Denník N

Je pohár poloplný alebo poloprázdny?

Výročie Nežnej revolúcie bolo príležitosťou na ponosy o údajnom zlyhaní postkomunistickej transformácie. Sú oprávnené?

V provokatívnej eseji v britskom The Guardian bulharský intelektuál Ivan Krastev a Stephen Holmes z Newyorskej univerzity vinia „politiku imitácie”, čiže snahu vytvoriť z postkomunistických krajín moderné trhové demokracie západného typu, z toho, že sa Maďarsko a Poľsko obrátili proti hodnotám liberálnej demokracie. Byť nedokonalou kópiou niečoho cudzieho vraj nie je príťažlivý cieľ – takže nie div, že sa obyvatelia strednej Európy vzbúrili.

Táto zdanlivo nový kritika je však variáciou na sťažnosti, ktoré počuť už dlho. Šoková terapia, či v slovenskom prípade Dzurindove a Miklošove reformy, boli vraj prirýchle a príliš radikálne. Výsledkom bol nárast nerovnosti (akokoľvek je u nás malá) a prenechanie štandardnej sociálnej agendy nezodpovedným demagógom Ficovho typu.

Je to nepochopenie zápasu, ktorý naša krajina a postkomunistická stredná Európa zvádzali. Rizikom po páde komunizmu nebol jeho návrat, ale nastúpenie na cestu politického gangsterizmu a ekonomického populizmu, ktorým zvyknú mladé demokracie prepadnúť.

Ekonómovia Rudi Dornbusch a Sebastián Edwards písali o „ekonomickom populizme” v kontexte krajín Latinskej Ameriky. Kým populizmus v politológii označuje štýl, ktorý stavia do protikladu „elity“ a „bežných ľudí“, ekonomický populizmus spočíva v uprednostňovaní krátkodobo príťažlivých politík pred tými dlhodobo prospešnými – a to aj za cenu destabilizácie ekonomiky a zníženého dlhodobého rastového potenciálu. V praxi sa oba druhy často prekrývajú – politickí populisti často ponúkajú riešenia pre hospodársku politiku, ktoré sú dlhodobo škodlivé, ale krátkodobo pre voličov lákavé.

Voľakedy bohaté krajiny Južnej Ameriky sú dnes zdevastované verejnými politikami, ktoré sa v priebehu 20. storočia snažili poprieť základné princípy účtovníctva. Podobne u nás sa politický populista a autoritár Vladimír Mečiar vydal cestou krátkodobej stimulácie ekonomiky cez verejné investície, čo vyústilo do bankovej a menovej krízy, ktorú musela urgentne riešiť reformná vláda hneď vo svojich prvých mesiacoch. Rovnaké otázky vyvstávajú okolo udržateľnosti súčasného ekonomického rastu v Poľsku. Ten je dnes vedený najmä rastom spotreby a vládnych výdajov – napríklad v podobe nových sociálnych programov zavedených stranou Právo a spravodlivosť.

To, že Dzurindove roky postavili istú hrádzu ekonomickému populizmu, preto nie je nič, čo by bolo treba ľutovať. Krajiny, ktoré si nevybudovali protilátky proti ekonomickému populizmu, dopadli spravidla horšie ako tie, ktoré ich získali – aj prostredníctvom „politiky imitácie“ vyspelejších krajín, ktorá nás priviedla až do eurozóny.

Isteže, z niekdajších premiantov regiónu, ako sú Poľsko a Maďarsko, sú dnes problémoví žiaci. Lenže zlyhaním postkomunistickej transformácie či „politiky imitácie“ by sa to dalo vysvetliť len vtedy, ak by sme vedeli ukázať na alternatívny, výrazne lepší scenár. Taký však v postkomunistickom svete neexistuje. Tvrdenia o tom, že akási pomalšia, sociálne citlivejšia či špecificky stredoeurópska transformácia by viedla k lepším výsledkom, sú preto len ideologicky motivované špekulovanie.

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)

Teraz najčítanejšie