Denník N

Trojbalíček k tridsiatke: poviedka, báseň a preklad k výročiu Novembra

Foto – FiF UK; Szymon Sokół/Wikipédia (CC BY-SA 3.0)
Foto – FiF UK; Szymon Sokół/Wikipédia (CC BY-SA 3.0)

17. november je pre mňa najvýznamnejší sviatok roka. To preto, lebo ako neplnoletý som predpokladal, že celý život strávim v boľševickej rezervácii obohnanej ostnatými drôtmi. Na počesť 30. výročia Novembra som napísal jednu poviedku, jednu báseň a jeden preklad poviedky od Kira Bulyčova – jednej z najkrajších a najkvalitnejších poviedok, aké som kedy čítal (a to som náročný čitateľ a za svojho najobľúbenejšieho poviedkara považujem Hemingwaya), pretože práve Bulyčovova poviedka inšpirovala moju dnešnú.

Bulyčov redux

Zatrepal som šéfovi na dvere, a keď napoly zavrčal, napoly zvolal „Ďalej!“, vošiel som a spustil:

„Šéfe! Našiel som absolútne unikátnu chybu! Som si istý, že nikto iný z nášho tímu okrem mňa by…“

Zastavil ma zdvihnutou dlaňou: „Ušetrite ma toho. Nemám čas počúvať vašu samochválu, mám prácu. O čo ide a prečo ma takými triviálnosťami otravujete?“

„Jedinečná chyba!“ pokračoval som nadšene. „Ešte nikdy sme takú neopravili – aj preto som za vami prišiel. Sám to uznáte. Venujte mi tú chvíľku a otestujte sa – je to len kratučký článoček. Či v ňom tú chybu zbadáte?!“

„Kiril, či Igor, či čo ste – ja nemám čas na vaše kvízy. Dajte to sem, nech sa vás čo najskôr zbavím.“

Podal som mu novinový výstrižok.

„Je to článok o výstavbe diaľnic na Slovensku a vyšiel presne pred 77 rokmi – v sobotu 17. novembra 1984. Sú to len štyri odseky… Tak čo, vidíte tam tú chybu?“

Šéf si namrzene nasadil okuliare a po chvíli povedal: „Je to bezchybné.“

„Tak prosím!“ zvolal som víťazoslávne. „A predsa je tam chyba. V článku sa totiž hovorí o začiatku výstavby nového úseku diaľnice D1, Piešťany – Horná Streda. Lenže… lenže…!“

„Čo lenže?! Prosím vás, nevyrábajte z toho zase drámu a nenaťahujte ma ako na škripci. Kde je chyba? Nemám históriu výstavby diaľnic v malíčku. Nezačali ten úsek stavať v roku 1984?“

„Ale áno, začali… a po štyroch rokoch tých 8 kilometrov aj dostavali. Celú diaľnicu D1 potom až v roku 2042 – pravdaže, už nie Slováci, ale z historického fondu Európskej únie, keďže v čase dokončenia už nemohla plniť svoj zamýšľaný účel a išlo o historickú pamiatku. Je to paradoxné, lebo už vo volebných kampaniach v nultých rokoch nášho storočia vtedajší premiér, istý Fico, sľuboval dokončenie diaľnice o niekoľko rokov. Ako však vieme, v 30. rokoch nášho storočia došlo celosvetovo k radikálnemu útlmu automobilovej dopravy, takže dovtedajšie dominantné dopravné prostriedky, takzvané ‚autá‘, sa takmer úplne prestali používať.“

„Nemôžete si odpustiť tieto svoje prednášky? Som šéf Ústavu nápravy digitálnej pamäti národa, a vy si myslíte, že takéto veci neovládam? Že neviem, kto bol Fico?“

„Z dnešného pohľadu ide o bezvýznamnú figúrku z prostredia korupcie, podobne ako pri jeho predchodcovi Dzurindovi,“ bránil som sa, „a učebnice dejepisu sa dnes zmieňujú najmä o tých skutočne mocných, ktorí ťahali nitky z pozadia.“

„Ale žiadal som vás, aby ste mi už zase recitovali ako z encyklopédie a poučovali ma? Ste môj profesor a som ja váš žiačik?“

„Kontext je predsa dôležitý!“ nástojil som. „A aký je fascinujúci! Ešte na prelome storočí sa ako hlavná pohonná hmota používal takzvaný ‚benzín‘. Išlo o smradľavú a vysoko výbušnú tekutinu znečisťujúcu životné prostredie, pričom boj o suroviny na jej výrobu bol hlavnou, hoci nepriznanou príčinou svetových vojen z prelomu 20. a 21. storočia, až hlboko do 20. rokov nášho storočia.“

Šéf zagúľal očami. „Skutočne si myslíte, že som na škole nemal dejepis alebo som na ňom spal? Čo to má všetko spoločné s údajnou chybou v článku?“

„Uznávam, priamo nič, lebo chyba je…“ urobil som dramatickú prestávku… „chyba je – v ilustračnej fotke k článku!“

Šéf tresol okuliarmi na stôl. „To nemyslíte vážne! S takouto sprostosťou ma otravujete?“

„Akože sprostosťou?“ začudoval som sa. „Článok hovorí o výstavbe úseku Piešťany – Horná Streda, ale ilustračná fotka je (a ja som si to, prosím pekne, overil vo vyhľadávači) z okresu Košice-vidiek!“

„A čo na tom?!“ zrúkol šéf. „Koho to zaujíma? Koho to vyrušuje? Teda okrem vás, samozrejme – ako vždy. Kto by si také niečo všimol – bez vyhľadávača? Určite ani vy! Nezabúdajte, že rok 1984 bola doba kamenná! Nemali vyhľadávače, nemali dokonca ani internet – čo internet; ani mobilné telefóny nemali!“

„Len ich nepodceňujte. Myslíte si, že nám sa raz nebudú smiať za naše aerobily, bez ktorých si dnes nevieme predstaviť modernú a ekologickú dopravu?“ nevzdával som sa. „Nehnevajte sa, šéfko, ale vy si sedíte vo svojej slonovinovej veži a stratili ste kontakt s bežnými čitateľmi. Celý náš ústav ho stratil – teda okrem tých čitateľov, ktorí s nami sedia v našej vlastnej mydlovej – či pardon: názorovej bubline. Koľkokrát som na poradách apeloval, aby sme sa aspoň pokúsili odli…“

„Mňa nezaujímajú vaše apely!“ Šéf udrel päsťou po stole. „Nespočetné ocenenia práce nášho ústavu dokazujú, že…“

„… ocenenia od združení, spolkov a nadácií s nami názorovo spriaznených,“ mávol som rukou.

„Zneužívate moju tolerantnosť, Kiril. Pravidelne prekračujete svoje kompetencie a vyjadrujete sa k veciam, do ktorých vás nič nie je. Nezabúdajte, že na vaše pracovné miesto čaká ďalších 89 uchádzačov – každý z nich rovnako kompetentný ako vy, ale, prisámvačku, určite menej otravný!“

„Ja sa s bežnými čitateľmi aj zhováram,“ namietol som. „Prekvapilo by vás, za čo všetko nás dokážu zvoziť. Minule sme zverejnili článok o aerodróme č. 4, ale ilustračná fotka bola omylom z aerodrómu č. 6. Celý deň nám drnčali videofóny od čitateľov, ktorí nám nadávali do nedoukov a lenivých darmožráčov. A kto ich musel chlácholiť? No predsa ja! Trvám na tom, že toto je jednoznačná chyba, na ktorú treba upozorniť.“

Šéf si zhlboka vzdychol. „Ja som tušil, že sa mi vypomstí, keď dám zamestnancom voľnú ruku, nech si sami určujú náplň pracovného času. Nech je po vašom – berte si ten článok, opravte ho a straťte sa mi z očí.“

„Je tu však ešte jeden aspekt, šéfe. Aj preto som za vami prišiel osobne, požiadať vás o povolenie. Ide totiž aj o… otázku zdroja.“

„Zdroja?“ spýtal sa prekvapene šéf. „No čo, aký zdroj? Bežné noviny, nie?“

„Celkom bežné nie… Ide totiž o článok… z denníka Pravda.“ Dramaticky som sa odmlčal.

„Pravda?!“ zrúkol šéf. „Vy neviete, čo bol denník Pravda?“

„Ale pravdaže viem. Bol to hlavný nástroj štátnej propagandy – s najväčšou koncentráciou klamstiev na jednu vytlačenú novinovú stranu. Naplnila sa tým – už dávno pred rokom 1984 – vízia Orwellovho románu 1984, podľa ktorej treba veci nazývať opakom toho, čím sú. Je zaujímavé, že s manipuláciou čitateľov denník Pravda neprestal ani po roku 1989, ba ani v 21. storočí, hoci…“

„To odo mňa bola rečnícka otázka a nie výzva na ďalšiu prednášku! Dobre viete, že od hlavných nástrojov štátnej propagandy máme dávať ruky preč – máme to v stanovách ústavu. Už Smena a Čas sú na hrane – Pravda neprichádza do úvahy!“

„Ale práve v tom je tá tragická strategická chyba na strane nášho ústavu,“ argumentoval som. „Šéfe, s injekciami nádeje treba vliezť priamo do jamy levovej. Verte mi: žiadny pracovný kolektív nie je plne homogénny. V každom pracovnom kolektíve sa nájdu ‚disidenti‘ – ľudia, ktorí zmýšľajú inak, než je oficiálna línia ich zamestnávateľa. Len sa neozývajú nahlas – či už zo stádového pudu konformnosti, alebo zo strachu, alebo pri pomyslení na následky na svoju kariéru a rodinu. Som si istý, že takí ‚disidenti‘ pracovali aj v denníku Pravda – áno, dokonca aj v roku 1984!“

„Ste si vedomý tej investície?“ zahrmel šéf. „Obrovských nákladov na každú injekciu nádeje, ktorú podávate? A vy ju chcete takto premrhať? A vôbec – prečo musíte liezť tak ďaleko dozadu, do minulého storočia, do éry komunistickej diktatúry? Nenájde sa dosť chýb na opravu aj z 50. alebo 40. rokov nášho storočia?“

„Od nich ešte nemáme dostatočný odstup, šéfe. Práve tam by som podávanie injekcií nádeje označil za mrhanie. Musia zomrieť všetky pozostatky generácií, ktoré zažili nejakú kalamitu – až potom začne blikať nádej, že sa nasledujúce generácie pozrú na chyby svojich dávno zosnulých predchodcov skutočne objektívne a konečne sa z nich poučia.“

„To tvrdíte vy s vaším nezlomným pesimizmom. Nič také sa v stanovách nášho ústavu nepíše.“

„Tak či onak, ja podávam injekcie nádeje len do ďalekej minulosti. Ako vieme, súčasnosť je plne bezútešná a beznádejná. Nám už nepomôžu ani injekcie nádeje.“

Šéf rezignovane mávol rukou. „Tento jeden raz vám to výnimočne schvaľujem – aj triviálnu chybu s ilustračnou fotkou, aj sporný zdroj. Žiadam vás, aby ste sa po tomto jednorazovom experimente vrátili do štandardných koľají našej práce. Hlavne však, aby ste ma už neotravovali. Namiesto tejto škriepky som už mohol mať vybavené štyri menšie úlohy z mojej dnešnej agendy.“

Obdaril som šéfa žiarivým úsmevom. „Ďakujem!“

Vstal som, prešiel som do svojej kancelárie a spustil som teleportál. Vyhľadať telefónne číslo redakcie denníka Pravda v roku 1984 bola hračka. Nasadil som si slúchadlá s mikrofónom, naštartoval som ultrafón, zadal doň dátum 17. novembra 1984 s telefónnym číslom a počkal na vyzváňací tón.

„Prosím?“ ozval sa ženský hlas. Na linke mierne šušťanie, ale s ohľadom na vzdialenosť 77 rokov úctyhodná audiokvalita.

„Ehm…“ odkašlal som si. „Prepáčte, prosím… Som rád, že som takto v sobotu niekoho v redakcii zastihol. Dúfam, že neotravujem, ale… Viete, ja som v dnešných novinách našiel jednu chybu. Volám správne?“

„No… a o čo ide? Akú chybu?“

„Viete, ja som… z Košíc. A na 4. strane dnešných novín ste uverejnili článok o stavbe nového úseku diaľnice D1. Piešťany – Horná Streda… Viete, o čom hovorím?“

„No… neviem presne, ale písalo o takom niečom domáce oddelenie.“

„A viete, ja som… ja som tú fotku spoznal, lebo som z Košíc. Ilustračná fotka k tomu článku bola z okresu Košice-vidiek! Ja to miesto poznám, každý deň prechádzam okolo autom. Tak prečo ste takú fotku dali k článku o úseku Piešťany – Horná Streda?“

V slúchadlách nastalo mlčanie – až som sa začal obávať, či nepadol signál. Nepatrné šušťanie v pozadí však bolo počuť naďalej a aj indikátory ultrafónu svietili nazeleno – blikali štyri z piatich možných diód ukazovateľa kvality signálu, čo naznačovalo spoľahlivé prepojenie.

„To nemyslíte vážne!“ ozval sa nakoniec ženský hlas, veľmi pokojne. „S takouto sprostosťou nás otravujete?“

Nastal kritický okamih ultrafonátu – okamih, za ktorý ma platil náš ústav. Okamih pokusu o podanie injekcie nádeje. Mohlo sa to podariť, ale nemuselo. V takejto chvíli som musel do boja vyrukovať so svojou najväčšou zbraňou – so svojím hlasom. S jeho každým zachvením, s každou moduláciou. Hlasom dokážete človeka presvedčiť, alebo aj odradiť a odpudiť. Keď človeka nepoznáme, ťažko mu podľa hlasu uhádneme vek. Hlasy často starnú skôr než ich majitelia. Alebo dlho zostávajú mladé.

„Akože sprostosťou?“ začudoval som sa. „Viete, ja som si tú fotku pre istotu zadal aj do vyhľadávača obrázkov.“

„Zadali ste si ju do čoho?!“

„No predsa do digitálnej databázy fotografií. Jednoznačne Košice-vidiek – niet o čom debatovať.“

V slúchadlách opäť nastalo mlčanie. A potom:

„Vy ste z ČSTK? Kolega novinár?“

„Ani nie… totiž, možno trochu.“

Ženský hlas sa zrazu preľakol:

„Vy nás kontrolujete? Ste z ústredného orgánu?“

„Nie, nie…“ Nastal najkľúčovejší okamih. Nasadil som svoju najdôveryhodnejšiu moduláciu hlasu, ktorá dosiaľ už toľkokrát slávila úspech a za ktorú si ma ústav napriek mojej otravnosti tak cenil. „Čo keby som vám povedal, že… že vám volám z budúcnosti?“

Zdalo sa mi, že žena sa zasmiala – dobré znamenie!

„Strieľate si zo mňa? Vy ste spisovateľ sci-fi?“

„Niééé… či vlastne – ale nechajme to. Čo keby som vám povedal, že stačí vydržať už len 5 rokov?“

„Vydržať? Čo vydržať?“

„No, toto všetko… okolo nás. Už len 5 rokov.“

„Vždy hovoríte v hádankách?“

„Ale veď vy viete, čo mám na mysli. Už len 5 rokov, a konečne sa nadýchneme… voľne. Presne 5 rokov od tohto dňa. Všetko, čo je teraz okolo nás, sa zrúti. Uvidíte!“

„Také veci by ste nemali hovoriť do telefónu. A už vôbec nie mne… teda nám.“

„Vy mi neveríte? Prosím, verte mi! Naozaj už len 5 rokov! Akokoľvek to dnes znie neuveriteľne!“

Zdalo sa mi to, alebo sa z druhého konca ozvalo vzlyknutie? A ak áno, bolo to pre smútok z konca režimu – alebo od radosti z vyslobodenia spod neho?

Nežne som namieril myšou na tlačidlo ukončenia ultrafonátu a spojenie s rokom 1984 sa prerušilo.


Prínos

Pýtali sa ma: čo ty máš,
mladý, stále s tým      
Novembrom?              

Zamyslel som sa nad tým 
preskúmal som to        
zľava             sprava
a zistil som            
že mi dal len           
   slobodu vyjadrovania
             a potom už
                    nič


Môžem hovoriť s Ninou?

  • môj preklad poviedky Kira Bulyčova je TU
  • ruský originál poviedky je TU

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.