Denník N

Moja Cesta hrdinov SNP – Časť 5: Hore-dole

Po vysokohorskej etape v Tatrách som sa oddelil od partie a pokračujem opäť sám. Pred sebou mám putovanie Veľkou Fatrou, Kremnickými a Strážovskými vrchmi, ktoré chcem zakončiť dňom oddychu. Čakajú ma dni ako na hojdačke – náročné aj oddychové, prudké stúpania a prudké klesania, čas osamote aj v spoločnosti, na nových aj starých miestach.

Pondelok, 1.7.: Kráľova studňa – Skalka (25 km)

Ráno sa kôli zime budím dosť skoro. Napriek tomu vidím, že niektorí spolubývajúci sú už preč. Dvaja SNPčkári z opačného smeru chceli stihnúť východ slnka na Krížnej a cez predierajúce sa lúče, ktoré postupne ohrievajú studený ranný vzduch, ich v diaľke vidím, ako stúpajú na kopec. Východ slnka na Krížnej si značím na „to-do“ zoznam do budúcnosti. Musí to tam byť krásne.

Ranný opar pod Krížnou (Foto: autor)

Najbližšie dni ma čaká relatívne voľné tempo, aby som sa trafil do plánu, ktorý som si vymyslel ešte na Donovaloch. S kamošom Mišom sme si naplánovali jednu spoločnú etapu. Mišo pochádza z Trenčianskych Teplíc a ja som do Teplíc chodieval v detstve za starou mamou. Dohodli sme sa teda, že etapu zo Zliechova do Teplíc pôjdeme  na sviatok sv. Cyrila a Metoda spoločne a v Tepliciach si spravím jeden oddychový deň. Nasledujúce 4 dni preto pôjdem kratšie etapy, aby som sa príchodom trafil do nášho plánu.

Dnes má byť podľa predpovede najteplejší deň v roku a k tomu hneď na začiatok úsek približne 20km bez prameňa. Na Kráľovej studni preto načapujem plné zásoby vody. Nasledovala jedna z vtipných príhod, na ktoré po Ceste celkom rád spomínam. Netreba chodiť okolo horúcej kaše – po rannej káve vždy nasledovali nejaké tie ranné „rituály“, ak  viete čo tým myslím :) Divočina má síce svoje čaro, ale pokiaľ ide o túto oblasť, výdobytky civilizácie som nikdy neodmietol. A tu pod Krížnou bol jedinou civilizáciou hotel Kráľova studňa. Akurát, že o šiestej ráno v ňom ešte všetci spali a ja som sa teda musel vkradnúť dnu tak trochu na pankáča. Ešte dnes sa z chuti zasmejem na predstave, ako sa zakrádam hotelom a na ruksaku držím zvonček proti medveďom, len aby náhodou nezacengal a ja som nemusel trápne na recepcii vysvetľovať, čo tam stváram. Našťastie aj na recepcii spali, ja som vybavil, čo bolo treba a po špičkách som sa zase vytratil von. Priznám sa, že som na tento rebelský počin svojim spôsobom hrdý. Píšem o ňom aj preto, že „starý Jano“ mal v hlave nastavené kadejaké pravidlá o tom, čo sa patrí a čo sa nepatrí a ten „nový“ za dva týždne v lesoch trochu zdivel. Hm, alebo sa len oslobodil od pravidiel, ktoré mu v divočine na nič neslúžia…

Ranné útočisko (Foto: autor)

Prvé kilometre sa mi ide výborne – jemné klesanie, rovinatý terén. Ideálne na premýšľanie. Prechádzam okolo prístrešku, v ktorom prespali ostatní chalani, od ktorých som sa včera oddelil. Asi po 10 kilometroch ich stretávam na sedle Malý Šturec. Snažili sa nájsť prameň, ale neúspešne. Kedže ráno ešte slnko nepečie a pijem len veľmi málo, o svoje zásoby vody som sa s nimi podelil. Nechávam im liter vody a prajem veľa štastia. Ja ostávam v sedle dlhšie a doprajem si výdatné raňajky.

Ranná prechádzka a ideálny terén na premýšľanie (Foto: autor)

Najbližšie kilometre sa chodník mení a čaká ma terén ako na húpačke. Prudké stúpania striedajú prudké klesania. Úsek od Tureckého sedla po Sedlo Flochovej ma poriadne preveril. Vravím si, že naštastie sa ide stále v lese, takže 35 stupňová horúčava sa ma netýka a aj so zásobami vody vychádzam výborne. Časovo som na tom tiež dobre a tak si po pár hodinách doprajem pokojný obed v zrube Cabanka. Tričko dole a naplno si vychutnávam horúce slnko. Zrub je pekný a zachovalý, udržiavaný komunitou turistov, ktorí tu našli útočisko na svojich potulkách.

Po obede sa vydávam ďalej. Prechádzam okolo Görgeyho tunela, ktorý vytvoril dôležitú spojnicu medzi banskými mestami Kremnica a Banská Bystrica. Mám dosť času, takže sa motám po okolí a študujem náučné tabule a vychutnám si aj neďaleký výhľad do doliny, v ktorej leží Banská Bystrica. Predstavujem si, že kedysi boli tieto cesty frekventovane vaužívané a panoval tu čulý pohyb. Dnes som tu sám a len  občas stretnem niekoho na chodníku.

Výhľad na Banskú Bystricu (Foto: autor)

Už okolo 15-tej som dorazil na miesto, kde dnes plánujem prespať – Skalka. Po dlhej dobe konečne prichádzam na miesto, kde som už niekedy predtým bol – uvedomil som si, že doteraz bola až na pár výnimiek pre mňa takmer celá Cesta putovaním po neznámych miestach. Tu si však spomínam, že na zjazdovke na Skalke som sa pred niekoľkými rokmi lyžoval a dodnes si pamätám, aký rešpekt som mal vtedy z toho svahu. V lete nevyzerá vôbec tak strašidelne.

Dnešné putovanie som ukončil v podniku Búda. Kedže mám kopec času, robím si dlhodobejší plán až po Devín – nasekám si zostávajúcu cestu na približne 25-30 kilometrové úseky. Je to asi prvýkrát na Ceste, keď plánujem na viac ako 4-5 dní dopredu. Príchod zatiaľ vyzerá na sobotu 13.7.

Kým som plánoval, zistil som tiež od čašníčky, že tu na Skalke je dokonca wellness. Viac mi nebolo treba a o piatej sa už vyvaľujem v teplom bazéne. K tomu vírivka a sauna. V istom momente som dokonca v celom wellness-e sám a po sprche dokonca voniam! Tento luxus však plánujem vyrovnať nocľahom v stane, ktorý som si postavil. Ešte by sa zišlo niečo pod zub na večeru, ale v letnej sezóne to na Skalke veľmi nežije. Zachránila ma Nora – predavačka z miestneho bufetu. Tri spišské párky s horčicou a pivom mi spravili veľku radosť.

Večera šampiónov (Foto: autor)

Vonku sa na večer zdvihol silný vietor a vyzerá to, že sa blíži búrka. Svoj stan som si teda presunul na menej exponované miesto a dúfam, že vydrží. Telefonicky sa mi ešte večer pripomenul ochotný chatár, ktorý spravuje turistickú ubytovňu Chata na Skalke. Pôvodne som v nej dnes plánoval prespať, ale žiaľ, chatár bol cez deň mimo Skalky a tak som sa rozhodol, že budem stanovať. Bol taký milý, že mi ešte večer zavolal, či je všetko v poriadku, či mám dobré miesto na stan a vysvetlil mi, kde nájdem vonkajší kohútik na vodu, aby som si ráno doplnil zásoby. Toto poobedie na Skalke mi padlo veľmi dobre.

Utorok, 2.7.: Skalka – Chrenovské lazy (28 km)

Noc bola tak na polovicu pokojná a na polovicu ovplyvnená búrkou, ktorá sa prehnala v okolí. Kedže som sa stále budil, tak ráno som si radšej dlhšie pospal. Vyrážam až o 6:40. Prvé úseky schádzam na Krahule a opäť si pripomínam, ako dokážu ranné zarosené lúky rozmočiť topánky. Na Krahuliach „presedlávam“ do sandálov – čaká ma asi 6km po asfalte. Prechádzam okolo stredu Európy a zisťujem, že prameň je suchý. Ale s tým som tak trochu počítal – deň predtým na Skalke som si pozeral, že viacero turistov na Hiking.sk na tento problém upozornilo. V Kremnických baniach si preto robím odbočku z červenej značky a schádzam asi 2 km dole do mesta, aby som si spravil nákup. Po raňajkách sa popri hustej kamiónovej doprave vraciam naspäť. Autom tadiaľto chodievame často. Po vlastných je to úplne iná skúsenosť – a musím povedať, že vďaka kamiónom pomerne adrenalínová.

Scenéria po ceste medzi Krahuľami a Kremnickými baňami (Foto: autor)

Po ceste do Kunešova volám strýkovi mojej manželky Evky, ktorý býva na Vrícku a na ďalší deň som tam plánoval prespať. Zdenko súhlasí a ja sa teším, že opäť navštívim časť rodiny. Telefonicky som si rovno rezervoval aj ubytovanie v Zliechove – na základnej škole. Kedže v Tepliciach budem spať u kamoša Miša, najbližšie 3 dni mám teda o nocľah postarané. Otázkou ostáva už len dnešná noc…

Za Kunešovom ma čaká asi 3 km dlhá lúka. Borím sa vysokou trávou a snažím sa nestratiť vyšľapaný chodník. Na konci lúky sa zjaví scenéria ako zo savany – mierne zvlnený terén a len sem-tam stromčeky a kríky. Trochu začína poprchať a tak pridávam do kroku. Naštastie ostalo len pri prehánke a v pokoji som sa naobedoval v altánku pri Medveďom prameni, kde ma potešila aj ľudová tvorivosť na lesníckom ozname.

Savana na Kunešovom (Foto: autor)
Vox populi (Foto: autor)

Čaká ma pekný úsek po hrebeni s výhľadmi. Terén mi pripomína Tribečské lesy, po ktorých som v detstve behal. Na Bralovej skale si robím dlhšiu prestávku a oddych. Je odtiaľ krásny výhľad. Postupne schádzam dole do doliny. Nie som si istý vodou a prameňmi a tak radšej odbočujem zo značky a po modrej schádzam do obce Sklenné. Krčma je až na druhej strane tejto dlhej dediny, ale naštastie som stretol dobrých ľudí v záhradke, ktorí mi doplnili zásoby a nemusím tak zbytočne nadbiehať kilometre. Porozprávali sme sa, povypytovali sa ma, ako je to možné, že ma manželka pustila na takúto cestu a po chvíľke sa lúčim. Vraciam sa naspäť na červenú značku a stúpam po lúkach.

Výhľad z Bralovej skaly – v pozadí Handlová (Foto: autor)

Plánujem prespať na Jalových lazoch. Malo by tam byť niečo ako kemp alebo chatková osada. No keď som tam prišiel, našiel som len partiu mladých ľudí, ktorí vybehli na večerný žúr. Potvrdili mi, že asi pred 3 hodinami stretli partiu iných chalanov SNPčkarov. Tuším, že to boli Maťo, Lacko a Samo, ktorí sú asi pol dňa predomnou. Som trochu smädný a pivo z plechoviek, ktoré majú prichystané na večer by som im najradšej vypil pohľadom. Rovno mi však povedali, že tu prameň vody sotva nájdem – vraj je niekde v lese a sami nevedia kde. Odporučili mi, aby som to skúsil potiahnuť ešte pár kilometrov na Chrenovské lazy, kde je studnička. Kedže mám dnes dobrý čas, tak ťahám ďalej.

Chrenovské lazy sú vlastne strede veľká lúka uprostred lesa. Na jej okraji je studnička s osviežujuco ľadovou vodou. Nevidím tu žiadnu vhodnú chatku s terasou, na ktorej by sa dalo prespať, a tak aj túto noc vyťahujem stan. Rozložil som sa hneď vedľa smerovníka. Som tu sám a priznám sa, že spoločnosť mi chýba. Cítim sa uprostred lesa osamelo. Žiadne chatky, ktorých terasy by poskytli aspoň virtuálnu predstavu bezpečia, žiadni ľudia. Len ticho.

Nocľah v strede lesa na Chrenovských lazoch (Foto: autor)

Zachytávam ešte posledné slnečné lúče a dopisujem denník. V tom som z diaľky začul plechový rachot a z lesa sa vynoril turista. Na ruksaku má prichytenú plechovku od piva a v nej kameň – celkom vynaliezavý zvonček na medvede, vravím si. Je to SNPčkar z opačného smeru, Čech. Jeho meno som zabudol, ale nazval som si ho „šprintér“, kedže Cestu kráča v teniskách. Je príjemné mať aspoň na pol hodiny spoločnosť a porovnať si dojmy. Vzájomne si dávame rady a tipy, kde sa dá dobre najesť a prespať. Najviac mi však utkvelo to, že asi 2-3 kilometre od miesta, kde idem práve prespať, zbadal na ceste medvedie stopy v blate. No a viac som pred osamelou nocou uprostred lesa nepotreboval počuť.

Prevencia – jedlo na strome (Foto: autor)

Po jeho odchode teda robím preventívne opatrenia. Jedlo som dôkladne vyvesil na strom a uložil som sa spať. Uvedomil som si, že na spanie uprostred lesa len tak v stane si jednoducho neviem zvyknúť. Na mojej stupnici osamelých nocí sa táto zaradila na jednu z popredných priečok. Spánok úplne mimo civilizácie, keď viem, že najbližšia živá osoba je minimálne 5 kilomerov ďaleko, mi nebude po vôli asi nikdy.

Streda, 3.7.: Chrenovské lazy – Vrícke sedlo (26 km)

Noc v divočine nebola bohvieako pokojná. Najprv ma zobudila asi o 23:00 zima a o 3:00 pre zmenu zvery, ktoré sa prechádzali po okolí. Rovnako ako pod Pipitkou v Rudohorí si uvedomujem nevýhodu stanu – keď niečo počujete, nestačí sa otočiť a zasvietiť čelovkou. A tak dostáva priestor fantázia. Vlastne som sa sám dostával do miernej vývrtky z vlastných predstáv. Nevyspal som sa dobre. Východ slnka o 4:30 som privítal s radosťou a o šiestej som už kráčal ďalej.

Ranná káva s východom slnka na Chrenovských lazoch (Foto: autor)

Asi po 3 kilometroch naozaj nachádzam v blate medvedie stopy, ktoré mi deň predtým spomínal „šprintér“ z opačného smeru. Naštastie ostalo pri stopách a žiaden maco nebol na mňa zvedavý.

Všimol som si, že v miestnych lesoch sa pomerne intenzívne ťaží. Cesty sú tým pádom rozbité a terén ťažší. Okolo obeda som sa dostal na hradisko Vyšehrad. Odmenou za prudké stúpanie (koľké už) boli krásne výhľady. Vychutnávam si ich spolu s výdatným jedlom. Slním sa na teplých kameňoch a hľadím na pohorie na horizonte. Vidím Krížnu aj vysoký vysielač na Skalke. Ani sa mi nechce veriť, že pred 2 dňami som tam bol. Kopce vyzerajú tak vzdialené.

Tak predsa tu niekde bol maco (Foto: autor)
Výhľad z Vyšehradu – na horizonte Krížna a Skalka (Foto: autor)

Schádzam dole a Mišovi posielam fotky hrebeňa, za ktorým čaká Zliechov, kde sa máme ďalší deň stretnúť. Vodu som si doplnil na Hadvige – jedno z vizuálne zaujímavých miest na Ceste. Z ničoho nič sa tu zmenil ráz celej krajiny. Kamenisté svahy a na nich pomerne riedko osadené stromy mi spolu s teplým počasím pripomínajú stredomorie a nie Veľkú Fatru. Prekvapilo ma to. Pri prameni som si nabral vodu a dôkladne som sa umyl do pol pása – veď idem na návštevu :)

Stredomorská scenária na Hadvige (Foto: autor)

Za Hadvigou ma čakal veľmi prudký stupák na Závozy. Poriadna šupa, ktorú som dnes teda nečakal. Profil etapy nič také nenasvedčoval. Na vrchole si teda dávam za odmenu do vody šumienku. Nech si ochutím tento moment víťazstva – okrem iného sa vytešujem, ako mi teraz šumák strieka do úst z napájacej hadičky, keď do nej zahryznem. Jeden hryz však bol asi príliš silný a hadička mi prestala tesniť. Do konca Cesty s tým budem trošku bojovať. Krátka radosť, dlhý žiaľ.

Nasleduje už len dlhé klesanie do Vríckeho sedla, kde sa opäť odpájam z červenej značky, aby som zišiel do dediny. V nej býva strýko mojej manžleky Zdenko, s ktorým som dohodnutý na nocľahu. Po Ceste prechádzam okolo pomníka, ktorý je venovaný aj môjmu predkovi, ktorého tam na konci vojny zavraždili ustupujúci Nemci. O pomníku som vedel – raz ma tam zobral môj otec. Zosnulý bol totiž jeho strýko. Ale dnes si viac uvedomujem tú súhru okolností – strýko mojej manželky býva asi 2 km od miesta, kde zomrel strýko môjho otca. Vrícko.

Pomník pred Vríckom (Foto: autor)

Po príchode ma privítala Zdenkova manželka Evka a deti. Osprchoval som sa a dokonca mi Evka oprala veci. Porozprávali sme si čo je nové a po Zdenkovom príchode sme ešte vybehli do Kláštora pod Znievom. V miestnej krčme si dávam lávu (husto napenený Velvet) a IPU od Steigera. Po celodennom pochode toho veľa neznesiem a po týchto dvoch pivách som celkom grogy. Večer ešte trávime s celou Zdenkovou rodinou na terase a zhovárame sa. Som vďačný za ich pohostinnosť aj za to, že som ich mohol lepšie spoznať. Je iné niekoho stretnúť na rodinnej oslave a je iné s nimi chvíľu žiť v ich domácnosti. Po noci, keď som sa moc dobre nevyspal, som dnes zničený už o deviatej a zaľahnem do mäkkej postele. Aký to rozdiel oproti osamotenému nocľahu v strede lesa!

Štvrtok, 4.7.: Vrícke sedlo – Zliechov (27 km)

Ráno ma čakajú kráľovské raňajky od Evky. Vločky, praženica, slaninka. Na tradičnú rannú vifonku ani nepomyslím. Balím si voňavé a vyprané šatstvo a o šiestej sa lúčime. Uvedomujem si, že môj ruksak je naozaj dosť ťažký, keď ho zdvihnem zo zeme. Ale akonáhle ho mám na pleciach, je to už stará-známa hmotnosť, ktorá mi nerobí žiaden problém. Zaujímavé, ako si moje telo zvyklo na zážať v určitom mieste.

Asi o pol hodiny som opäť na červenej značke vo Vríckom sedle a hneď na úvod dňa som sa stratil. V jednom momente som prehliadol červenú značku na strome a tak som vytiahol mobil a začal sa orientovať podľa offline navigácie. Ako som však zistil, tá bola od skutočného chodníka posunutá asi o 200 metrov. Kedže navigácii verím, nechal som sa obalamutiť a zišiel som tých 200 metrov do terénu – veď snáď tam niekde tú značku znovu nájdem. Borím sa lístím, škriabu ma kríky. Po pol hodine blúdenia mi je jasné, že značka vedie niekde úplne inde a tak sa hrabem naspäť tam, kde si myslím, že by chodník mohol byť.  Podarilo sa a trasa podľa navigácie sa konečne stretla s reálnym chodníkom. Začiatok dňa ako z partesu, vravím si. Navyše mi dnes moc nejdú nohy. A to ma čakajú dve náročné stúpania. K prvému – z Fačkovského sedla na Homôlku – som sa dostal asi o deviatej ráno. Výstup je naozaj drsný. Miestami musím robiť prestávku každých 20-30 metrov. Naozaj mi tie nohy dnes nejdú. Aspoň, že výhľad na Kľak je krásny. Za výstupom stretávam dvoch Čechov, ktorí práve balia svoj stan. Značím si ďalšie miesto pre budúcnosť, ktoré je ako stvorené na pozorovanie východu slnka.

Fačkovské sedlo (Foto: autor)
Spätný pohľad z Fačkovského sedla na Kľak (Foto: autor)

Za Fačkovským sedlom prechádzam okolo pamätného kríža. Zomrel tu turista v máji pred rokom. Hodnú chvíľu rozmýšľam, čo sa mu asi tak v máji mohlo stať. Počasie už v máji býva kľudné, zľadovatený chodník to nemohol byť…

Nasleduje pomerne pokojná cesta až do Čičmian. Nad dedinou si zaspomínam na lyžiarsky výcvik, ktorý som tu absolvoval ako stredoškolák na gymnáziu. Do Čičmian prichádzam tesne pred obedom a dedina sa pre mňa stane jedným z miest, na ktoré po Ceste veľmi rád spomínam. Na úvod si ako každý turista fotím všetky domčeky s ornamentami, aby som až neskôr zistil, že tých pravých je len zopár – ostatné sú skôr novodobé napodobeniny. Kedže je čas obeda, hľadal som miesto, kde by som sa mohol najesť. V krásne zreštaurovanom Humne Ondreja Gregora som našiel skutočnú oázu pokoja. Nádherné miesto. Prestieram si tričko na kameň, aby sa usušilo. Od smädu si dávam pol litra zákvasu a od hladu bryndzové halušky.

Dvor a humno Ondreja Gregora (foto: autor)
Zákvas si beriem aj do zásoby (Foto: autor)

Slniečko ma príjemne hreje a užívam si aj to, že v kolibe vyhráva pravá ľudová hudba a nie rádio Expres (ako to v kolibách žiaľ často býva). Hrajú obľúbenú ľudovku môjho otca – Javorom, javorom. Spomínam na neho a kochám sa celou scenériou okolo. Vôbec sa mi odtiaľto nechce ísť. A veď vlastne ani nemusím. Pridal som teda k objednávke kávičku a zmrzlinu ako dezert. A ešte aj domáci bylinkový čaj z vlastnej produkcie reštaurácie. Vychutnávam si miesto, ktoré jeho majitelia spravujú s láskou. To proste hneď vidieť. Miesto, kam by som sa nehanbil pozvať hociakú zahraničnú návštevu. Žiaden gýč, ale vkusne upravený dedinský dvor.

Humno Ondreja Gregora – detaily robia atmosféru (Foto: autor)

Vydržal som tu takto viac ako dve hodiny. O druhej poobede som si však uvedomil, že do Zliechova sú to ešte ďalšie 3 hodiny a treba sa pomaly poberať. Čaká ma ešte druhé náročné stúpanie tohto dňa – výstup na Strážov. Dvíham sa teda, pozriem si ešte pár domčekov v Čičmanoch a postupujem ďalej. Po ceste som stretol dvoch Čechov, ktorých som videl ráno za Fačkovským sedlom. Vraj im v Čičmanoch povedali, že kríž, okolo ktorého sme išli, bol na pamiatku chlapa, ktorého tam pred rokom dohrýzol medveď a že tu v Strážovských vrchoch ich tých medveďov teda požehnane. No. Odteraz klepkám paličkami o čosi častejšie. Na vrchol Strážov som sa dostal asi o piatej. Výhľad ma opäť potešil. Smeruje na západ. Tam niekde v diaľke ďaleko za horizontom je Devín, pomyslím si. Na vrchole je ďalšia pamätná tabuľa – niekto, kto tam zahynul na Silvestra. Prudké bralo dáva indíciu, čo sa asi mohlo stať. Trochu ma zamrazí. Dnešný deň bol v tomto ohľade trochu zvláštny.

Pohľad na Zliechov z vrchu Strážov. Poslednýkrát nad 1000 m.n.m. (Foto: autor)

Deň sa prehupuje do svojej poslednej štvrtiny a ja teda shcádzam dole. Strážov bol posledný kopec na Ceste nad 1000 m.n.m. Odtiaľto už pôjdem na Devín takpovediac „dole kopcom“. Pred siedmou prichádzam do Zliechova. Ubytujem sa na základnej škole – presne takej, na akú som chodil aj ja – s veľkým vnútorným átriom, v ktorom sme sa do kruhu prechádzali počas veľkej prestávky a jedli sme desiatu. Sú tu so mnou ešte dvaja SNPčkari. Pokecáme, podelíme sa o skúsenosti. Majú brutálne zničené chodidlá a keď počujem akým tempom idú, ani sa nečudujem. Darmo, niekto sa na SNPčke potrebuje asi dobre zničiť, pomyslím si. Som rád, že ja som si doprial dostatok času a tým pádom nie som pod tlakom a nemusím šľapať 35 kilometrov každý deň. Bola by škoda vrhnúť sa na takúto jedinečnú Cestu s tým, že ju musím čo najrýchlejšie prebehnúť, lebo ma čakajú ďalšie povinnosti.

Príprava na večer v Zliechovskej krčme (Foto: autor)

Dal som si sprchu a už len čakám, kedy dorazí Mišo. Je mi trochu zima a tak sa zohrievam v miestnej krčme pri čaji s rumom. Mišo prichádza asi o pol hodinu a hneď na úvod sa poriadne vyobijímame a zapijeme príchod pivom. Po ubytovaní na škole sme sa navečerali a vrátili sa do krčmy, kde po zvyšok večera popíjame s miestnymi štamgastami. Mišo objednáva jednu rundu za druhou a chlapi nám s vďakou rozprávajú životné pravdy. Borovička za 70 centov – nečudujem sa, že tu trávia celé dni :) Pani krčmárka sa nad celou touto scenériou len usmieva. Všetky tie múdrosti počula už tisíckrát a chlapov má dávno prekuknutých. Asi o jedenástej sa poberáme na školskú ubytovňu a spokojní a v náladičke zaspávame. Super deň.

Piatok, 5.7.: Zliechov – Trenčianske Teplice (32 km)

Ráno vstávame okolo 6:00, oči zalepené a opuchnuté, hovoríme tomu „na zvárača“. Dnes nás čaká viac ako 30 kilometrov, takže vyrážame skoro. Po ceste sme sa ešte zastavili na miestnej farme a kúpili sme si od milej pani dve parenice na raňajky. Vychutnali sme si ju asi po dvoch chodinách chôdze. Bola skvelá, čerstvá. Raňajky ako lusk.

Po ceste s Mišom rozoberáme prácu. Ako si ju viac užívať a nielen sa naháňať. Veľmi dobrý rozhovor, vďaka ktorému nám kilometre v ľahkom teréne rýchlo ubiehajú. Chodník sa zmenil pri výstupe na Vápeč. Záverečné stúpanie nieslo príznačnú pezývku – schody. Dalo mi celkom zabrať. Stretávame Paľa Janíka – miestneho turistu, ktorý sa s nami hneď fotí a o pár hodín už svietime na jeho Facebook účte. Čím bližšie som k Bratislave, tým viac pozorujem dve veci. Pri stretnutiach musím upresniť informáciu, že kráčam z Dukly, no nie Dukly Trenčín, ale Duklianskeho priesmyku. A druhá vec, na ktorú si zvykám, je stále viac a viac uznanlivého pokyvkávania hlavou, keď sa o túto informáciu podelím. Predsalen, nie všetci SNPčkari sa dostanú až sem. Tesne pod vrcholom Vápeča nás dobieha aj Mišov kamarát Andrej. Hore nás čaká horalka za odmenu a chvíľka na pokochanie sa krásnym výhľadom. Je tu dosť plno – sviatočný a slnečný deň sa prejavil.

Mišo, Andrej a ja na vrchole Vápeč (Foto: autor)

Cestou dole do Poruby mi chalani rozprávajú príhody, ako tam celé okolie skupuje Mečiar. Áno, ten Mečiar. Brutál. V miestnej krčme sa zastavíme na pivo, obed a kávu a pokračujeme dlhou, ako ju chalani volajú, „sopľavou“ lúkou do kopca. Sopľavou preto, že sa ťahá dobré 2 kilometre.

Na „sopľavej“ lúke – v pozadí Vápeč (Foto: Andrej Opet)

Prechádzame aj okolo kempujúcej partie, o ktorej mi deň predtým do telefónu rozprávali Maťo s Lacim a Samom. „Odchytávajú“ SNPčkarov na domácu pálenku a kotlíkový guláš :) My sa však už trochu ponáhľame a tak tomuto vábeniu sirén odolávame a pokračujeme smerom na Teplice. Klesanie do mesta mi príde nekonečne dlhé. Po celom dni už mám toho celkom dosť. Červená značka prechádza rovno popod dom, kde som sa ako dieťa chodieval hrávať k starej mame. Už ho prerábajú a tak sa aspoň odfotím pri ľahko rozpoznateľnom ornamente, ktorý figuruje aj na našich rodinných fotkách z návštev starej mamy.

Vápeč (Foto: autor)
Hurá do Teplíc (Foto: autor)

Z Baračky prechádzame cez park až na jeho koniec, kde sa stretávame s Mišovou rodinou. Pre dnešok sme putovanie po červenej ukončili tu a schádzame zo značky. Výkon zapijeme pivom a dokonalou odmenou po celom dni je sprcha a úžasná večera u Mišovej mamky. Vysmážaný syr so zemiakmi a domácou tatárskou omáčkou – božské. K tomu digestív – domáca pálenka zapíjaná vodou s púpavovým sirupom. Viac mi netreba.

Večer sa ešte stretávame s celou Mišovou partiou z detstva. Moje spomienky z SNPčky sa striedajú s ich spomienkami na detstvo v Tepliciach. Páči sa mi, aká sú partia. Vidno, že spolu toho prežili veľa a toto mesto v detstve patrilo im. Prenášam sa aj do svojich spomienok na detstvo a uvedomujem si, že mi v mojom dnešnom bydlisku takáto partia chýba – všetky moje priateľstvá sa nejak roztrúsili po západnom Slovensku, Bratislave a jej okolí a málokedy sa stretneme viacerí na jednom mieste. Takýto koncentrát ako vidím, keď sedím s Mišovou partiou, je niečo, čo im vlastne trochu aj závidím.

Súčasťou večera s kamošmi je aj spoznávacia túra po ikonických miestach Teplíc – ako napríklad múrik pred krčmou u Beznáka. Vraj je to tam veľká vec :) Spokojný a v primeranej nálade končím tento večer okolo polnoci. Zajtra ma čaká deň voľna na regeneráciu a spomínanie na moje prázdniny v Tepliciach.

Sobota, 6.7.: deň voľna v Trenčianskych Tepliciach (0 km)

Deň voľna som mal na mysli už od začiatku Cesty. A stráviť ho v Tepliciach mi pripadalo ako dobrá voľba – kúpele, spomienky a známi, u ktorých som mohol prespať. Strávil som ho naozaj pôžitkársky. Deň sme začali výdatnými raňajkami a kávičkou v meste. Pri prechádzke po pešej zóne som zrazu spozoroval na lavičke známu tvár. Pozriem bližšie a je to tak – SNPčkar Martin, ktorého sme stretli ešte pri výstupe na Kráľovu hoľu a potom sme sa striedavo predbiehali v Nízkych Tatrách. V Tepliciach si spravil zastávku, aby si doplnil zásoby a ja som ho stretol pri klasických SNPčkarskych raňajkách – s bagetou a na lavičke. Potešil som sa, porozprávali sme sa a prajeme si vzájomne všetko dobré do ďalších kilometrov. Martin pokračuje ďalej po Ceste, ja pokračujem do obchodu s prírodnou kozmetikou mydLOVE Teplice a vybral som suveníry domov pre maminu a Evku.

Prechádzka v Tepliciach (Foto: autor)

Na obed dobieham deficit sacharidov v pizzerii Teplitz (vraj najlepšia v Tepliciach) a poobede som si naordinoval procedúru v miestnych kúpeľoch. Chcel som si pozrieť ikonickú budovu Hammam aj zvnútra. Je to už môj tretí wellness na Ceste SNP, čo je vlastne asi dosť netradičné. Ale povedal som si, že nie som na Ceste preto, aby som sa zničil a aspoň týmto spôsobom sa môžem odmeniť môjmu telu za to, že už takmer tri týždne zvláda túto záťaž. Horúci kúpeľ a masáž mi padli vhod. Rozvláčny sa prechádzam mestom a zmyslel som si, že sa ešte pôjdem pozrieť na kúpalisko Zelená žaba. Ako deti sme tam chodili pravidelne a po príchode mi v momente naskakujú spomienky, ako sa čľapoceme v bazéne. Je to tu už trochu iné ako si pamätám – klientela sa zmenila, vstupné tiež. Ale spomienky ostali.

Návrat do detstva na Zelenej žabe (Foto: autor)

O večerný program sa opäť postaral kamoš Mišo s jeho partiou. Spravil mi krásnu exkurziu po Tepliciach, ukázal všetky miesta, kde jeho partia v detstve kraľovala – staré ihrisko, panelák „slíž“, výhľad z „hríbu“. Rozmýšľam, či je šanca, že sme sa niekedy pred tými 25 rokmi niekde aj spolu stretli a hrali. On ako domáci a ja ako chalan, čo prišiel na návštevu starej mamy. Možno. Tak ďaleko už moja pamäť nesiaha. Večer sme zakončili v krčme Kotolňa a cestou domov si ešte robím fotku pri pamätníku SNP. Symbolická pripomienka toho, že deň voľna sa končí a zajtra sa vraciam na Cestu.

Čo mi dala Veľká Fatra, Kremnické a Strážovské vrchy

Slovo, ktoré by vystihlo túto etapu je – pestrá. Rýchlejšie dni sa striedali s pomalšími/oddychovejšími. Rovinatý terén s prudkými stúpaniami. Zažil som nezvyčajné scenérie (stredomorie na Hadvige, „savana“ za Kunešovom) aj návrat do lesov, ktoré mi pripomínali detstvo na Tríbeči. Zažil som samotu, aj priateľské stretnutia a čas s rodinou. Zažil som viacero návratov na miesta, ktoré som už v mladosti navštívil (Skalka, Čičmany, Trenčianske Teplice), no teraz dostali inú perspektívu. Etapu som nazval „hore-dole“ jednak kôli terénu, jednak kôli pestrosti zážitkov a jednak kôli tomu, že aj pri pohľade na mapu Cesta vedie najprv na sever a pri Vrícku sa otáča a vracia sa opäť na juh.

Po dni oddychu ma čakajú Biele a Malé Karpaty. Za rohom už cítim kraj, ktorý spoznávam. Hneď na začiatok zistím, čo s psychikou spraví taký jeden deň voľna.

 

PS: bohatšiu fotogalériu nájdete na mojom Facebook účte alebo na Google Photos

Teraz najčítanejšie

Ján Hargaš

Veľa som pracoval a teraz pre zmenu veľa oddychujem (aktuálne si užívam polročný sabbatical). Predtým som 12 rokov pôsobil v štátnom IT na Slovensku a v zahraničí. Po návrate z Veľkej Británie som v roku 2015 spolu-zakladal a 3 roky viedol občianske združenie Slovensko.Digital, lebo verím, že štátne IT služby sa dajú robiť kvalitnejšie. Som manžel a otec. Vo voľnom čase sa venujem divadlu a hudobným pokusom v mojej kapele.