na podpise zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb nie je podpísaná jej mama. Mamu našla v zúboženom stave a utlmenú ťažkými psychiatrickými liekmi. Ihneď sa rozhodla, že matku si prevezie domov. Tvrdili je, že mamička už dlho nedožije a nech ju dá dcéra doma zaopatriť. Pani Alojziu pustili domov na priepustku iba na 5 dní. Dcéra sa však rozhodla, že matku už do zariadenia nevráti.

Dala tiež vypracovať znalecký posudok znalca z odboru písmoznalectvo. Ten jednoznačne konštatoval, že sporný podpis na zmluve o poskytovaní služieb nie je vlastnoručným podpisom pani Alojzie. Bola teda v zariadení držaná protiprávne. Nemohla sa brániť, lebo bola pod vplyvom liekov. Sústavne spala, bola plienkovaná, nekomunikovala.

Keď ju dcéra priviezla domov, v duchu sa pripravovala na najhoršie. No bola odhodlaná rozlúčiť sa s mamou doma v jej posteli. Mama sa však nikam nechystala. Do troch týždňov začala sama chodiť, dokázala sa obliecť, najesť. Spolu s dcérou začali cestovať, plienky vymenili za vložky.
Po nejakom čase, čo si spolu nažívali, dostala v lete pani Alojzia črevnú virózu. Počas úpornej hnačky z nej vyšla celá špongia. Jej dcéra si dodnes nevie vysvetliť, ako sa do brucha jej mamy dostala.

Štěpánka Mádlová to však nevzdávala. Podala na dcéru pani Alojzie sériu trestných oznámení. Že má zaplatiť penziónu 720€, lebo mamu nevrátila. Že sa o matku nestará. Dokonca iniciovala konanie, aby bola pani Alojzia zbavená spôsobilosti na právne úkony. Podávala tiež sťažnosti na ošetrujúcu lekárku.

Čo bolo dôvodom tohto úporného snaženia Mádlovej?
Podľa slov dcéry pani Alojzie bol v hre bol rodinný dom. Jeho predaj už ale nestihli zrealizovať. V dedičskom konaní bola nehnuteľnosť ohodnotená na sumu 240.000 eur.

Pani Vilma videla mnohé
O praktikách, ktoré videla v zariadení, nám rozprávala aj bývalá zamestnankyňa, pani Vilma. Podľa jej tvrdení dostávala Mádlová tipy na bezdetných či opustených seniorov priamo od lekárov. Mnohí klienti teda prichádzali do penziónu priamo z nemocnice.

Spomenula si na pani Zuzanu, ktorú našla v nesmiernych bolestiach plakať na posteli. Pani mala diabetickú nohu, veľkú otvorenú hnisavú ranu, na prstoch nohy pleseň. Nohu jej mali amputovať o niekoľko dní, ale operácia bola z nejakých dôvodov oddialená. Na kruté bolesti jej však nepodávali žiadne analgetiká. Veľmi trpela a nahlas plakala. Ani po naliehaní jej však nikto lieky nezabezpečil, tak v týchto bolestiach trpela nasledujúce dlhé dni.

Podľa pani Vilmy sa plienky klientom nevymieňali aj celý deň. Títo chorí a starí ľudia teda ležali dlhé hodiny vo svojich vlastných výkaloch.

Tiež tvrdí, že videla, že keď poštárka priniesla dôchodok klientom, hneď ho zobrala opatrovateľka a odniesla do kancelárie vedúcej. Klienti museli personálu odovzdať aj peniaze, ktoré dostali od rodinných príslušníkov počas návštev. Opatrovateľky im kontrolovali poličky, skrinky aj matrace, či si niekde neschovali bankovku.

Pani Vilma bola vraj svedkom toho, ako prijali do zariadenia starú pani a jej byt bol hneď na druhý deň predaný. Stará pani plakala, že kde bude bývať jej vnučka, keď za ňou príde do mesta na návštevu. Na to jej Mádlová mala odpovedať, že v hotely.

Opatrovateľky mali mať 12 – 16 hodinové služby. Klientom  varili v noci, aby mali jedlo na celý ďalší deň. Na varenie nemali povolenie, ale vraj sa zadlžili u mnohých dodávateľov stravy v okolí, preto varili sami. Kvalita stravy pre týchto krehkých a chorých ľudí bola mizerná. Na štedrú večeru mali sáčkovú polievku. Videla, ako opatrovateľky odstraňovali z vrchu jogurtov pleseň a potom ich dávali jesť starčekom a starenkám. Jogurty boli po záruke niekoľko mesiacov.

Opatrovateľky podľa jej tvrdenia nastupovali do práce ako pomocný personál a ak sa osvedčili, tak im Mádlová vybavila maturitné  vysvedčenie zo zdravotnej školy. Tak sa stali zo dňa na deň zdravotnými sestrami. Na túto prácu si vraj vyberala jednoduchšie ženy, ktoré boli k jej konaniu servilné.
Okrem prevodu nehnuteľností vraj vybavovala aj dispozičné právo k účtom klientov, odkiaľ mali následne zmiznúť peniaze. Tieto vraj Mádlová so svojou rodinou investovali do exotických dovoleniek, drahých automobilov, a do svojich domov.

Pani Anička vraj bola mĺkva pani, ktorú vídala občas stávať pri bráne ústavu. Opakovane stláčala kľučku zamknutej brány a plakala. Najprv si myslela, že pani Anička čaká na návštevu svojich blízkych, ktorí neprichádzajú. Keď videla, ako pohybuje ústami, priblížila sa k nej a načúvala. Domov, domov, domov. Snažila sa pani Aničku upokojiť, vravela jej, že nemôže ísť v papučiach domov, že veď po ňu určite niekto príde. Podarilo sa ju uchlácholiť a posadiť dnu.
O pár hodín ju vraj videla sedieť v kuchyni priviazanú o stoličku obliečkou na paplón. Keď sa pýtala, prečo to pani Aničke urobili, bolo jej povedané, že preto, lebo stále chodila k bráne a plakala, že chce ísť domov.

Táto krajina nie je pre všetkých
Pani Ruženka, pani Alojzia a pani Zuzana sú už po smrti. Takto žili svoje posledné dni. Takto sa museli trápiť, kým zomreli. Napriek tomu svedčia cez oči a uši iných o tom, že táto krajina nie je pre všetkých. Nie je pre starých, chorých, slabých a nevládnych. Táto krajina sa za posledné roky prepadla na hlboké dno. Opovrhuje ľudskou dôstojnosťou, nedodržiavajú sa tu zákony a už vôbec nie medzinárodné dohovory, ktoré majú chrániť práva slabých.

Ministerstvo sociálnych vecí pod vedením Smeru dvanásť rokov bezohľadne devastuje sociálny systém. Rozkráda zdroje, ubližuje ľuďom a spôsobuje im utrpenie. V tomto pokrivenom systéme dokonca dovolí odsúdenej podvodníčke opakovať svoje modus operandi.

Zariadenie, ktoré dostalo od ministerstva práce dosiaľ takmer trištvrte milióna eur, vykrmuje Richter naďalej a tvrdí, že ho nevie zrušiť. Zákonom je však stanovené, že ministerstvo je účastník právnych vzťahov. Dáva zariadeniu peniaze a robí nad ním dohľad. Ako najvyšší štátny orgán má teda aj najvyššie právomoci. No napriek tomu, že vo veci spomínaných podozrení beží niekoľko trestných konaní, nikto ničím nezasiahol.
Asi mám déjà vu. Rovnako, ako pri kauze Čistý deň sa ministerstvo len vyhovára a zbavuje zodpovednosti. Pritom ide o ľudské osudy.

Čo sú to za hyeny v ľudskej koži, ktoré sa dokážu na toto všetko dívať? Koľko ľudských životov si vyžiadala ich ignorancia? Dajú sa vôbec spočítať?

Okradnutí o majetok aj o ľudskú dôstojnosť
Tlačová beseda poslancov Demokratickej strany

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

"Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok." (Ján Kollár - Slávy dcera)