Láska ide cez žalúdok, takže Indonéziu treba ochutnať, nielen ju precestovať!
Jedlo patrí k naším životom a bez neho sa nedá žiť, no taktiež je aj súčasťou cestovania a skvelým spôsobom ako sa dá daná krajina spoznať. Cez jedlo spoznáte kultúru, históriu, či zvyky stolovania. To platí pre každú jednu destináciu, do ktorej sa vyberiete, či už na dlhšiu alebo na krátku dobu. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok, a tak treba ochutnať miesto, kde sme, aby sme si ho zamilovali.
Pamätáte si na tie časy, keď ste boli ešte deti a len tak si otvorili atlas sveta, listovali ho a skúmali tie najrôznejšie krajiny sveta, no žiaľ, to všetko iba na mape? Pamätáte si aj na tie časy, keď ste sa vďaka internetu už mohli priblížiť k vašim obľúbeným destináciám trochu bližšie, no stále nie tak, ako by ste chceli? Ja si na tie chvíle spomínam, avšak môžem byť spokojná, pretože veľa z nich sa mi podarilo aj navštíviť a patrí tam aj tropická Indonézia, a to rovno na pol roka. Zdá sa, že je to veľmi dlhá doba, no pre takú obrovskú krajinu akou je Indonézia je to ako malá kvapka v mori.
Indonézia je krajina mnohých tvári, jazykov, kultúr, ostrovov, zvykov, tradícii, rôznych ceremónii, no predovšetkým veľmi chutného a nami nepoznaného jedla. Ako prvá veta po mojom príchode do Indonézie, ktorú mi miestni povedali bola: „Ryža ráno, ryža na obed a ryža večer!“ Najprv som neverila, no teraz už viem. Ryža, ryža a stále ryža.
Ovocie
Pre Európanov je táto krajina veľmi zaujímavá, nielen kvôli bielym plážam, ale aj kvôli exotickému jedlu, ktoré by sme na pultoch našich obchodov našli len ťažko, či skôr vôbec. Napríklad také ovocie; poznáte karambolu, mangustín, pitahayu, rambutan, či durian? Pre mňa to boli všetko iba cudzie slová, no po návšteve lokálneho trhu s čerstvým ovocím som si to tu zamilovala. To isté platí aj pre zeleninu, či iné potraviny. Zaujímavosťou je, že durian je ovocie, ktoré dosť silno zapácha a vstup na niektorých letiskách je s durianom zakázaný. Podľa môjho názoru je to niečo nové, niečo nepoznané, no ten kulinársky zážitok stojí zato.
Čili
Nielen exotická, ale aj pikantná. Taká je Indonézia. Moje prvé jedlo bolo tragikomické, keďže som sa naňho veľmi tešila, pretože som sa chcela zahryznúť do tej exotiky, no akosi som si neuvedomila, že omáčka, ktorú som dostala je extrémne ostrá. Čili tu jedia všetci – mladí, starí, deti, babky. Dodáva chuť jedlu a dotvára gurmánsky zážitok. Ryža, ktorú varia je nesolená, a tým pádom bez chuti, čiže niečo sa tam žiada – čili. Je veľa druhov čili papričiek, a záleží, či chcete veľmi ostré alebo menej. Niektoré sa jedia v celku a z niektorých sa pripravuje SAMBAL, čo je čili zmes rôznych papričiek, často dochutená aj cesnakom. Jedlo bez čili nie je chutné, ale chce to čas, aby si váš jemný jazyk na tento spôsob zvykol.
Sedenie na zemi
Najväčším šokom pre mňa bolo sedenie na zemi a stolovanie, keďže ľudia tu jedia prevažne iba na zemi. Je to súčasť ich kultúry a niekedy iba vyvalím oči, keď vidím starú ženu, ktorá pomaly nevládze chodiť, ale spôsob ako si spokojne sedí v tureckom sede na zemi a ako ma pokrútené nohy, ma nielenže prekvapí, ale vyvedie z miery a zamyslím sa, či to my Slováci dokážeme. Moja odpoveď je nie. Zo začiatku som mala veľké problémy so sedením na zemi, pretože my na to nie sme zvyknutí, a tým pádom naše telo na to nie je prispôsobené. Tu to robia odmala, čiže ich končatiny sú veľmi pružné. Rovnako aj chodenie na boso; je to pre nich prirodzené a to, ako ohýbajú svoje chodidlá a prsty na nohách je pre mňa stále prekvapujúce. Musím sa priznať, ja to nedokážem. Môj prvý týždeň v Indonézii bol trochu bolestivý, čo sa sedenia týka. Jedli sme stále na zemi a ja som len ťažko dokázala sedieť na tvrdej podlahe v jednej polohe dlhší čas. Keď si na to spomeniem, tak svoju polohu som dokázala zmeniť počas štyridsiatich minút aj osem až desať krát, zatiaľ čo taká staršia žena to spravila možno raz. Tu som si uvedomila, že to majú natrénované od mala.
Jedenie rukami
Ďalšie prekvapenie prišlo, keď sme boli v reštaurácii a ja som nedostala príbor. Najprv som si však myslela, že čašník iba zabudol a nedoniesol ho. Namiesto príboru doniesol misky s vodou, ktorým som zo začiatku nerozumela, ale prikladala som to kultúre stolovania, no dôvod nebol jasný. Až keď som videla, čo robia domáci, pochopila som, že aj ja tým musím prejsť a musím prekonať samu seba. Uznávam bola to výzva, na ktorej ešte stále pracujem a učím sa ten správny spôsob. Reč je o jedení rukami. Väčšinou nepoužívajú príbor a misky s vodou boli na ruky, aby sme si ich pred jedením opláchli. Veľký pozor tu treba dávať aj na používanie rúk. Totižto, tu sa je iba pravou rukou, keďže tá ľavá sa používa na utieranie zadku. Áno, pre nás to je absurdné a nehygienické, no toaletný papier tu nájdete iba sotva. Takže jedenie rukami je prirodzené a na prvý pohľad veľmi jednoduché, no keď som si to skúsila, uvedomila som si, že to tak nie je. Treba si nájsť tú správnu techniku a vedieť koľko prstov používať, aby ste sa aj najedli, pretože to jedlo vypadáva pomedzi tie prsty. Len pre zaujímavosť, podľa toho, čo som sa dozvedela od domácich, tak na Sumatre jedia s tromi prstmi a na Jave sú to až štyri. Najväčší problém som mala s ryžou, ktorá mi neustále padala.
Ryža na milión spôsobov
Ryža a kuracie mäso, ryžový nákyp, či koložvárska kapusta. Toto sú najčastejšie jedlá, v ktorých vieme ryžu použiť my, no Indonézania používajú ryžu vo všetkom. Napríklad ryžové sladkosti, ryža ako príloha, ryža do polievky, ryžová tyčinka plnená tofu a balená v banánovom liste, ryžové palacinky, ryžový nápoj, či ryža s kokosom. Všade je ryža. Niečo chutí veľmi dobré a niečomu neviem prísť na chuť a radšej sa k tomu už nevraciam. Miestni dokonca hovoria, že ak si nedajú porciu ryže na raňajky, tak akoby ani neraňajkovali.
Dokážu spracovať všetko, čo im príroda dáva
Niekedy tomu sama neverím, no celá krajina by sa zaobišla aj bez tanierov. Veľmi často ich nepoužívam a jem iba z banánového listu, čo sa na prvý pohľad zdalo veľmi čudne, no teraz na to pozerám z iného uhla. Je to veľmi ekologické, keďže ide o prírodný materiál. To isté platí aj pri varení, ktoré má úplne iný rozmer ako u nás. Varia iba z toho, čo nájdu na trhu. To je zelenina, ovocie, plody mora, či mäso. Nepoužívajú takmer žiadne korenie, tak ako my a jedlo má teda pôvodne chute. Samozrejme toto je odlišné v každej časti Indonézie a najviac ma prekvapilo, keď ženy na dedinách varili iba na ohni. Jedlo bolo chutnejšie a tiež lacnejší variant, keďže za plyn musia platiť.
„Avokádo a cvikla sú ovocie“
Jedli ste už chutný toast s avokádovo-vajíčkovou nátierkou, či čerstvý zeleninový šalát s avokádom? Tak toto by vám v Indonézii neprešlo. Čudne by sa zatvárili, dvihli nos a mávli rukou. Avokádo jedia ako ovocie, čiže na sladko a ako dezert. Najpopulárnejšie tu je avokádo s kokosom a veľkou dávkou ľadu zaliate kokosovým mliekom a k tomu želé. Milovníkov cvikle v Indonézii veľa nenájdete, no ak k ním patríte, tak cviklu tu nájdete iba sotva. Veľa z nich ju totiž vôbec nepozná, a tí ktorí ju poznajú, tak ju vnímajú ako ovocie.
Ten pravý kulinársky zážitok zažijete na ulici
Jedlo je tu veľmi lacné a ak máte také dve eurá, tak sa najete aj na dva dni. Street food, či jedenie na ulici je zážitok, na ktorý budete spomínať aj dlho potom. Vaše oči poteší len spôsob ich prípravy nehovoriac o tom, keď ho aj ochutnáte. Je to veľmi lacný spôsob ako sa najesť do sýtosti a odniesť si zážitok. Väčšinou sú to iba malé stánky zamerané na jeden druh jedla. Veľa predavačov sa presúva z miesta na miesto podľa koncentrácie ľudí, to znamená, kde sú ľudia, tam sú oni. Ich stánok je na sedačke motorky, na ktorej majú aj malú plynovú bombu a príslušenstvo, ktoré potrebujú na prípravu pochúťky. Ich sedačka je prispôsobená na predaj a prípravu.
Najlepšie jedlo, ktoré som ochutnala na ulici bol tanier, kde bola ryža, ale nie tak ako ju poznáme my. Ryža bola uvarená v banánovom liste, čiže vytvorila sa z nej roláda, ktorú potom narezali na plátky, pridali k tomu tofu, tempeh (sojový produkt), mladé jackfruit ovocie a to všetko zaliate kokosovým mliekom a pikantnou omáčkou. Nič lepšie som nejedla a porcia ma vyšla na približne 30 centov.
Láska ide cez žalúdok a Indonézia je pravý dôkaz
Väčšiu diverziu ako v Indonézii som ešte nevidela a skvelým príkladom je aj jedlo. Len taká ryža pripravená na milión nami nepoznaných spôsobov. Kto sa rozhodne toto súostrovie navštíviť, tak určite nech ochutná aj jej druhú tvár ako len pláže, či historické pamiatky – JEDLO – pretože prostredníctvom kuchyne sa viac priblížite ku kultúre.