Denník N

10 rokov, 10 úspechov (I. diel)

Počas príprav na Maratón písania listov 2019, ktorý včera oficiálne začal, sme si uvedomili, že toto najväčšie ľudskoprávne podujatie na svete oslavuje na Slovensku už 10 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli priniesť vám výber 10 úspechov, ktoré sa nám podarilo za túto dobu Maratónom dosiahnuť.

Chcete sa zapojiť do Maratónu? Informácie nájdete TU.

V uplynulej dekáde sme s Maratónom strávili dovedna viac ako 3 roky času. Mnohí a mnohé z nás venovali nespočetné hodiny plánovaniu, príprave materiálov, organizovaniu podpisových akcií, vzdelávaniu a zbieraniu podpisov – výsledok však stál za to. Dokopy sme vyzbierali desiatky tisíc listov solidarity a petícií na podporu utláčaných, šikanovaných a nespravodlivo trestaných ľudí a pomohli zlepšiť život desiatkam z nich. Tieto úspechy by neboli možné bez podpory, prejavov ľudskosti a solidarity mnohých z vás. Za to, že môžeme písať nasledujúce riadky, vám patrí naše obrovské ĎAKUJEME!

2009 – Birtukan Mideksa, Etiópia

Birtukan Mideksa

Etiópska opozičná líderka Birtukan Mideksa je dlhoročnou otvorenou kritičkou etiópskej vlády, za čo strávila roky v etiópskom väzení. V roku 2009 získala štatút väzenkyne svedomia Amnesty International a počas Maratónu písania listov sa za jej oslobodenie postavili desiatky tisíc ľudí z celého sveta.

Po voľbách v roku 2005, ktoré boli pravdepodobne zmanipulované a vládnuca strana EPRDF si v nich udržala kontrolu nad krajinou, bola Birtukan jednou z mnohých političiek a politikov z opozičnej koalície CUD, ktorí sa odmietli ujať funkcie a zúčastnili sa masových demonštrácií. Polícia protesty násilne rozohnala, pričom ozbrojené zložky zastrelili 187 ľudí a ďalších 765 zranili. Vtedy bola Birtukan po prvýkrát uväznená, obvinená z vlastizrady a odsúdená na doživotie. Po 18 mesiacoch vo väzbe podpísala oficiálne ospravedlnenie, na základe ktorého ju prepustili na slobodu.

28. decembra 2008 bola Birtukan zatknutá opäť, tentoraz po verejnom vystúpení vo Švédsku, na ktorom hovorila o priebehu a podmienkach jej predošlého oslobodenia. Vláda jej poskytla 3 dni na to, aby svoje tvdenia odvolala. Birtukan odmietla a milosť, ktorú jej udelili len pár mesiacov pred tým, bola stiahnutá. Političku znova zadržali, aby si odpykala zvyšok trestu. Od decembra 2008 strávila Birtukan väčšinu času na samotke a až do polovice apríla 2009 nemohla vídať svoju, v tom čase len 4-ročnú, dcéru. Z väzenia ju opätovne prepustili až v októbri 2010 po neúnavnej kampani Amnesty International a organizácie Free Birtukan.

V roku 2013 sa Birtukan v rozhovore pre Amnesty vyznala z toho, čo pre ňu znamenala globálna podpora, a pripomenula, ako možno využiť silu písania listov na pomoc ďalším väzňom a väzenkyniam svedomia.

Eskinder Nega a Serkalem Fasil s dcérou

V roku 2009 som bola odrezaná od sveta, nemala som žiadny prístup k médiám, navštíviť ma mohli iba moja mama a dcéra. O iniciatíve Amnesty International za moje prepustenie nám zakázali hovoriť, ale mama sa o nej zmienila. Bolo to ako svetlo na konci tunela, iskierka nádeje, ktorá ma spojila so svetom tam vonku.

Uväznili ma dvakrát – prvý raz na 18 a druhý raz na 21 mesiacov. Môj dobrý priateľ a novinár Eskinder Nega bol za posledných 10 rokov uväznený až osemkrát. Vo väzení bola aj jeho manželka, novinárka Serkalem Fasil. Podobný osud však postretol tisíce, ba milióny oponentov a oponentiek Etiópskej vlády, ktorá sa v čoraz väčšom meradle uchyľuje k tomuto spôsobu umlčiavania kritiky.

Birtukan spomína na obzvlášť ťažké obdobie, ktoré strávili vo väzení spoločne so Serkalem: Serkalem bola v tom čase tehotná. O špinavú celu sme sa delili s ďalšími 70 či 80 väzenkyňami. Ten zápach bol hrozný.

Napokon porodila a to bol jeden z momentov, keď som sa aj ja cítila skutočne na dne. Z pôrodnice sa vrátila sama. Svoju dcérku musela nechať so starou mamou. Aj moja 8-mesačná dcéra bola v tom čase so starkou. Najhoršie na tom celom bolo znášať odlúčenie od našich detí a zodpovednosť, ktorú sme k nim cítili.“

Birtukan pripomína, že podpora od ľudí zo zahraničia je pre väzňov a väzenkyne svedomia nesmierne dôležitá, pretože ľudia mimo dosahu represívneho režimu majú možnosť zvádzať boj, do ktorého sa krajania uväznených často z bezpečnostných dôvodov nemôžu pustiť: „Tlak, ktorý ste vyvinuli na etiópsku vládu, bol pre moje prepustenie kľúčový. Ale nesmieme zabúdať ani na ľudí u nás doma. Mnohí by sa nás radi zastali, no vládna represia im neumožňuje protestovať proti zadržiavaniu politických väzňov a väzenkýň tak organizovane, ako to dokážu ľudia v zahraničí.

Na záver rozhovoru Birtukan zdôrazňuje: „Niektorí ľudia sú toho názoru, že boj za práva a demokraciu je v Afrike vopred stratený. Iní sa radšej snažia zamerať na ekonomickú výkonnosť oblasti. Obchodovanie s našimi ľudskými právami však nesmieme pripustiť.

Práve vaša práca nám pripomína, že ľudské práva sú pre všetkých a sú nedotknuteľné, bez ohľadu na okolnosti. Toto vedomie predstavuje pre aktivistov a aktivistky ako sme my – Eskinder, Serkalem a ja – obrovskú morálnu podporu.

2010 – Norma Cruz, Guatemala

Násilie na ženách nie je iba problémom žien. Je to problém, na riešení ktorého musia muži a ženy spolupracovať,“ povedala v roku 2010 guatemalská obrankyňa ľudských práv žien Norma Cruz. V tom istom roku sa petícia na jej podporu stala jedným z 10 prípadov Maratónu písania listov.

Norma svoj život zasvätila boju za spravodlivosť pre ženy a dievčatá, ktoré sa stali obeťami násilia. V roku 2003 založila organizáciu Fundación Sobrevivientes (Nadácia preživších), na ktorej čele stojí dodnes. Nadácia začala po rokoch okrem pomoci obetiam násilia pomáhať aj matkám, ktorých deti uniesli a predali do nelegálnych adopčných sietí, a v súčasnosti poskytuje pomoc približne 1 500 ženám ročne.

Nadácia pomáha pri hľadaní a trestnom stíhaní páchateľov násilných trestných činov voči ženám a zároveň poskytuje emocionálnu, sociálnu a právnu pomoc stovkám obetí. Ako jedna z mála organizácií v krajine poskytuje nadácia obetiam aj konkrétnu ochranu. Za svoju činnosť získala Norma rôzne ocenenia, no najväčšou odmenou sú pre ňu pozitívne zmeny v životoch žien, ktorým pomohla.

V roku 2009 sa anonymní páchatelia začali Norme vyhrážať smrťou a znásilnením. V marci 2011 podpálil neznámy páchateľ kanceláriu nadácie zápalnými fľašami. Časom začali dostávať vyhrážky aj členovia a členky Norminej rodiny.

Rozšírením povedomia o činnosti nadácie a hrozbách, ktorým Norma a jej tím za svoju prácu čelí, sa Amnesty podarilo získať pre prípad mediálnu pozornosť a pohnúť guatemalské úrady k činnosti, vďaka čomu sa podarilo usvedčiť minimálne jednu osobu, ktorá sa Norme vyhrážala. V roku 2012 sa podarilo medzinárodnú podporu dostať ešte ďalej a ľudia po celom svete zasielali počas 24 hodín každú minútu fax na prokuratúru v Guatemale a požadovali nezávislé vyšetrenie prípadu a trestné stíhanie páchateľov. Výsledkom tejto akcie bolo, že hneď na druhý deň sa Norme začali ozývať zodpovedné úrady a zaujímať sa o jej bezpečnosť.

Norma je veľmi vďačná za podporu a pomoc, ktorú dostala vo svojom neľahkom, zdĺhavom prípade: „Za seba aj v mene všetkých mojich kolegýň a kolegov, v mene každej ženy, ktorá zažila násilie, v mene všetkých rodín, ktoré prišli o svoje dcéry, matky, ženy a sestry, by som sa chcela poďakovať Amnesty International a všetkým, ktorí a ktoré ste sa do tejto kampane zapojili. Dúfam, že vaša podpora pomôže zaistiť bezpečnosť mne ako aj všetkým ženám a dievčatám, ktoré sa stali obeťami násilia. Vaša podpora nám dodáva odvahu, robí nás silnejšími a pripomína nám, že v našom boji nie sme samy.“

Podobnému osudu čelia v Guatemale stovky ľudí ročne. Mnohí z nich sú nespravodlivo väznení alebo čelia vyhrážkam a násiliu za to, že otvorene bránia práva utláčaných a týraných. Vďaka podpornej kampani Amnesty International sa podarilo na podporu Normy, ale aj mnohých ďalších obrancov a obrankýň ľudských práv zmobilizovať stovky tisíc ľudí na celom svete.

Prečo práve spravodlivosť pre obete sexuálneho násilia?

Norma Cruz pri pamätníku 3 detských obetí v nadácií

„Všetko sa začalo v roku 2001, keď som žiadala spravodlivosť pre svoju dcéru, ktorá sa stala obeťou sexuálneho násilia, pričom som sa stretla s ďalšími matkami, ktoré boli v podobnej situácii. Postupne sme sformovali združenie, ktoré spočiatku sídlilo v mojom dome, a začali sme podávať prvé trestné oznámenia a žaloby v mene obetí sexuálneho násilia. V roku 2005 sme vyšli na verejnosť a začali sme vytvárať centrum, ktoré by poskytovalo pomoc ženským obetiam násilia vrátane bezplatnej právnej a psychologickej podpory,“ povedala Norma počas jednej zo svojich prednášok.

Štatistiky násilia páchaného na ženách v Guatemale vykresľujú temný obraz miestnej reality.
Od roku 2000 zomreli v Guatemale násilnou smrťou priemerne 3 – 4 ženy denne, pričom ich úmrtiu častokrát predchádzalo týranie alebo sexuálne násilie. Podľa informácií od Národného inštitútu súdneho lekárstva bolo v roku 2017 zavraždených viac ako 670 žien a medzi rokmi 2014 a 2016 minimálne 2 264 ďalších. Po Hondurase, kde femicída 12-násobne prevyšuje svetový priemer, a Salvádore s takmer 6-násobným priemerom, je Guatemala, v ktorej pripadá približne 9 zavraždených na 100 000 žien, krajinou s treťou najvyššou mierou femicídy na svete. Mnohí ľudia si túto vysokú mieru násilia páchaného na ženách vysvetľujú 36-ročnou občianskou vojnou (1960 – 1996), ktorá guatemalskú spoločnosť znecitlivela natoľko, že aj hrubé násilie sa v očiach verejnosti stalo prijateľným.

Aj keď Norma vojnu do istej miery vníma ako jednu z príčin, veľkú časť viny podľa nej nesie hlboko zakorenený konzervativizmus a mačizmus, ktoré sú v krajine nesmierne rozšírené. „Hoci sa často stretávame s týmto druhom násilia, v našej konzervatívnej spoločnosti by ľudia preferovali, aby sa o ňom nehovorilo. Vždy sú pochybnosti, či ženy hovoria pravdu… Obeti nakoniec nikto neverí a situáciu jej dávajú za vinu,“ povedala Norma v rozhovore pre PBS v roku 2011.

Norma spomína na niekoľko prípadov, ktorými sa v nadácii osobne zaoberala.

Norma v nadácii

26-ročná Adriana mala s manželom Jorgem Armandom dvoch malých synov. Jorge bol násilný a Adriana sa niekoľkokrát sťažovala na polícii. V noci 14. januára 2012 ju Jorge zmlátil a uškrtil vo vlastnom dome, pričom ich starší syn počúval za dverami svojej izby. Jorge bol za vraždu odsúdený na 25 rokov väzenia.

16-ročná Marta šla popoludní 10. augusta 2014 domov zo školy, keď stretla suseda, 36-ročného Tulia Reyesa Carreru, ktorý držal mačetu. Carrera bol dlhší čas voči Marte neodbytný a niekoľkokrát sa jej vyhrážal. V ten deň jej spôsobil mačetou rozsiahle poranenia. Martine telo je dnes znetvorené jazvami a podľa nemocničného personálu je takmer zázrak, že vôbec prežila. Carrera bol za pokus o vraždu odsúdený na 20 rokov odňatia slobody.

Školáčka María Alejandra 18. júla 2013 zmizla bez stopy. Jej rodina aj susedia strávili celý deň prehľadávaním okolia. O niekoľko hodín ju našiel jej otec – znásilnenú a uškrtenú vlastným starým otcom. Páchateľa odsúdili na 65 rokov väzenia.

Páchatelia násilných trestných činov voči ženám sa v Guatemale vo väčšine prípadov tešia beztrestnosti. Všetky prípady, ktoré skončili potrestaním páchateľa, majú spoločné – popri takmer nepredstaviteľnom násilí – to, že rodinám obetí bolo poskytnuté bezplatné právne zastúpenie, psychologická a ďalšia podpora od nadácie Normy Cruz.

Násilie páchané na ženách sa netýka iba Guatemaly

V roku 2017 bolo celosvetovo úmyselne zabitých zhruba 87 000 žien. Viac ako tretinu z nich zavraždil ich súčasný alebo bývalý intímny partner a viac ako 58 % z nich zavraždil intímny partner alebo člen rodiny – čiže niekto, komu by mali za normálnych okolností dôverovať. To v prepočte znamená, že denne zahynie rukami svojich blízkych zhruba 137 žien. V roku 2012 zahynulo rukami intímneho partnera alebo rodinného príslušníka 48 000 žien, čo tvorilo zhruba 47 % všetkých vrážd žien. Na základe týchto údajov sa teda zdá, že femicída páchaná blízkou osobou je na vzostupe.

Aj keď intímni partneri alebo členovia rodiny sa dopúšťajú iba jednej pätiny všetkých spáchaných vrážd, ich obeťami sú v prevažnej väčšine ženy a dievčatá. Najväčší počet vrážd žien spáchaných intímnymi partnermi alebo rodinnými príslušníkmi zaznamenali v roku 2017 v Ázii – až 20 000 – pričom 11 000 z nich spáchali vyslovene intímni partneri. Nasledovala Afrika (19 000/11 000), Amerika (8 000/6000), Európa (3 000/2000) a Oceánia (300/200). Najväčšiemu riziku však čelia ženy v Afrike, kde je miera femicídy páchanej blízkou osobou až 3,1:100 000. Druhým najnebezpečnejším kontinentom je v tomto ohľade Amerika, kde pripadá 1,6 vraždy na 100 000 žien a Európa je s mierou 0,7 vraždy na 100 000 obyvateliek na konci smutného rebríčka.

Násilie páchané na príslušníčkach pôvodných komunít je zdokumentované iba slabo, preto je ťažké tento jav analyzovať komplexnejšie. Údaje získané v Kanade však ukazujú, že domorodé ženy a dievčatá zažívajú oveľa vyššiu mieru rodovo podmieneného násilia a smrteľného násilia ako ženy, ktoré nie sú príslušníčkami pôvodných komunít. Veľký počet vrážd a zmiznutí domorodých žien však v roku 2015 kanadskú vládu prinútil začať verejné vnútroštátne vyšetrovanie s cieľom tieto prípady objasniť. Vysokej miere ohrozenia čelia aj ženy v Strednej Amerike a Oceánii. Napríklad v Guatemale došlo počas vyššie zmienej občianskej vojny k hromadnému násiliu a femicíde páchanej na príslušníčkach kmeňa Mayov.

Guatemalský kongres schválil v roku 2008 zákon kriminalizujúci femicídu a ďalšie formy násilia na ženách a vláda pri uplatňovaní zákona vyvinula úsilie o vytvorenie systému špecializovaných súdov, pretože riadne a špecializované súdy v krajine často nemajú spôsobilosť ani odborné znalosti na to, aby v týchto prípadoch zvolili správny postup. V dôsledku prijatia zákona počet sťažností týkajúcich sa domáceho násilia narástol, ale iba malé percento páchateľov skutočne čelilo spravodlivosti. Napríklad v roku 2015 zaevidovali úrady 65 620 hlásení o násilí páchanom na ženách, rozsudku sa však dočkali obete iba v 2 565 prípadoch.

 

Ďalšie úspešné prípady Maratónu písania listov vám prinesieme už čoskoro.

Text pripravili Daniela Mužíková a Lucia Peterková, editovala Elena Teplanová.

Chcete sa zapojiť do Maratónu? Informácie nájdete TU. Ak sa vám páči, čo robíme, sledujte nás na FacebookuInstagramea majte vždy aktuálne informácie o našej prácipetíciách. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/