Pokračovanie.

Až v Leopoldove som si začal uvedomovať, aké zvery Čapkovičova väznica chovala, aký personál ju obhospodaroval a čo za podnik sa za jej múrmi skrýval. Podľa dostupných informácií mám za to, že neľudskosťou a hrôzou ju v rokoch normalizácie pripomínala len smutne známa väzobná väznica Štátnej bezpečnosti, tzv. pražská kachličkáreň a Grebeníčkova mäsiareň prevádzkovaná v Uherskom Hradišti v päťdesiatych rokoch. Eduard Pálka pochádzal z jej blízkeho okolia a tu kedysi začínala aj jeho kariéra. Pôsobil ako bachar v internačnom a zajateckom tábore s úmrtnosťou, ktorá vyrážala dych. Zhromažďovali tu zatknutých nemeckých vojakov pred ich odsunom do sibírskych gulagov.

V predošlom blogu som vo všeobecnosti spomenul agentov väzenských gangov kolaborujúcich s XII. správou MV SSR, odborom Správy kriminálnej služby MV SSR, vnútornou ochranou Väznice MS SSR a dnes dokonca aj s niektorými sudcami trestného kolégia NS SR. Teraz pár konkrétností.

Dňa 24.10.2003 pri výsluchu svedka Valašíka som predsedníčku senátu Krajského súdu v Bratislave pani JUDr. Soňu Smolovú upozornil, že doznanie Milana Andrášika, nepochádza z legitímneho výsluchu, ale z väzenskej cely. To bývalý prokurátor Valašík s pobúrením odmietol. Z „nevedomosti“ ho o 11 rokov neskôr usvedčuje občan Kliment.  V denníku Postoj zverejnil výpovede recidivistu Ivana Fagana. „Zlomovým“ okamihom Kauzy Cervanová totiž nebolo svedectvo 2 roky traumatizovanej Zimákovej a brutálne zmláteného Kocúra, ale ľaknutého Andrášika. Ten do špiny, ktorú s Pálkom spoločne 3 roky mútili nezatiahol len svojho kamaráta Brázdu a úplne cudziu pani MUDr. Zimákovú, ale v roku 1980 aj „svedka“ Urbánka. Na podnet Lamačku v roku 1981  uviedol do Pálkovho „scenára“ aj mňa a Dubravického. Dôkazom tu nezostalo „svedectvo“ vynútené nasadeným muklom, ale dátum, ktorý po sebe zanechali.

Vo svojej výpovedi poskytnutej denníku Postoj sudca Kliment obhajuje a oceňuje postupy vyšetrovateľov. Vraj dožičili Andrášikovi 2-týždňovú „oddychovú“ pauzu v rozsahu, počte a záťaži výsluchov. To však nie je pravda, pretože v jeho výsluchoch vo väzobnej cele pokračoval  nasadený recidivista Fagan.

Po brutálnom zaobchádzaní sa Andrášik na cele dňa 20.08.1981 pod jeho vplyvom začína doznávať. Ako k tomu došlo bolo povedané už viackrát.

25.08.1981 por. Lamačka telefonicky jeho advokátovi a oznamuje, aby sa dostavil k výsluchu, nakoľko Andrášik sa „ide doznať“ – o čom JUDr. Ing. Ladislav Turi-Nagy vypovedal pred súdom v pozícii svedka.

Dňa 26.08.1981 sa za prítomnosti svojho obhajcu protokolárne naozaj „doznáva“ – začína opakovať to, čo po ňom Lamačka chce.

Od tohto dňa sa opäť stáva „krivým svedkom“. Už nie „pátrania“ Pálku, ale „vyšetrovania“ Lamačku a Valašíka. Vedeli čo je zač, veď ho už poznali. Aj na základe jeho krivej výpovede som bol v roku 1982 „odsúdený“  a to napriek tomu, že som nebol nikdy konfrontačne usvedčený v súlade s Trestným poriadkom tak, ako to vyžadoval zákon. Ani pred vyšetrovateľom, ani pred prokurátorom a dokonca ani pred súdom.

Meno Jána Janžetiča som už spomenul. V jedinom trestnom konaní bol väznený s Brázdom aj s Lachmannom. Jednalo sa o násilného psychopata, ktorý robil peklo na cele nielen Brázdovi, ale neskôr aj Lachmannovi. Súvislý priebeh činu, tzv. logický dej OČTK, neskôr dej obžaloby a súdov Brázdovi diktoval. Presvedčil ho, že v noci kričí zo sna, ako Cervanovú znásilňoval aj vraždil. Na základe indukovaných snov mu aj radil, ako sa doznať k tomu, čo nikdy nespáchal. Je samozrejmé, že Brázda mal na cele uznesenia o trestnom stíhaní a bol oboznámený s „doznaním“ Kocúra. Ďalšie jeho výpovede sa teda niesli pod kontrolou Janžetiča nielen v jeho zlomovom psychickom rozpoložení, ale aj v obavách o život.

Kričanie zo sna sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch stalo osvedčeným, ba dokonca  módnym nástrojom lámania psychiky vyšetrovancov. Potvrdzujú to odtajnené postupy spracovávania Dubravického v roku 1979, ale aj docent Dobrotka pred súdom.

Veľmi dobre si na to obdobie pamätám. Operatíva Štátnej bezpečnosti rozšírila po Nitre hoax, podľa ktorého sa mal  Dubravický, v tom čase väzobne a účelovo stíhaný za príživu, k vražde zavraždenej študentky dokonca doznať. Došlo k tomu údajne pri preberaní z narkózy po operácii, kedy to mal nejaký jeho komplic v stave polospánku vykričať. Až po 30 rokoch a otvorení Kanických archívov sa dozvedáme, že „zaručený“ chýr šírila po Nitre operatíva ŠtB prostredníctvom svojich agentov roztrúsených v radoch kelnerov, pumpárov a taxikárov. Rozprával o tom každý, kto Dubravického čo len trochu poznal. V archívnych materiáloch sú zachytené výpovede nielen pôvodcov „zaručených“ správ, ale aj ich tvorcov, respondentov a konečných adresátov. Je to protokolárne zaznamenané vo viacerých výpovediach.

Ako operatívci ŠtB do diania Pálku a Nožku záujmové osoby zaťahovali?

Veľmi jednoducho. Spravodajské informácie agenti odovzdali vytypovanej – teda záujmovej osobe. Následne ju zatvorili a vyťažovali, pokiaľ nezverejnila od koho uvedené informácie dostala. Vypovedal každý, pretože sa vyšetrovala obludná vec a každý si tiež uvedomoval, že sa ho pýtajú na veci, o ktorých z počutia niečo vie. Musel teda predpokladať, že vyšetrovaním musel prejsť aj jeho zdroj. Ak vypočúvaná osoba zdroj svojich informácií pri výsluchu zamlčala, mala smolu, pretože sa stávala „podozrivou“. Ak ich však oznámila, opäť mala smolu, pretože zdrojom spravodajstva bol inštruovaný agent a ten odovzdanie akýchkoľvek informácií pri kontrolnom výsluchu poprel. Boli to nepísané pravidlá špinavých praktík, ktoré ich tvorcovia účelovo páchali.

Na ich základe sa roztáčali kolesá vyšetrovacích mlynov. Ich dôsledkami boli frustrácie a zúfalstvo, pretože stret s vyšetrovateľmi ŠtB bol sprevádzaný vyhrážkami spojenými s ohrozením existencie nielen dotknutej  osoby, ale aj rodičov, súrodencov a ďalšej rodiny. Nielen stratou zamestnania a vyhodením zo škôl, ale existenciálnou likvidáciou. Psychické rozpoloženie veľakrát nekončilo ani v psychiatrických ambulanciách, ktoré sa „v záujmoch štátu“ dostávali pod extrémny tlak a nútenú kontrolu.

S „vyšetrovacími kombináciami“ Zervana a Stanka som sa vo väzobnej cele stretol aj ja. Keď mi jedno ráno môj spoluväzeň oznámil, ako som v noci kričal zo spánku, prestal som s ním komunikovať skôr, než mi dopovedal, čo som o sebe „vykričal“. Nič som sa nepýtal, pretože mi bolo dostatočne jasné, čo na mňa šijú.

V ponorke 2×6 metrov zavládlo ticho. Šachové figúrky nemal kto posúvať. Informačné embargo malo zmysel a bolo dostatočnou odpoveďou nielen nasadenému debilovi, ale aj Zervanovi na jeho pokusy a špekulácie. Extrovertného konfidenta to doháňalo k šialenstvu. Rozprával sa sám so sebou, so záchodom, hádzal koňa, na múry vybuchoval morseovku a pobyt v cele s ním nepripomínal basu, ale uzamknuté kajuty najnižšieho poschodia Titanicu. Jeho samoväzbu v mojej prítomnosti zachránil ďalší agent.

Brázdové doznania taktiež nepochádzali z legitímneho výsluchu, ale z cely. S nalomeným zdravím z nej chodil na výsluchy pripravený a čo mal pred vyšetrovateľmi vypovedať mal napísané na papierikoch z obalov cigariet. Keď sa ho vyšetrovateľ pýtal, čo to pri sebe má, odpovedal: „Sú to moje poznámky z informácií, ktoré mi odovzdáva spoluväzeň Janžetič“.

Akým svinstvom Janžetič Brázdu na cele vykrmoval sa dnes už nedozvieme, pretože obaja sú po smrti. Vieme však, že praktiky podávania halucinogénov boli prišívačom vrážd v osemdesiatych rokoch už dobre známe a boli nielen laboratórne, ale na väzňoch aj aplikačne overené a odskúšané. Pokiaľ Hlubík tvrdil, že spoluväzňovi na cele podával hypnotiká, kpt. Herman ho vybavoval halucinogénmi. Pomocou nich bol Ladislav Macháč uvádzaný do stavov, v ktorých spájal bludy s informáciami z výsluchov aj z cely.

Z cely Janžetiča bol Brázda premiestnený a eskortovaný na psychiatriu väzenskej nemocnice v Brne, pretože príznaky mentálnych porúch už zjavne vykazovali akútnu prítomnosť psychickej nemoci. Bezprostredne pred jeho odchodom, t.j. 14.07.1981 ho opäť zneužili. Protokolárne zaznamenali naindukovanú výpoveď, ktorou dostali za mreže mňa a Dubravického.

A v Brne? Nasadení recidivisti ho na povel organizovane masakrovali. Posledné dôkazy väzenskej beštiality som získal len pred pár dňami. Vyplýva z nich, že nasadení sadisti boli najvyššími orgánmi MV SSR za páchané ukrutnosti v Kauze Cervanová  zločinne platení. Krvavé sonety tu nepísal Hviezdoslav, ale eštebák – pplk. Ján Stanko. Diktoval, organizoval, riadil aj korumpoval. Je preukázané, že sa tu nejednalo o žiadne „benefity“, ako morálne zvrhlosti implementovaného banditizmu eufemisticky zbagatelizoval Juraj Kliment rodený Koza, ale organizovaný zločin páchaný štátom na jeho vlastných občanoch. Dnes s porozumením sudcu NS SR.

Hyenizmus spoluväzňov, ktorých Brázda na súdoch detailne spomínal, opisovať nedokážem, pretože to nedokázal ani on sám. Po 2 samovražedných pokusoch nastal v jeho osobnosti zlom a do Bratislavy sa vrátil úplne cudzí a iný „človek“. Spomínal série elektrických šokov, množstvá liekov a injekcií. Na otázku svojho otca čo v Brne robí a ako sa má mu oznámil, že ho pripravujú na proces a robí im pokusného zajaca. Zverejnil mená 3 iniciatívnych muklov – Kazateľa, Helíska a Juráka. Žiadal ich predvolať pred súd a vypočuť. To sa nikdy nestalo aj napriek tomu, že nasadených sadistov nariadil vypočuť aj Najvyšší súd ČSFR.

Po 10 rokoch pobytu v šialených podmienkach najťažšieho slovenského kriminálu sa na svetlo sveta vyplavuje krutá pravda.

Prof. Novotný a doc. Fleischer – poprední, špičkoví, slovenskí psychiatri a súdni znalci, Ústav lekárskej fakulty, fakultné a univerzitné kliniky v Nitre, Bratislave aj v Prahe diagnostikujú u onkologického pacienta Brázdu paranoidnú schizofréniu v chronickom štádiu neliečenej nemoci. Diagnózu, o ktorej sme všetci vedeli už v roku 1981.

Bývalý prokurátor Valašík vyhlásil, že Roman Brázda je simulant. Jeho kamaráti ho síce vylúčili na samostatné konanie, ale s jeho pôvodným „svedectvom“ súdy nakladali, akoby bol obžalovaný a prítomný v hlavnom konaní. Akákoľvek otázka týkajúca sa Brázdu bola súdom odmietnutá, ale jeho výpovede z prípravného konania sa stále považujú za nosné a dodnes tvoria základ Klimentovej krágľovačky.

Súdna psychiatria je veda stará približne 140 rokov. Jej posvätnou povinnosťou, jediným krédom, zmyslom a významom je – a to platí všade vo svete – chrániť psychiatrických pacientov a nedovoliť ich zneužívať v trestných konaniach, ani stavať pred súdy. Nič iné! Kauza Cervanová tu predstavuje neospravedlniteľný akt komunistického barbarstva a štátneho terorizmu. Je dôkazom anomálií myslenia a svedomia všetkých, ktorí sa na zotročovaní Romana Brázdu podieľali, týrali ho a drvili vo vyšetrovacích mlynoch a rovnako aj tých, ktorí tomu mali zabrániť, ale nezabránili.

Výsluchu svojich trýzniteľov sa ťažko chorý Roman Brázda už nedožil. Pred svojim zatknutím bol úplne zdravým človekom.

Pokračujem nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10 časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“