Denník N

Prednáška Z. Maďarová: Ako odvrávať novembru 1989: Rodové aspekty individuálnej a kolektívnej pamäti

V stredu 13.11. prišla na kurz Liberálna demokracia prednášať Dr. Zuzana Maďarová. Jej témou bolo Ako odvrávať novembru 1989: Rodové aspekty individuálnej a kolektívnej pamäti.

Priznám sa, cestou na prednášku som netušila, čo mám čakať: na jednej strane sa mi páči odvrávať niečomu zaužívanému, ak mám na to solídny základ a presvedčivé argumenty, na druhej strane, ako to súvisí s konceptom rodu?

Aj túto stredu prednáška pritiahla veľmi slušný počet študentov.

Po krátkom predstavení a úvode zo strany Mateja Navrátila si slovo vzala Zuzana Maďarová, ktorá po krátkom skene študentov a ich odborov aj seba charakterizovala ako predstaviteľku interdisciplinarity. A pýtala sa ďalej – na to, čo nám ako prvé napadne pri slove november 1989, kľúčové body, obrazy, reakcie. A vyšiel z toho celkom typický obraz: námestia, Praha, Bratislava, tribúny, „utvorte koridor“, štrnganie kľúčmi, Kňažko, Havel, Budaj.

A tento typický naratív prišla Zuzana trochu naštrbiť, v zmysle jeho rozšírenia a dať do súvislosti s rodom, pri ktorom došlo, kvôli nepochopeniu tohto konceptu, k jeho vyvlastneniu.

Takto pred desiatimi rokmi, pri 20. výročí novembra ´89 sa na základe otvoreného listu Ingrid Hrubaničovej, publikovaného v denníku SME, v ktorom si jeho autorka mala problém spomenúť si na ženy, ktoré sa účastnili novembra ´89, začala Maďarová pýtať na to, čo robili a kde vlastne sú/boli ženy v novembri ´89 a prečo v tomto typickom obraze tohto obdobia (okrem Hany Ponickej a Marty Kubišovej) absentujú.

Spomínaný článok a reakcie naň viedli k niekoľkým rokom výskumu, hľadania a nachádzania (formou odporúčania, alebo metódou snehovej gule), hĺbkových rozhovorov o tom, čo ženy robili a ako si spomínajú na udalosti novembra ´89. Začala so známymi aktérkami a postupne išla hlbšie: k menám, ktoré boli neznáme a tiež smerom hlbšie do regiónov. Pretože revolúcia prebiehala paralelne na rôznych miestach a bežný naratív ich a ich aktérov vyčleňuje.

„Individuálna a kolektívna pamäť je pohľadom späť, no vždy je pohľadom dneška a ako taká odzrkadľuje to, kým sme dnes a preto je interpretáciou: nie je o tom, čo sa stalo, ale ako si na to spomínajú ľudia a aké majú možnosti si na to spomínať. Táto kolektívna pamäť nie je len súborom individuálnych spomienok ľudí, ale je aktívnym procesom utvárania prostredníctvom médií, individuálneho spomínania, globalizačných procesov, kultúrnych pohybov. To, ako sa dnes rozprávame o politike, líderstve, verejnosti je našim odrazom.“

Týmto sa začala hudba pre moje uši – myslím si, že túto perspektívu je nutné prinášať a/alebo zdôrazňovať.

Maďarovej výskum bol postavený na troch pilieroch: rozhovory, dané do súvislosti s kolektívnou pamäťou a mediálny diskurz. Do vzťahu dala príbehy v médiách a príbehy aktérok – aký je medzi nimi vzťah a dynamika, kde sa prelínajú a kde sú v konflikte.

V súvislosti s priestormi je november ´89 prezentovaný buď z námestí alebo tribún v Bratislave a Košiciach alebo spoza jednaní za okrúhlymi stolmi. Námestia so štrngajúcimi kľúčmi, množstvom ľudí, heslá z tribún, obušky (nebezpečenstvo) a príbehy podporujúce obraz dobroty, vzájomnosti, solidarity (napríklad ten o mladomanželoch, ktorí stratili peňaženku a ľudia pre nich vyzbierali peniaze). Nespomína sa však organizácia (= nahlásenie) zhromaždení, aby sa vyhlo násilným stretom, iniciatíva k inštitucionalizácii VPN po tom, čo napokon vyššie spomenutí manželia peňaženku našli a vyzbierané peniaze bolo potrebné niekde oficiálne uložiť… Alebo čítanie, korigovanie všetkých listov, ktoré ľudia z rôznych zázemí a regiónov posielali do ústredia VPN a ktoré sa potom čítali na tribúnach. Tejto podpornej práci sa venovalo veľa žien, listy vyberali tak, aby reprezentovali rôzne vrstvy/skupiny a regióny v spoločnosti. Boli to listy plné osobných príbehov a potlačených nádejí. A aj keď ženy stáli za takouto reprodukčnou činnosťou, nebola to ich jediná činnosť.

Zaujímavým momentom bolo, ako jedna aktérka v Košiciach, ktorá stála na tribúne spolu so svojím manželom, upadla do zabudnutia, kým jej manžel zostal v pamäti. Toto nebol jediný prípad zneviditeľnenia. Ako je to možné?

Rok 1968 bol z rodového hľadiska v rôznych krajinách oveľa viac preskúmaný a tieto výskumy to uzatvárajú tak, že „ženy vnímame primárne v tých úlohách, ktoré sú v súlade s rodovými rolami a normami. Teda naše očakávania, čo a ako asi budú robiť muži a ženy, nás ovplyvňuje a vplýva aj na spôsob, akým si pamätáme.“ Ženy, ktoré vystupujú mimo tradične vnímaných rolí a sú vo vedúcej pozícii, zostávajú nezapamätané. Dnes to môže byť inak, no v tom čase ženám nepripisovali žiadne vedúce úlohy, okrem toho to bolo posilnené vnímaním charizmy: väčšia sa pripisuje mužovi než žene (charizma je tu vnímaná ako sociálny konštrukt, v ktorom sa takisto odzrkadľujú naše rodové očakávania). Druhou rovinou zneviditeľnenia je to, akú úlohu pripisujeme samotnej podpornej práci – nepamätáme si ju, lebo ju nepovažujeme za súčasť politickej praxe. Administratíva, starostlivosť nie je v politickej teórii súčasťou politickej praxe. (Až v súčasnosti sa to pomaly mení a dostáva do povedomia cez koncept politickej praxe.)

Ďalším dôvodom, prečo je dôležité premýšľať o tom, ako hovoríme o novembri, je politické aktérstvo. Mediálny obraz napĺňa verejný priestor, tribúny, divadlo, námestia, konfrontácia s mocou. Čo v týchto príbehoch absentuje je súkromná sféra, rodina politických lídrov. Tá sa vníma buď ako povzbudenie pre lídrov alebo ich motivácia (v zmysle odvolávania sa budúce generácie). Nie ako ukotvenie pre politikov alebo vzťahová záležitosť. Takéto vnímanie politického aktéra ako človeka, ktorý je odosobnený od vzťahov, je obmedzené.

Účastníčky výskumu súkromnú sféru tematizujú, pre ne bola táto sféra miestom politických rozhodnutí: mnohé mali rodinu, deti, ich manželia boli aktívni (hovoríme o prostredí divadla, učiteľoch, koordinačných centrách, ekologickej komunite atď.) a rozhodnutie, či ísť alebo nejsť na demonštráciu alebo participovať na celodenných koordinačných aktivitách bolo rozhodnutím týkajúcim sa detí: kto sa o ne postará a čo s nimi bude v prípade, že sa „niečo“ stane (násilie, uväznenie a pod.).

„Naše ukotvenie v súkromnom priestore ovplyvňuje naše konanie vo verejnom prostredí.“

Absolútny súhlas.

Mediálny obraz často obviňuje tých, ktorí do ulíc nevyšli. Váhali? Báli sa? Podľa Maďarovej je potrebné súdiť opatrne, viac je treba sa snažiť pochopiť.

A aj z iného uhla pohľadu je celý tento príbeh prezentovaný ako maskulínny: je to obraz zopár hrdinov, ktorí zachránili spoločnosť pred autoritatívnym režimom. Revolucionári a štát sú predstaviteľom maskulinity, aj keď obaja inak. Kým štát je o inštitucionalizovanom násilí, hierarchii, formálnosti, revolucionári stelesňujú rebelantskú maskulinitu. Verejnosť je tu vnímaná feminínne, ako kulisa, na základe ktorej tí revolucionári konajú, čo nezodpovedá veľkému množstvu pracovísk, činnostiam, kde sa premýšľalo na lokálnej úrovni. Tieto zostávajú neviditeľné.

Priznávam, ako žena a matka som bola počas celej prednášky pozitívne zaujatá. A nadšená. Ani nie kvôli rodovému aspektu, skôr z pohľadu pamäte a spomínania. To naštrbenie obrazu, respektíve jeho rozšírenie spôsobom, ktorý nepopiera zásluhy tých, ktorí v tom obraze už dlho sú a ktoré do úvahy berie všetky neviditeľné aktivity, ktoré umožnili hrdinom zažiariť, prináša celistvosť, akési uzdravenie celého naratívu. Maďarová spomínala, že pre ženy z jej výskumu bolo dôležité, že mohli o svojich aktivitách hovoriť a ja si myslím, že to nie je len o samotnom vyrozprávaní svojich skúseností, no aj o tom, že ich činnosť, ich participácia, bola uznaná, že konečne dostali v tomto naratíve svoj priestor. Niečo také ako obyčajné ľudské uznanie prináša obom stranám – kolektívnej pamäti ako aj aktérom na druhej strane opony ucelenosť, pocit uzavretia a uspokojenia. A my ako spoločnosť to týmto dámam ako aj tej kulise – širokej verejnosti – dlžíme.

Maďarová podľa mňa urobila skvelú prácu – bežné, každodenné ľudské koncepty (rod, roly, neviditeľnosť, zviditeľnenie, uznanie, ukotvenosť vo vzťahoch a ich vplyv na naše verejné konanie) priniesla na akademickú pôdu a do výskumu. Cez túto štúdiu/prednášku priniesla svetlo nielen do novembra ´89 ale aj do politickej praxe a aktérstva ako takého.

Pohľad na ženy dnešnej spoločnosti sa od vtedy posunul, aj vďaka ženám, ktoré mali odvahu otvoriť dvere k tomu, že naša spoločnosť napokon dokázala na čele krajiny privítať prezidentku Zuzanu Čaputovú. Tieto ženy (okrem mnohých iných Magda Vášáryová, Iveta Radičová) čelili kritike a často aj verejnému odsúdeniu, no bez nich by nebol v tejto oblasti možný spoločenský posun, ktorý sa udial.

Z úrovne „každodennosti“ mi však nedá na tomto mieste nepovedať, že to nie je len o ženách v politike. Je to o ženách a ukotvenosti vo vzťahoch a uznaní vo všeobecnosti a na všetkých spoločenských úrovniach, resp. profesiách. Na všetkých úrovniach rozšírenie optiky, zviditeľnenie neviditeľných malicherných a zdanlivo zbytočných každodenných prác (ktoré je ale potrebné urobiť a majú prednosť pred vlastnými aktivitami), a teda uznanie prínosu, prináša uzdravenie do vzťahov, do života a to sa môže ďalej odraziť v zdravom verejnom aktérstve.

Ako hovorí Zuzana Maďarová – „skúsenosť toho množstva ľudí, ktorí sa zúčastnili aktivít novembra ´89 nemôže zostať vyvlastnená“. Viac o tejto téme sa môžete dočítať v jej knihe Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru 1989.

 

Autorka: Natália Timková, je internou doktorandkou na Katedre politológie FiFUK.

Teraz najčítanejšie

PolitologiaUK - kurz: Liberálna demokracia

Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je odborné pracovisko, ktoré sa venuje spoločensko-politickým výskumom a témam. Cieľom tohto blogu je prinášať sumáre z kurzu: Liberálna demokracia - perspektívy a trendy (zimný semester a.r. 2019).