Denník N

Dedo

Otvorené, môžem vojsť, ani som to nečakala…

Vysoký plot, takmer nič nevidieť. Bránka v podobnom duchu, akoby život za ňou mal byť ukrytý pred každým zvedavým okom. Sú aj takí ľudia, hovorím si, treba to rešpektovať. Ale považujem to za zvláštne, v tomto prípade určite. Nech je to akokoľvek, pokračujem v ceste. Musím, potláčam zbabelosť. Nie, teraz sa nemôžem vzdať, takú hlúposť nespravím.

Číslo, kontrolujem ho niekoľkokrát za sebou. Nepomýlila som sa, adresa je správna, som na mieste. Dobre teda, som rozhodnutá vojsť. Telom mi prejde zvláštny pocit, tajomný. Akoby som ani nevedela kam idem. Opak je pravdou, informácie mi nechýbajú, ale pocit strachu pretrváva. Sama žena, trocha riskantné.

Kľučka stará, poriadne hrdzavá, neviem, všetko tu pôsobí tak nevľúdne, možno i strašidelne. Položím na ňu ruku, zatlačím. Vrznutie, a veru poriadne, moje uši. Otvorené, môžem vojsť, ani som to nečakala. Akosi sa mi nechce, rozhliadam sa. Opatrne. Možno by som chcela zbadať nejaký nápis, tabuľu alebo čosi také. Nič, predo mnou sa rozprestiera dvor, pomerne rozľahlý, nevábne vyzerajúci. Na jazyk sa mi tlačí slovíčko fuj, všade okolo mňa neporiadok. Tráva dlhá, nepokosená, burina ešte vyššia, aj invázne rastliny si prišli na svoje, poznám minimálne niekoľko z nich. Bodaj by nie, je to tu poriadne zanedbané. A kdesi uprostred toho neporiadku učupený domec vyzerajúci len o maličký kúsok lepšie ako jeho okolie.

Prejdem po vychodenej cestičke vedúcej k domu. Zdolám niekoľko nízkych schodov a stláčam zvonček. Presne podľa pokynov, také som dostala. Zvoním a poslušne čakám. Za dverami pohyb, počujem ho. Predo mnou nízky, starý muž. Dedo, inak by som ho nenazvala. „Dobrý deň,“ dostanem zo seba po dlhšom zaváhaní. „Vy ste od Majky?“ pýta sa namiesto pozdravu. Prikyvujem a čakám, čo sa bude diať. Je milý, pozýva ma do vzdialenejšej miestnosti.  „Tu sa postavte,“ naviguje ma a otáča želaným smerom. „Detaily rozhodujú,“ dodá ešte a napráva ma. Obzerám sa, ale netrvá dlho, aj to mi zatrhne. „Detaily,“ hovoril som vám, „potrebujem, aby ste spolupracovali.“ Snažím sa, odovzdávam sa do jeho moci, nech sa deje čokoľvek. Je to nebolestivé a to mi vyhovuje.

Sledujem ho, pohybuje rukami všetkými smermi, niekoľkokrát to zopakuje. Neviem, chcem tomu veriť, len keby to bolo také jednoduché. Ale snažím sa, cítim, ako sa odovzdávam do jeho moci. Liečenie bez dotyku rúk, zvláštna disciplína, pre mňa určite. Teplo, rozlieva sa v mojom vnútri, akoby som sa odrazu prehriala. Niečo sa deje, začínam to cítiť. Musím veriť a spolupracovať, možno mi tento tajomný muž pomôže.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com