November 89 v Prešove alebo Kum Dyňa, čo robil revolúciu

Nežná revolúcia bola významným medzníkom aj v rusínskom kontexte. Po dlhých desaťročiach znova ožívali nádeje Rusínov na vzkriesenie, ktoré sa napokon aj naplnili. A aj medzi nimi sa v tom čase našli takí, ktorí nestáli bokom, nečakali, ako to dopadne, ale aktívne sa do novembrových udalostí zapojili.

Považujem za dôležité spomenúť, že v novembri 1989 bol pre túto menšinu dôležitý vznik Občianskeho fóra (OF) v Medzilaborciach. Impulz tomu dal Michal Bycko, neskorší zakladateľ Múzea moderného umenia v Medzilaborciach. Práve on stojaté vody rusínstva rozhýbal už pár mesiacov pred revolúciou, keď urobil, ako pedagóg Základnej umeleckej školy v Medzilaborciach, výstavu o Andym Warholovi, na ktorej mal zapožičané materiály od rodiny Zavackej z Mikovej a rodiny Protivňákovej z Vydrane. Na podujatí bolo zrazu cítiť, že téma rusínstva stále v ľuďoch žije, len čaká na svoj príhodný čas. Ten prišiel v novembri.

Na podnet Bycka, ale aj ďalších aktivistov ako Peter Fecura, Jozef Gramata či Ľubomír Onačil, aj v tomto malom rusínskom mestečku na hranici s Poľskom v revolučných dňoch vzniká OF, ktoré sa neskôr premenuje na Verejnosť proti násiliu (VPN). No keď do VPN v Medzilaborciach začínajú prichádzať ďalší prorusínsky orientovaní ľudia, prichádza na koordinačný výbor návrh, aby sa tejto iniciatíve dal nový názov Rusínska obroda (RO). Malo to zvýrazniť fakt, že Rusíni v tomto revolučnom vlaku majú aj svoj vlastný cieľ – získať svoje práva. Návrh sa prijal a RO vznikla v marci 1990. Presne rok po revolúcii, 17. novembra 1990, sa uskutočnil je prvý snem, po ktorom si do kresla predsedu, dnes najstaršej porevolučnej rusínskej organizácie, sadol, a dlhé roky s pauzou v ňom vydržal, Vasiľ Turok, dlhoročný dramaturg dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča (DAD), jedna z najvýznamnejších osobností Rusínov po revolúcii.

V Prešove chladné revolučné dni nenechali chladným ďalšieho Rusína – Mikuláša Ľaša. V tom čase herca činohry Ukrajinského národného divadla (UND), ktorý sa taktiež pridal k tým, ktorí sa nebáli a sami chceli prispieť k tomu, aby štyridsaťročná vláda komunistov skončila a Československu sa mohli otvoriť dvere slobodného sveta. Ľaš stál pri zrode OF, neskôr VPN v Prešove a stal sa tribúnom prešovských demonštrácií. Nie, medzilaborecké intermezzo nie je mimo témy. Súvislosti prídu neskôr.

Na školu nebolo, našiel sa v divadle. Alebo ako sa zjavil Kum Dyňa

Mikuláš Ľaš, Mykolaj, ako znie rusínska verzia mena, sa narodil 26. novembra 1933 v rusínskej obci Bajerovce, dnes okres Sabinov. Mal osem súrodencov a jeho otec bol maloroľník a obchodník. Licenciu dostal ako vojnový invalid – odbojár.

Mikuláš navštevoval základnú školu v rodnej obci. Po nej začal v roku 1947 študovať na meštianskej škole v Sabinove, odkiaľ prestúpil na vtedajšie Štátne ruské gymnázium v Prešove, založené v medzivojnovom období pre rusínskych študentov biskupom Gojdičom. No z gymnázia musel odísť, keďže jeho štúdium nemal kto financovať. Nezostávalo nič iné, len hľadať si prácu.

V tom čase už v Prešove existovalo UND. V divadle, ktoré malo slúžiť Rusínom, ktorí sa mali stať Ukrajincami, sa v tom čase hralo v dvoch jazykoch – ukrajinskom a ruskom, pričom v prvých rokoch prevažovali inscenácie v ruštine. Ľaš šiel na konkurz a bol úspešný – 10. októbra 1950 nastúpil do divadla a bol v ňom vyše 43 rokov. Popri práci úspešne absolvoval odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu v Košiciach. Dvojročným štúdiom získal úplné stredné odborné vzdelanie v odbore herectvo. No v prípade Mikuláša Ľaša nebolo herectvo len z núdze cnosť. Na divadelných doskách sa našiel, stvárnil mnoho dramatických i komediálnych postáv, ktoré dnes pamätníci radia medzi nezabudnuteľné.

Od roku 1948 z Prešova vysielalo aj ukrajinské štúdio Československého rozhlasu, ktoré vznikalo ešte ako rusínske vysielanie pre Podkarpatskú Rus a prešovský región v roku 1934 v Košiciach. Po vojnových peripetiách a sťahovaní tohto štúdia do Prahy a Bratislavy, sa vysielanie vrátilo na východ, no už ako ukrajinské.

A práve tu sa pripravovali aj mnohé dramatické a zábavné formáty, kde sa, samozrejme, využíval potenciál, ktorý bol pod rukou – herci UND. Pre Mikuláša Ľaša znamenala spolupráca s rozhlasom zrod postavy Kuma Dyňu.

V druhej polovici 50. rokov totiž vznikla v rámci ukrajinského vysielania populárno–zábavná relácia Bisida kumiv (Beseda kmotrovcov). V tejto relácii ako Kum Dyňa začal vystupovať aj mladý Ľaš, ktorému počas päťdesiatich rokov „kumovania“ robili postupne partnerov ďalší herci divadla – Mikuláš Simko, Pavel Simko, posledným bol Igor Latta ako Kum Mačanka, ktorý reláciu udržiaval aj po Ľašovej smrti s novým hereckým partnerom, až pokiaľ ich pred časom v rámci rusínskeho vysielania v rozhlase úplne nezrušili. Táto relácia bola v časoch svojej najväčšej popularity povinnou jazdou v rusínskych domácnostiach, sám som mal možnosť v detstve stráviť hodiny v kuchyni pri rádiu a počúvať, ako sa prihovárajú kumovia.

Ľudia v rusínskych obciach mali možnosť poznať herca, ktorý si svoju prácu zamiloval, zo stoviek zájazdových predstavení divadla, z rozhlasu ako Kuma Dyňu či ako ľudového rozprávača na mnohých obecných kultúrnych podujatiach alebo festivaloch, na ktorých sa zúčastňoval pod rovnakým umeleckým menom.

V divadle si našiel aj svoju životnú partnerku – manželku Kláru. Tá bola dlhoročnou sólistkou vtedajšieho Poddukleského ukrajinského ľudového súboru, ktorý vznikol ako balet a opereta UND. S ňou vychoval aj dve deti – syna Roberta a dcéru Kláru. Z divadla, ktoré sa medzičasom premenovalo na Divadlo Alexandra Duchnoviča a stalo sa rusínskym, odišiel 31. decembra 1993 do starobného dôchodku. No ako Kum Dyňa v rozhlase alebo ako ľudový rozprávač vystupoval ďalej, prakticky až do svojej smrti.

Mikuláš Ľaš bol známy aj ako hráč stolného tenisu. V tomto športe dosiahol viacero úspechov. Zahral si aj v niekoľkých filmoch, napr. Pásla kone na betóne, Anjel milosrdenstva či Konfident.

Revolučné dni Kuma Dyňu

Hoci postava Kuma Dyňu bola humoristická a človeku, ktorý sa za ňou skrýval, nebol smiech cudzí, Mikuláš Ľaš sa v novembrových dňoch prejavil ako zásadový človek, ktorý sa nebojí riskovať a ktorý vie ponúknuť svoje schopnosti a zapáliť sa pre správnu vec. Navyše svoj postoj k režimu neskrýval ani predtým.

Po pražských udalostiach aj v Prešove naštartovalo činnosť študentské hnutie, ktorého predstaviteľmi boli mená ako Jozef Muránsky, Miloš Tuhrinský, Rudolf Petrovič, Karel Fröhlich či Milan Tomaník. Reakciou na aktivity študentov bolo vytvorenie OF, neskôr VPN. V prvej skupine ľudí formulujúcich občiansky protest boli Ján Kravec, Peter Rázus, Ľudovít Petraško, Dana Straková, Pavol Durkot, Mária Olejníková a Mikuláš Ľaš. „20. novembra 1989 sa k tejto prvej skupine OF – VPN pridali Peter Lieskovský, Peter Burda, Anton Bartunek, Alojz Zaduban, Ivan Benko, ktorých nasledovali aj Štefan Poliak, Juraj Krihovský a Valéria Kuchčáková,“ píše v jednom zo svojich článkov prešovský novinár Michal Frank.

V prvých dňoch asi ani Ľaš netušil, že sa naviac stane tribúnom týchto udalostí. Ako na to spomínal? Pre Prešovský Korzár povedal: „Prišli za mnou bratislavskí vysokoškoláci, či by som mohol odmoderovať prvý míting na námestí. Samozrejme som súhlasil, veď môj postoj k vtedajšiemu totalitnému režimu bol dávno známy.“ Prvý míting sa v Prešove konal 25. novembra a bolo na ňom okolo dvetisíc ľudí, o deň ich už prišlo vyše päťtisíc, neskôr aj desaťtisíc. „Najviac ich bolo 27. 11. cez generálny štrajk, keď sa dav tiahol od veľkej pošty cez celú Hlavnú až za kostol,“ spomínal Ľaš. Práve prvý míting bol pre neho osudovým. Ako spomínal, zdalo sa, že tento míting skončí provokáciami, preto vyskočil na betónový kvetináč a otvoril ho.

Ľaš sa tak stal hlavným organizárotom mítingov na priestranstve pred vtedajším kníhkupectvom Sovietska kniha, dnes je tam tiež kníhkupectvo a pamätníci ho doteraz ešte volajú Ruská kniha, prípadne v Mestskej hale a v PKO. Na priečelí domu, pred ktorým sa v novembri konali prvé zhromaždenia, odhalili v novembri 2006 pamätnú tabuľu.

Život po novembri a návrat k intermezzu

Mikuláš Ľaš si po novembri 1989 zasadol do kresla mestského poslanca. V tejto funkcii pôsobil v rokoch 1990 až 1994. To bolo najviac, čo v politike dosiahol. Aj potom sa zaujímal o politiku, bol členom Demokratickej strany, neskôr SDKÚ, no už bez nejakých podstatných funkcií.

Ale to nebol iba jeho osud. Frank uvádza, že prvý koordinačný výbor VPN mal 26 členov, no ani ďalší z týchto ľudí, rovnako ako Ľaš, nezohrali neskôr podstatné úlohy v politickom živote. Naopak, ako spomínala Teodózia Lattová, keď sa objavili prvé ekonomicko-sociálne problémy našej mladej demokracie, Ľaš bol neraz terčom pokrikovania, či takú slobodu chcel. No on si z toho nič nerobil. Hovoril, že žije normálne, môže spokojne v noci spať, pretože nikomu vedome neublížil, nič materiálne pre seba revolúciou nezískal a išiel do nej preto, aby ľuďom pomohol zbaviť sa jarma totality.

Revolúcia priniesla aj slobodu pre Rusínov. Mikuláš Ľaš sa k Rusínom hlásil aj vtedy, keď oficiálne neexistovali a nie každý mal odvahu hovoriť o tom. 15. októbra 1990 sa zmenil názov UND, ktorého činohry bol v tom čase ešte členom, na Divadlo Alexandra Duchnoviča a stalo sa rusínskym. O mesiac neskôr sa v Medzilaborciach konal prvý snem Rusínskej obrody a Ľaš sa do tejto organizácie aktívne zapojil. Tej organizácie, ktorá vznikla taktiež z OF, VPN, len o sto kilometrov ďalej od Prešova a ktorá si potom za svoje sídlo zvolila Prešov a svoje prvé kancelárie získala v rusínskom divadle, čo sa Vasiľovi Turokovi podarilo aj vďaka ďalšiemu zapálenému Rusínovi, vtedajšiemu riaditeľovi DAD Jaroslavovi Sisákovi.

Niekoľko mesiacov po štvrtom sneme Rusínskej obrody, ktorý sa konal v marci 1994, nastalo v organizácii turbulentné obdobie. Vasiľ Turok, ktorý bol vo funkcii predsedu nepretržite od prvého snemu, sa vedenia organizácie zriekol. A tak ho v decembri vystriedal práve Mikuláš Ľaš, ktorý šéfoval do júna 1995, keď ho vystriedal Jaroslav Sisák. Turok sa do funkcie znova vrátil po piatom sneme. No práve obdobie, keď sa vzdal funkcie, bolo pre Rusínov dôležité.

V tom čase vrcholili prípravy na vyhlásenie Kodifikácie rusínskeho jazyka. Táto kodifikácia sa uskutočnila v Bratislave 27. januára 1995 a Ľaš, ako predseda organizácie, ktorá tento historický moment iniciovala a pripravila, tam vystúpil so svojím príhovorom. A tak, hoci bol vo funkcii krátko, stál pri tom najdôležitejšom, čo nielen organizácia, ale Rusíni vôbec v porevolučnej dobe dosiahli, od čoho sa mohli odvíjať ďalšie aktivity a úspechy. Dotiahol proces kodifikácie, ale podobne ako v novembri, hoci stál pri tom najdôležitejšom, sám potom nezotrvával vo funkciách, neťažil z toho kapitál.

A to je všetko? Nie

Ako sme už spomínali, Mikuláš Ľaš aj po svojich odchodoch – z divadla, z kresla poslanca, z funkcie predsedu RO – naďalej viedol aktívny život. O politiku sa stále zaujímal, angažoval sa aj v rusínskej komunite, herectvu sa venoval v rozhlase či ako ľudový rozprávač. Vždy bol optimistom, športoval. Presne takto aj dožil. Zomrel 10. apríla 2008.

„Pre všetkých kolegov i pre mňa osobne to bola rana. Prišla nečakane, lebo Miki bol stále plný elánu, entuziazmu, humoru a nebolo na ňom, ako na známom športovcovi, vidieť zdravotné problémy. Tá smrť prišla náhle,“ povedal vtedy prešovskému Korzáru riaditeľ DAD Marián Marko a dodal, že je to veľká strata nielen pre divadlo, ale pre celú spoločnosť, lebo bol veľkou osobnosťou Prešova. A ja dodám, že jeho veľkosť presiahla aj Prešov.

Nie, to nie je všetko. Ani som nevedel, keď mi bolo navrhnuté, aby som v rámci témy November 1989, ktorý nemá okrúhle výročie, napísal článok o Mikulášovi Ľašovi, že v jeho prípade trafíme do výročí dvoch. V apríli to bolo desať rokov, čo nie je medzi nami, v novembri to bude 85 rokov od jeho narodenia. Som rád, že som ho mohol týmito riadkami pripomenúť. Zároveň mi to dáva možnosť apelovať.

Mikuláš Ľaš už nie je medzi nami, no na jeho životný príbeh by sme zabúdať nemali. Keď si budeme pripomínať novembrové udalosti, spomeňme si aj naňho. Nezabúdajme ani na ďalších, ktorých mená sa objavili v tomto texte alebo na tých, ktorí tu neboli spomenutí, no nebáli sa postaviť v chladných dňoch novembra, prevziať zodpovednosť a pomôcť k rozloženiu zločineckého režimu, ktorý sme tu mali vyše štyridsať rokov. Ich príbehy nesmú byť zabudnuté. Príbeh Ľaš je len jedným z nich. Vám, Kume Dyňo, i všetkým ďalším hrdinom novembrových dní, veľká vďaka!

(autor: Peter Medviď)

za fotky ďakujeme Petrovi Kalenskému