Niekoľko nesúrodých tipov na dobré čítanie II.

Z histórie: Orgia, Killers of the Flower Moon, Do temnoty, The Professor and the Madman a Helter Skelter

Gitta Serenyová – Do temnoty

Túto knihu odporúčal na facebooku Daniel Zeman a s jeho dovolením som si jeho slová požičala, pretože to napísal výborne:

„Před pár týdny vyšla konečně v Česku – po 45 letech od prvního vydání – jedna z nejdůležitějších knížek o holocaustu – Do temnoty od Gitty Serenyové.

Knížka vznikla na základě jejího 70hodinového interview s Fritzem Stanglem, velitelem vyhlazovacích táborů Sobibor a Treblinka, odsouzeným za spoluúčast na vraždě 900 tisíc (!) lidí. Stangl nebyl jako Eichmann, který zařídil smrt miliónů lidí z berlínského kanclu, Stangl byl přímo na místě a hladký souběh plynových komor i pecí jako správný rakouský četník poctivě řídil. Také proto Sobibor a Treblinku přežilo jen pár desítek lidí.

Serenyová kromě něj zpovídala i jeho manželku, případně kolegy a spolupracovníky. Každé jejich tvrzení ověřovala, pokud si odporovaly, pátrala v archivech. Staří náckové jsou navíc ztělesněním nespolehlivého vypravěče, proto si jejich vzpomínky často navzájem odporují. Serenyová se proto jako detektiv noří hlouběji a hlouběji do celé kauzy.
Není to historická syntéza, je to především skvěle napsaná novinová reportáž, natažená na několik stovek stran.

Předkládá nám plastický obraz člověka, který byl až do roku 1933 běžným občanem. Kombinace strachu o život, možnosti kariérního vzestupu a absence morálky v okolní společnosti ho však přivedly až na místo, odkud si ho historie pamatuje jako muže oděného ve sněhobílém saku, který posílá nemluvňata do plynových komor.“

Gitta Serenyová – Do temnoty (Academia 2019, preklad Zlata Kufnerová)

– – –

Gábor Zoltán – Orgia

Ani toto nie je veľmi pozitívne čítanie pod stromček, ale potrebné. Dokumentárny román Gábora Zoltána rozpráva o tom, ako sa po zvrhnutí admirála Horthyho v Maďarsku začal krutý hon na Židov. Ťažkú knihu o nyilašovskom besnení preložila Tímea Krekovič Beck.

Gábor Zoltán – Orgia (Absynt 2019, preklad Tímea Krekovič Beck)

– – –

Na záver tohto tematického okienka tri anglické knihy: Simon Winchester v knihe The Professor and the Madman napísal o tom, ako v devätnástom storočí vznikal legendárny slovník The Oxford English Dictionary. Vytvorenie prvého vydania, ktoré nakoniec vyšlo v roku 1927, trvalo viac než sedemdesiat rokov – bolo to 12 objemných zväzkov. A hoci príbeh vzniku OED je plný zaujímavých postáv a príhod (nahliadnete do dejín lexikografie a nájdete tam aj etymologické zaujímavosti o niektorých slovách a navyše sa venuje aj vývoju liečby duševných chorôb), v podaní Simona Winchestera má dvoch hlavných protagonistov.

Tým prvým bol hlavný editor James Murray a tým druhým bývalý americký vojak a chirurg Dr. W. C. Minor. Pri tvorbe slovníka dovtedy nevídaného rozsahu, akým OED mal byť (slovníky predtým obsahovali len niektoré, „dobré“ či vybrané slová, tento mal obsiahnuť celú anglickú slovnú zásobu) bolo v tom čase nevyhnutné využiť pomoc stoviek dobrovoľníkov. Jedným z najproduktívnejších bol práve doktor Minor, ktorý tímu zasielal neuveriteľné množstvo konkrétnych použití slov v anglickej literatúre (viac než desaťtisíc slovníkových hesiel). Keď ho chcel James Murray po rokoch vzájomnej korešpondencie navštíviť, vysvitlo, že doktor Minor je pacientom ústavu pre duševne chorých.

Simon Winchester – The Professor and the Madman (Harper Perennial, prvé vydanie 1999)

Knihu Killers of the Flower Moon s podtitulom The Osage Murders and the Birth of the FBI napísal David Grann, ktorý píše pre The New Yorker a je autorom aj u nás známeho Strateného mesta Z. V dvadsiatych rokoch minulého storočia boli najbohatšími ľuďmi v Amerike členovia kmeňa Osagov v Oklahome, pretože na ich území sa našli veľké zásoby ropy. Potom však začali záhadne umierať a mladý riaditeľ novovzniknutého Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI) J. Edgar Hoover sa rozhodol prípad vyriešiť. Najal si texaského rangera Toma Whitea a aj s využitím tajného agenta spomedzi samotných pôvodných obyvateľov začali odkrývať jednu z najmrazivejších konšpirácií v Amerike. Ešte neprečítané, vraj veľmi dobré.

David Grann – Killers of the Flower Moon (Doubleday 2017)

Ďalšia kniha, ktorá na mňa trpezlivo čakána poličke, je veľmi podrobne vyrozprávaný pravdivý príbeh vyšetrovania Mansonových vrážd – Helter Skelter, The True Story of the Manson Murders. A keďže ju na sociálnych sieťach odporúčal Samo Marec, a on to vie dobre napísať, tak som sa ho opýtala, že či by som nemohla jeho odporúčanie použiť, a on že hej, lebo je to dobráčisko, tak tu máte:

„Toto je vynikajúca kniha, ale úplne inak, ako som čakal. Keď totiž píšete o ideológii Charlesa Mansona, veľmi nemáte čo písať. Vystačíte si s tým, že to bolo zvrátené a absurdné (a so synonymami) a zhrniete to na troch stranách. A ešte je to aj nič moc. A ste skončili.

Lenže túto knihu napísal prokurátor, ktorý viedol súdny proces. Je v nej opísaný celý priebeh vyšetrovania a súdneho procesu. A je to super. Dozviete sa tam o všetkých možných zákutiach, právnických kľučkách, problémoch, výpovediach a zákulisných rokovaniach. A ak to znie nudne, tak to nudné naozaj nie je.

Ak si totiž pamätáte Matlocka, alebo vidíte tie scény zo súdnych siení vo filmoch a tie krížové výsluchy a grandiózne záverečné reči, tak tu to aj naozaj všetko je. Áno, má to 650 strán, áno, väčšina je o súdnom procese, ale zároveň je to nenormálne napínavé. Dokonca aj keď viete, ako sa to skončí.

Dozviete sa, aké to je, keď sa snažíte získať dôveru vrahyne (a prečo je to dôležité); ako môže na zdanlivej technikalite padnúť proces; aké je to celé vyčerpávajúce a nekonečné. A, samozrejme, aké to je, keď proti vám stoja zmanipulované dievčatá. Čoho všetkého sú schopné. Vravím, je to úplne absurdné a predsa sa to pred 50 rokmi stalo.“

Vincent Bugliosi & Curt Gentry – Helter Skelter. The True Story of the Manson Murders (Arrow Books 2018, prvé vydanie W.W. Norton 1974)

– – –

Veda, eseje a iné: Súkromný život molekúl, Čo keby?, Šesté vymírání, This is Not the End of the Book, The Immigrant´s Manifesto, The View From the Cheap Seats, Medzi Slovákmi

Peter Szolcsányi, organický chemik a známy popularizátor chémie vydal knihu Súkromný život molekúl, v ktorej zozbieral svoje články o chémii z časopisu .týždeň. Články sú rozdelené do tematických kapitol od sveta bizarných vôní až po molekulárnu toxikológiu.

V knihe sa dočítate veľa zaujímavého: napríklad o tom, ako si môžete vymraziť superpivo, ako vonia vesmír, prečo rastú rastliny nahor a ich korene nadol, ako horí sviečka v kozme, prečo staré knihy voňajú inak ako nové, o fantastických vlastnostiach pavúčieho vlákna, o biochémii svrbenia, piatej chuti umami či halucinogénnych hubách. Veľmi fajn čítanie aj pre tých, čo o chémiu nezakopli od strednej školy.

Peter Szolcsányi – Súkromný život molekúl (W Press 2016)

– – –

Randall Munroe, bývalý vedecký pracovník oddelenia robotiky v NASA a tvorca známeho webového komiksu xkcd, napísal knihu Čo keby?, v ktorej sa snaží seriózne odpovedať na absurdné hypotetické otázky. Ako by dlho by trvalo, kým by vyhasol posledný zdroj umelého osvetlenia, keby zrazu všetci ľudia jednoducho zmizli z povrchu zemského? Keby existoval veľmi malý, ale zato superhmotný asteroid, mohol by na ňom človek naozaj žiť ako Malý Princ? Koľko sa dá v angličtine napísať jedinečných tweetov? Ako najvyššie dokáže človek dohodiť? Z akej výšky by bolo treba zhodiť steak, aby bol po dopade na zem upečený? Vedecké odpovede aj na tieto otázky sa v knihe dozviete.

Randall Munroe – Čo keby? (Ikar 2015, preklad Zora Ličková)

– – –

Kniha Šesté vymírání od Elizabeth Kolbertovej, ktoré píše do časopisu New Yorker, dostala v roku 2015 Pulitzerovu cenu. Podľa anotácie: „Americká autorka Elizabeth Kolbertová se rozhodla zasadit až detektivně pojatý příběh šestého vymírání, které probíhá přímo před našima očima, do kontextu katastrofických změn, jimiž procházela naše planeta ve vzdálené minulosti a které byly tak bolestné, že prudce snížily diverzitu života. Spletitou a fascinující historii jejich objevování objasňuje na pozadí sporů velkých přírodovědců, kteří položili základy vědních oborů, z nichž vycházela evoluční teorie. Neméně důležitou roli zde však mají i nejnovější vědecké poznatky z astronomie, geologie, biologie a genetiky. Na osudech řady živočišných druhů – od dinosaurů a amonitů přes megafaunu z poslední doby ledové až po druhy vymřelé zcela nedávno – sleduje obecné vzorce masových vymírání i to, v čem se navzájem odlišují a co je specifikem dnešního ohrožení biodiverzity.“

Elizabeth Kolbertová – Šesté vymíraní (Barrister & Principal 2018, preklad Jiří Ogrocký)

– – –

Americký profesor žurnalistiky indického pôvodu Suketu Mehta začal písať svoju knihu This Land is Our Land – An Immigrant’s Manifesto po voľbách v roku 2016, v ktorých zvíťazil Donald Trump. Hoci je vyše 30 rokov americkým občanom, sám si zažil nenávistnej rétoriky viac než dosť, len preto, že je indického pôvodu.

Preto nebol vôbec prekvapený ani šokovaný ako mnohí iní, keď začal Donald Trump verejne vyhlasovať, že všetci Haiťania majú AIDS, že ak by dovolili Nigérijčanom, aby prišli do Ameriky, už nikdy by sa nevrátili do svojich chatrčí, že Mexičania prinášajú len drogy a kriminalitu a navyše sú sexuálni násilníci, pretože presne tie isté veci počúval ako dieťa od spolužiakov, ale aj mnohých učiteľov.

Je preňho absurdné, že v 21. storočí je ľudskosť človeka definovaná jeho národnosťou a jeho dôstojnosť určuje to, v akej krajine bol vydaný jeho pas. Nikdy predtým nebolo toľko ľudí v pohybe. A nikdy predtým nebolo proti tomu tak veľa organizovaného odporu. Lenže ľudia na ceste za lepším životom si vždy nájdu cestu.

Či sa to populistickým politikom dneška páči alebo nie, imigranti budú prichádzať naďalej, v snahe nájsť šťastie či lepší život pre svoje deti. Suketu Mehta odkazuje tým, ktorí populistov volili, či už to bol Trump alebo Orbán: nebojte sa imigrantov. Spomína mnohé ich osobné príbehy, ktoré počúval na mexicko-americkej hranici či na brehoch Maroka. Všetky tie príbehy ukazujú, čo je hlavnou hnacou silou migrácie: prežiť, žiť lepšie, zabezpečiť lepší život rodine. A nie je to veselé čítanie, to mi verte.

Suketu Mehta – This Land is Our Land – An Immigrant’s Manifesto (Jonathan Cape 2019)

– – –

Medzi Slovákmi: Táto knižka už bola so mnou všelikde a podľa toho aj vyzerá. Nie je to žiadna novinka, ale určite jedna z tých, ktoré raz dám určite prečítať aj svojim deťom, aby vedeli, aké to tu v tejto krajinke ľahostajnej k svojej minulosti bolo, vtedy, keď sa dostal k moci Mečiar, či teraz, keď fašisti začínajú vyliezať zo záhrobia zahalení do slovenskej zástavy.

Človek sa až diví, čo všetko sa do tak drobnej knižky zmestí: normalizácia, Budaj, Dubček, disidentská kultúra, nacionalizmus… A najkrajšie na nej je, že je vlastne pozitívnou nádejou, že aj napriek mohutnému ľahostajnému stredu sa už aj u nás začína tvoriť autentická občiansky aktívna spoločnosť. „Každý má právo mýliť sa, ale nie všetky omyly sú si rovné.“

Martin M. Šimečka – Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom) (N Press 2017)

– – –

Na posledné dve z tohto tematického okienka sa veľmi teším. Prvá z nich, tak ako niekoľko ďalších vo výbere, nie je žiadna novinka, vyšla ešte v roku 2012. This is not the end of the book; je rozhovor medzi Umbertom Ecom a francúzskym scenáristom a spisovateľom Jeanom-Claudom Carrière. Ten sa u mňa veľmi pozitívne zapísal už knihou „Léta utopie“, v ktorej opisoval, ako sa v roku 1968 snažili s Milošom Formanom nájsť si tiché miestečko na napísanie svojho prvého spoločného filmu, ale kam sa pohli, tam ich zastihli revolučné časy. Výborná kniha to bola, až mám chuť si ju prečítať znova, a táto vyzerá rovnako fascinujúco. S Umbertom Ecom vedú rozhovory predovšetkým o knihách a ich osude v digitálnom svete.

Umberto Eco, Jean-Claude Carrière – This is not the end of the book; (Vintage 2012)

– – –

Tá druhá, The View from the Cheap Seats, je zbierkou zamyslení, prejavov a článkov Neila Gaimana na rôznorodé témy od rozprávačstva, cestovania, knižníc, až po komiksy a Batmana. Vyšlo už aj v češtine pod názvom Postřehy z poslední řady (Argo 2019, preklad Petra Johana Poncarová).

Neil Gaiman – The View from the Cheap Seats (prvé vydanie William Morrow 2016)

– – –

Z beletrie: Hana, Tango staré gardy, Hranica, Anna, Selský baroko, The Institute, Terminus a space trilógia Poutník

Román Hana sa stal literárnym fenoménom súčasnej českej tvorby, pracuje sa na jeho preklade do viacerých jazykov a Národné divadlo v Brne uviedlo začiatkom júna premiéru divadelnej hry na jeho motívy. Prvotnou inšpiráciou pre napísanie Hany bola pre Alenu Mornštajnovú týfusová epidémia, ktorá v roku 1954 zasiahla jej rodné Valašské Meziříčí.

Rok 1954, jedno nevinné detské porušenie zákazu spustí lavínu udalostí, ktoré po rodinnej tragédii pripútajú malú Miru k podivnej a mlčanlivej tete Hane a Mira začne pomaly odhaľovať smutnú históriu jej rodiny. Vojna, Terezín, Osvienčim, neschopnosť vrátiť sa do normálneho života. Vyrovnávanie sa z minulosťou, nemožnosť sprostredkovať prežité utrpenie druhému, kruté náhody, ktoré prevrátia život hore nohami.

Poviete si, nič veľmi originálne, kníh s podobnou témou tu už bolo mnoho, bude to dobré, ale asi neprekvapí. Prekvapí, a veľmi. Už dávno sa mi nestalo, že som bola hore skoro do rána, len aby som to dočítala. Napísané majstrovsky a s veľkým citom, pre mňa jedna z najlepších súčasných českých kníh. Autorka má veľký dar citlivého rozprávača, ktorý sa majstrovsky dokáže vyhnúť skĺznutiu do pátosu a ktorý dokáže pár slovami dokonale opísať stav ľudskej duše, ktorú vie náhla spomienka v okamihu ponoriť do ľadových vôd depresie.

„Zpočátku za mnou Rosa chodila každý den. Nejdříve s sebou brala Miru, ale pak si domyslela, že mi dětský pláč vadí, a nechávala malou doma. Ano, pláč mě obtěžoval, ale ještě víc mi vadil láskyplný pohled v Rosiných očích, když Miru tiskla k sobě a konejšila ji. Matky s malými dětmi šli z rampy rovnou do plynu, proběhlo mi hlavou a odklopýtala jsem do ložnice. Rosa se mě snažila vtáhnout zpátky do života, nutila mě chodit ven, snášet kradmé pohledy a poslouchat řeči o tom, že ani lidé ve městě to neměli za války lehké. Jídla bylo málo, říkali, ale uhýbali pohledem. Člověk nikdy nevěděl, kdy si pro něj přijdou, a to hrozné bombardování na konci války – ale je třeba nepoddávat se těžkostem. Vždyť vy si ani neuvědomujete, jaké jste vlastně měla štěstí. Vy v táboře jste byli v bezpečí před spojeneckým bombardováním, tu hrůzu, kdy jsme se báli o své děti, si neumíte ani představit. Musíte se přece vzpamatovat, opakovali mi, sebrat se, přestat se litovat a žít dál. Bla bla bla… Mlčela jsem, a tak se mi začali vyhýbat.“

Alena Mornštajnová – Hana (Host Brno 2017)

– – –

Tango staré gardy je veľmi príjemná beletristická oddychovka. Kombinácia špionáže, napätia a milostného príbehu elegantného amorálneho podvodníčka Maxa a bohatej Mercedes. Príbeh, ktorý pokrýva skoro polovicu dvadsiateho storočia: od Buenos Aires a tanga v zaprášených lokáloch roku 1928, cez španielsku občiansku vojnu, až po letoviská rokov šesťdesiatych. Vášnivý vzťah, spomínanie na staré časy, zaoceánske parníky, salóny a biele rukavičky, Európa v časoch vojny, pozlátko európskej smotánky v Nice a Biarritzi, sovietski špióni, Mussolini, studená vojna… Veľmi som si užila. Arturo Pérez-Reverte vie ako písať príbehy.

„…a nějaký hlas šeptá stará slova, která zní, jako kdyby byla nová, a kapou mu balzám do starých ran, odpuštění lží, nejistot a pohrom, pokojů v penzionech a pochybných ubytoven, falešných pasů, komisařství a vězeňských cel, posledních roků ponížení, osamělosti a nezdarů, s kalným světlem nekonečných úsvitů bez budoucnosti, smazávajícím stín, který ti všichni – chlapec na březích Riachuela, voják, který šel pod žhnoucím sluncem, i pohledný mladík, jenž tančil s krásnými ženami na přepychově vybavených zaoceánských parnících – mívali nedílně připojený k nohám.“

Arturo Pérez-Reverte – Tango staré gardy (Argo 2016, preklad Vladimír Medek; vyšlo aj v slovenčine pod názvom Tango starej gardy v Slovarte v roku 2014 v preklade Sofie Tužinskej)

– – –

Román Anna z úplne iného súdka vás vezme na dystopickú prechádzku po Sicílii blízkej budúcnosti, kde prežili len deti. Pred štyrmi rokmi sa po svete začal bleskovo šíriť vírus, ktorý mutoval tak rýchlo, že neprežili ani vedci, ktorí sa snažili syntetizovať vakcínu. Vyhubil celé ľudstvo, až na deti. Tie zostávajú zdravé až do veku okolo štrnásť rokov, kedy pubertálne hormóny latentný vírus prebudia a ten ich zabije.

Sicílskymi mestečkami sa nepreháňajú len zdivočené psy, ale aj gangy detí, ktoré si tvoria vlastné spoločenské hierarchie a po situácie pripomínajúce Pána múch v takom prostredí nemusíme ísť veľmi ďaleko. Človek si zvykne na všetko, hovorí sa, a dieťa ešte rýchlejšie. Prirovnanie k Pánovi múch nie je úplne scestné, pretože deti reagujú na zmenené podmienky inak ako dospelí, keďže ešte nemajú tak hlboko zakorenené morálne zásady a zaužívané vzorce a modely správania. A navyše, čím mladšie dieťa, tým rýchlejšie zabudne na predchádzajúci život. Svet plný znepokojivých obrazov (deti, ktoré zotročujú iné deti, alebo nemajú najmenší problém ubiť psa palicou na smrť) je zaujímavý, ale je to len slabší odvar, ktorý síce neurazí, ale ani neohúri, ak máte podobnú literatúru načítanú.

Niccolò Ammaniti – Anna (Ikar 2019, preložil Stanislav Vallo)

– – –

György Dragomán ma silno zasiahol svojim románom Biely kráľ, o ktorom som už dávnejšie písala. V roku 2014 vydal román Hranica, ktorý do slovenčiny tento rok preložila Gabriela Magová (tak ako aj Bieleho kráľa a ten preklad bol vynikajúci!). Biely kráľ, hoci útla knižka, bol výnimočne silné dielo a podľa ohlasov je Hranica rovnako silná. Príbeh, ktorý sa odohráva vo fiktívnom mestečku v rumunskom Sedmohradsku, je rovnako ako v Bielom kráľovi vyrozprávaný z detského pohľadu trinásťročnej Emmy, v čase zúčtovania s totalitnou minulosťou, v čase na pomedzí medzi neslobodou a slobodou.

György Dragomán – Hranica (Zelený kocúr 2019, preložila Gabriela Magová)

– – –

Jiří Hájíček dostal za knihu Selský baroko cenu Magnesia Litera za prózu v roku 2006 a tak to nie je žiadna aktuálna novinka. Príbeh sa vracia do obdobia kolektivizácie v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Genealóg Pavel dostane zákazku nájsť autora udania, ktoré v tom čase priviedlo niekoľko roľníkov až do väzenia.

Jiří Hájíček – Selský Baroko (Host 2009)

– – –

Na jeseň vyšla v angličtine novinka Stephena Kinga pod názvom The Institute. Dvanásťročný Luke Ellis je inteligenčne mimoriadne nadané dieťa, a keď je veľmi rozrušený, veci v jeho okolí padajú na zem a dvere sa zatvárajú. Jednej noci jeho dom obkľúči komando, po ktorom ostanú jeho zavraždení rodičia a Luke sa preberie v detskej izbe, ktorá vyzerá skoro ako tá jeho. Až na to, že nemá žiadne okno. Luke zistí, že sa dostal na miesto, ktoré ostatné deti nazývajú jednoducho The Institute. Všetky majú silnejšie či slabšie psychické schopnosti, a dospelí na nich robia pokusy. Tí, ktorí sa nebránia, dostávajú žetóny, za ktoré si môžu v automatoch kúpiť sladkosti; tí, ktorí sa bránia, dostávajú facky, elektrošoky, aj horšie.

Deti z prednej časti sa po čase presunú do „zadnej časti“, a čo sa deje tam, nikto z nich nevie. Ale nikto sa odtiaľ ešte nevrátil. Luke sa rozhodne, že sa odtiaľ musí dostať za každú cenu, ešte kým je stále v prednej časti. Čas sa ale kráti, a ak by sa mu to aj podarilo, kto tam vonku mu uverí, že v dnešnej dobe wikileaks a internetu existuje niečo takéto, o čom nikto netuší?

Nie je to To ani Temná veža, ale ani sa to tak netvári. Veľmi príjemná oddychovka o tajomnom zariadení skrytom hlboko v lesoch v Maine (ako inak), plná konšpirácií a vládnych agentov až nápadne pripomína Stranger Things, hoci trochu temnejšie. Niektorí ľudia si totiž vyslovene užívajú, keď sa môžu správať sadisticky, a pravda je len málokedy pekná. Nečudo, že Kinga v Amerike nazývajú „the most trusted storyteller“: nech rozpráva o čomkoľvek, rozpráva to výborne. A nebol by to King, keby si odpustil narážku na iné diela, vrátane tých vlastných (v tomto prípade Prokletí Salemu).

Stephen King – The Institute (Scribner 2019)

– – –

Román Terminus mnohí chvália ako scifi roka. Anotácia hovorí toto:

„Brutální vražda. Ztracená dívka. Čas se krátí. 1997. Agentka Národní vyšetřovací služby Shannon Moss je přidělena k řešení vraždy rodiny člena elitní jednotky SEAL a především k pátrání po jeho zmizelé dceři. Záhy zjistí, že mariňák patřil k posádce kosmické lodi U.S.S. Libra, určené pro plavbu Hlubokými vodami do budoucnosti a záhadně ztracené v temných proudech času. Cesta lodi Libra daleko do budoucnosti je pevně svázaná s násilím, které Shannon vyšetřuje v současnosti. Je odhodlaná najít ztracenou dívku za každou cenu. Pohání ji jak tvrdohlavost a odhodlání, tak znepokojivý pocit, že tato událost až příliš souvisí s jejím životem. Důkazy leží v budoucnosti, a tam se musí vypravit, chce-li odhalit pravdu. Ke své hrůze zjišťuje, že na rychlosti jejího vyšetřování nezávisí jen osud jedné rodiny. V budoucnosti čeká Terminus, hrůzný konec, zkáza, zánik lidstva. S každou další cestou je odpočítávání času kratší, Terminus se přibližuje.“

No a Boris Hokr ku knihe napísal: „jako kdyby Philip K. Dick sjel kompletní Akta X a začal psát True Detective. A byl k tomu paranoidní. Oh, wait…“ Adaptáciu románu práve natáča Neill Blomkamp. Viac odporúčania nepotrebujem.

Tom Sweterlitsch – Terminus (Planeta9, 2019, preklad Michael Talián)

– – –

Séria Poutník z pera Becky Chambersovej ma tiež ešte len čaká. V češtine už vyšla celá trilógia: Dlouhá cesta na malou, rozzlobenou planetu, Dvě místa na slunci a Zpráva o životě vesmířanů. Anotácia k prvej hovorí:

„Vesmír se možná zdá nekonečný, ale lodě jím plující můžou být tísnivě malé. Když se Rosemary Harperová připojí k posádce Poutníka, příliš toho neočekává. Touží jen po nenápadném, pokojném místě, které by mohla na chvíli nazývat domovem, a po úniku od problematické minulosti. A přesně takové útočiště jí Poutník nabízí. Život na palubě lodi je sice trochu chaotický, ale jinak vcelku poklidný. Až do doby, kdy posádka dostane životní nabídku: vybudovat hyperprostorový tunel na vzdálenou planetu a zajistit si tak na několik dalších let pohodlné živobytí — pokud ovšem přežijí dlouhou cestu mezihvězdným prostorem, aniž dojde k ohrožení některého z křehkých spojenectví, jež udržují galaxii v klidu. Potíž je v tom, že Rosemary není na palubě jediná, kdo skrývá nějaké tajemství…“

A zdá sa, že to je presne tak príjemne čitateľné scifi na zimné večery, aké by ste si mohli poriadne vychutnať. Aj tí, čo už čítali, tak hovoria. Aby odporúčaní nebolo málo, trilógia získala cenu Hugo 2019 za najlepšiu sériu.

– – –

Na záver: detské knihy

Po úspechu, aký komiks Hilda o malom modrovlasom dievčatku, ktoré býva s mamou v divočine, zožal v Čechách, sa už dostáva aj k nám. Prvý diel Hilda a trol vyšiel začiatkom roka, a moje deti ho zbožňujú. Vydavateľstvo Albatros prinieslo v slovenčine už aj druhý: Hilda a polnočný obor. Veľmi fajn pre prvočitateľov.

Luke Pearson – Hilda a polnočný obor (Albatros 2019, preklad Magdaléna Poppelková)

Ak nemáte problém čítať s deťmi po česky, tak táto nádherne ilustrovaná séria o dobrodružných myšiakoch od Torbena Kuhlmanna by vám určite nemala ujsť. Vyšlo vo vydavateľstve Dynastie a je to veľká paráda. My sme zatiaľ (ale zato už niekoľkokrát) prečítali Edisona, ale Lindbergh a Armstrong už čakajú na Vianoce…

Torben Kuhlmann – Lindbergh (Dobrodružství létajícího myšáka), Armstrong (Dobrodružná cesta myšáka na Měsíc) a Edison (Záhada ztraceného myšího pokladu) (Dynastie 2014, 2016 a 2018, preklad Radek Malý)

Nesmiem vynechať ani pokračovanie nádherne ilustrovaného príbehu veľryby Gerdy z dielne ilustrátora Adriána Macha Gerda: Strach má veľké oči. Prvý príbeh si moje deti mimoriadne vychutnali (a ja s nimi) a tak sa teším na Vianoce, kedy sa ponoria aj do tohto.

Adrián Macho – Gerda: Strach má veľké oči (Albatros 2019)

Pre trošku väčšie deti (a pre všetkých dospelých, ktorí majú radi dobré príbehy), je tu pokračovanie tajomnej Prašiny. Uprostred Prahy sa nachádza podivná štvrť Prašina: bludisko kľukatých uličiek, námestíčok a pasáží, kde sa človek veľmi rýchlo stratí. Domčeky natlačené jeden na druhý, poprehýbané strechy s úzkymi komínmi, polorozpadnuté múriky a podkrovné okienka. Osvetlené sú len niektoré ulice, aj to len plynovými lampami. V Prašine totiž nefunguje elektrina. Priamo v centre turisticky slávneho mesta je v dnešnej modernej dobe štvrť, kde nefungujú mobily ani baterky. A nikto zatiaľ nedokázal prísť na to prečo. No a v Artfore vychádza pokračovanie tejto mimoriadne úspešnej dobrodružnej knihy pre mládež (ktorú si ale vychutnajú aj dospelí, ak nestratili schopnosť ponoriť sa do dobrého príbehu): Prašina 2: Čierny merkurit.

Vojtěch Matocha – Prašina (Artforum 2019, preklad Marta Blašková Maňáková)

– – –

P.S. Vo výbere nie sú knihy, o ktorých som už tu na blogu písala, tak len dodám, že naj čitateľské zážitky tohto roka boli Šeptuchy, Stalenhagove artbooks Smyčka a Pasáž, a Fantastická lingvistika Yensa Wahlgrena.

Prvá časť výber je tu.