Denník N

Kedy sa končí povinnosť vyživovať študenta? Alebo ako som nevyhral súd s otcom.

Slovenský zákon o vyživovacej povinnosti rodiča na dieťa je deravý a v mnohých prípadoch aj nespoľahlivý, na čom sa zhodne veľa uznávaných advokátov, sociálnych znalcov a aj obyčajných rodín. Kedy sa vyživovacia povinnosť rodiča prakticky končí, aspoň podľa našich súdov? Na ktorých študentov sa táto povinnosť nevzťahuje a prečo som aj napriek tomu, že som študentom denného/prezenčného vysokoškolského štúdia, prehral súdny spor, aj o tom v tomto článku.

Počas môjho vysokoškolského štúdia sa môj otec prestal zapájať do sociálneho a finančného života našej domácnosti. Príčiny boli rôzne a väčšina čitateľov by ich pravdepodobne dokázala uhádnuť, nešlo o nič nevídané v našej krajine. V tom čase som študoval na bakalárskom stupni vysokoškolského štúdia. Reálne na môj život (a moje štúdium) otec kontinuálne neprispieval asi dva roky, kým som podal žiadosť na súd, aby mu bola súdom udelená fixná mesačná suma na plnenie vyživovacej povinnosti.

Súdne konanie trvalo spolu asi trinásť mesiacov, čo spôsobili rôzne prieťahy a nejasnosti, ale nakoniec dopadlo v môj prospech a vyživovacia povinnosť bola udelená (aj keď vo výške, ktorú odporca umelo znížil rôznymi pravdepodobne za čudných okolností získanými dokladmi – znovu prenechávam priestor dôvtipu čitateľov).

V roku 2019 som potom úspešne dokončil svoje magisterské štúdium a keďže som sa už počas svojho štúdia aktívne zapájal do medzinárodnej vedeckej činnosti, moji mentori mi odporučili prihlásiť sa na tretí stupeň štúdia – na prezenčné doktorandské (PhD.) štúdium. Výberové konanie som eventuálne absolvoval úspešne, stal som sa doktorandom a  zostal som teda i denným/prezenčným študentom, avšak tomuto procesu predbiehalo ešte niekoľko udalostí.

Musím sa priznať, že ešte v čase, keď som sa pripravoval na prijímacie konanie na doktorandské štúdium, som sa nezaoberal svojím výživným. Stále som žil v realite študentstva, aj keď som už po novom bol ‚pán magister‘. Medzi mojimi magisterskými štátnicami a prijímacími skúškami na doktorandské štúdium som totiž mal asi mesiac času, ktorý som celý strávil ďalším učením sa a prípravou na prijímacie konanie. Z tejto bubliny ma dostal až list z nášho okresného súdu, v ktorom mi bola oznámená skutočnosť, že môj otec požiadal o ukončenie svojej súdom stanovenej vyživovacej povinnosti.

(Apropo, skúšky som zložil v piatok 24. mája 2019 popoludní, a to podanie na zrušenie povinnosti bolo podané v pondelok 27. mája 2019 presne o 8.00 ráno – čiže pri najskoršej možnej príležitosti po mojej skúške. De facto som len práve zložil skúšku a titul som ani nemal v ruke. Advokátka môjho otca čakala len na to, aby som už úspešne odpovedal na otázky štátnicovej komisie, a hneď v prvý deň po mojej skúške bola pravdepodobne hneď prvá v podateľni, aby mohla začať súdne konanie.)

K návrhu môjho otca, ktorý formálne podala jeho právna zástupkyňa, som sa mal čo najskôr vyjadriť v liste na náš okresný súd.

V liste na súd som sa teda vyjadril, že sa práve pripravujem na prijímacie konanie na doktorandské štúdium, a tak mi vtedy hrozili dve možnosti:

  1. Mohli ma neprijať, a tak by som sa okamžite začal obzerať o trvalom zamestnaní – a automaticky by som sa vzdal nároku na výživné po uzavretí zmluvy o trvalom pracovnom pomere, veď by som bol pracujúcim človekom, ktorý sa živí sám.
  2. Mohli ma na PhD. štúdium prijať, a teda by som zostal denným študentom, pričom podľa mojich informácií voči všetkým denným študentom platila vyživovacia povinnosť.

A teda i v liste som povedal, že presne budeme vedieť, čo bude so mnou ďalej, až keď budem mať odpoveď o prípadnom (ne)prijatí z mojej fakulty.

Na prvé súdne pojednávanie som už prišiel s listom o prijatí a, keďže som ako študent nikdy nebol finančne solventný, nemohol som si dovoliť právnika, a preto som sa zastupoval sám tak, ako som najlepšie vedel (pripravil som si reči, naštudoval som si znenie zákonov, vytvoril som si možné scenáre, ako by sa to celé mohlo vyvíjať, a zo všetkých dokumentov, ktoré mohli byť na súde aspoň trochu relevantné, som priniesol kópie – pre istotu).

Môj otec prišiel s advokátkou a treba povedať, že prišli akoby na hotovú vec. Rátali s tým, že sa to tam celé skončí a otcova vyživovacia povinnosť bude zrušená hneď na mieste (v tom čase ešte nevedeli, že som sa hlásil na ďalšie štúdium).

Pani sudkyňa okresného súdu si vypočula stanovisko navrhovateľa – teda otca v zastúpení jeho advokátky – a potom moje stanovisko, ktoré v tom čase už bolo podopreté dokladom o prijatí na ďalšie štúdium. Bol som v podstate prijatý na ďalšie štúdium, a tak som prezentoval situáciu, že som aj naďalej denným študentom úplne rovnako, ako som bol predošlých päť rokov.

-→POZNÁMKA: Pred samotným pojednávaním som sa bol poradiť aj s pracovníkmi nášho úradu práce, na ktorom mi pracovníčky povedali, že podľa nich sa moja situácia nemení. Rovnako, ako vyživovacia povinnosť rodičov nezaniká, keď sa pod dovŕšení titulu bakalár (Bc.) rozhodnete pokračovať na štúdium inžinierske (Ing.) alebo magisterské (Mgr.), podľa pracovníčok nášho úradu práce som jednoducho pokračoval v štúdiu aj ja.←-

Pani sudkyňa mi kládla ďalšie otázky o povahe môjho budúceho doktorandského štúdia (predložil som potvrdenie o prijatí na ďalšie štúdium), o mojich predošlých vysokoškolských úspechoch (predložil som doklad o cene rektora, ktorej som laureátom), o mojej vedeckej publikačnej činnosti (predložil som záznam z knižničného informačného systému) a o mojej momentálnej finančnej situácii (predložil som doklady, že som vtedy nebol zamestnaný a ani som nebol poberateľom akýchkoľvek finančných dávok – živili ma len moji rodičia, z toho otec len na základe súdneho rozhodnutia).

Pani sudkyňa sa ma potom pýtala na moju daňovú históriu, ktorú som zhrnul jednoducho – nikdy predtým som nebol zamestnaný a aj keď som predtým pracoval na rôznych brigádnickych pozíciách, nikdy som žiadne dane ani odvody neplatil. V daňovom priznaní mi vždy všetky prípadne odvedené peniaze štát vrátil, a tak to bude pokračovať aj na mojom PhD. štúdiu.

Nakoniec sa pani sudkyňa dostala k téme doktorandského štipendia. Vedel som, že doktorandi dostávajú nejakú formu finančnej pomoci na svoju činnosť, ale nevedel som, koľko presne to bude a ani ako presne to vyzerá – dovtedy som dostal viacero štipendií za reprezentovanie univerzity a vedeckú činnosť, takisto som dostal cenu rektora, ktorej súčasťou bolo aj finančné štipendium, a preto som si myslel, že povaha všetkých týchto štipendijných peňazí je rovnaká.

Vedel som len toľko, že napríklad banky sa zdráhajú dávať doktorandom hypotéky, pretože sa štipendium nepočíta ako ‚zárobková činnosť‘.

Po uvážení všetkých skutočností pani sudkyňa zhodnotila, že potrebuje ešte viac informácií, a tak konanie odročila a ďalšie pojednávanie stanovila na čas o dva mesiace neskôr. V tomto medzičase pomedzi pojednávania kontaktoval súd aj moju fakultu a pýtal sa, aké vysoké bude moje štipendium a na čo presne majú tieto financie slúžiť. Fakulta nakoniec odpovedala len na otázku o výške, nakoľko presný zmysel tohto štipendia nie je uvedený ani v zákone pojednávajúcom o postavení doktorandov – čo je ďalšia deravá, nejasná a mätúca vec v našej školskej justícii.

Pred druhým pojednávaním už som vedel, koľko peňazí mi ako doktorandovi v roku 2019 prislúcha.

Okrem toho mi náš okresný súd poslal aj kópiu listu, ktorý mu doručila otcova advokátka – list obsahoval aj viacero záznamov z predošlých súdnych konaní z územia Slovenskej republiky, pri ktorých sa tiež pojednávalo o vyživovacej povinnosti doktorandov. Súdy vždy rozhodli v prospech otcov žiadajúcich zánik vyživovacej povinnosti, a teda otec a jeho zástupkyňa opätovne žiadali o čo najskoršie ukončenie otcovej povinnosti na mňa finančne prispievať. Teraz už k žiadosti pridali aj nárok na náhradu súdnych trov – a teda chceli, aby som účet otcovej advokátke zaplatil ja → čo je o to absurdnejšie, keď si vezmeme do úvahy, že ja sám som žiadne príjmy dovtedy nemal a ani som si nemohol dovoliť vlastného právnika, a potom príde môj otec so žiadosťou, aby som mu zaplatil jeho právničku.

Na druhom pojednávaní nakoniec pani sudkyňa rozhodla, že otcovej žiadosti vyhovie, a teda aj jeho vyživovacia povinnosť prispievať na mňa zanikla. Dodávam však, že mi v rozsudku pani sudkyňa neuložila povinnosť zaplatiť súdne trovy, takže aspoň v tom som si vydýchol.

To, že som aj ja študentom denného štúdia, bolo nakoniec irelevantné, alebo aspoň nedostatočné.

Pani sudkyňa odôvodnila svoje rozhodnutie tým, že vyživovacia povinnosť rodičov sa na Slovensku prakticky končí dňom úspešného zloženia poslednej štátnej skúšky druhostupňového vysokoškolského vzdelávania, a tak je moje pokračovanie v štúdiu už za týmto limitom, bez ohľadu na môj pokračujúci status študenta.

Napriek tomu, že človek, ktorý zložil štátnice v stredu, nie je hneď vo štvrtok schopný si sám zaplatiť stravu, ošatenie či bývanie, naše súdy na základe právnej praxe Slovenskej republiky operujú s týmto nastavením. Realita je taká, že v čase medzi dokončením štúdia a nájdením si zamestnania je každý čerstvý absolvent pred zákonom odkázaný len na milosť a nemilosť osudu a okolia – rodičia majú totiž podľa zákona plné právo naňho už nedať ani cent a pokojne ho môžu odstrihnúť od všetkých druhov podpory.

Takisto mi týmto rozhodnutím vznikol druhý problém – keďže som zložil skúšky už v máji, ale posledné výživné mi otec poslal až v septembri, boli tam vlastne tri mesiace, kedy som výživné dostal neprávom – jún, júl, september. A teda som sa v podstate neoprávnene obohatil a otec získal právo si tieto peniaze odo mňa vymáhať späť. Samozrejme, ja som z nich žil a aj som ich spotreboval, keďže som nemal iný príjem a pripravoval som sa na ďalšie štúdium, ale jemu ten nárok vznikol aj tak. Ak by som mu ich teraz odmietol zaplatiť, mohol by si ich vymáhať aj súdnou cestou, čím by mu opätovne vznikol aj nárok na náhradu súdnych trov – a teda aj na plat jeho právneho zastúpenia.

Či je to správne a či by mala zákonná legislatíva fungovať týmto spôsobom, to je otázne, ale aj môj príbeh môže byť varovaním pre všetkých, ktorí sa ocitli v tejto situácii.

Varovanie znie: Kto, už má po druhostupňovej štátnej skúške, je automaticky odkázaný len sám na seba.

Ja osobne by som ešte na záver možno navrhoval riešenie, podľa ktorého by všetci čerství absolventi mali byť pred štátom nezaopatrenými ešte do konca semestra, v ktorom zložili skúšky – to by reálne bolo vždy tak do 20. septembra. Za ten čas by im aspoň vzniklo časové obdobie, počas ktorého by sa mohli uchádzať o prácu, ale ešte by sa nemuseli strachovať o vlastné prežitie.

Teraz najčítanejšie