Denník N

Ako to funguje veď-viete-kde (o firme, ktorá sa dostala až do slovníka)

„Dôležité je to, čo sa naučíš až po tom, ako už vieš všetko.“

Keď som bola ešte školopovinné decko, reči dospelých o tom, aké to bolo kedysi dávno, mi pekne liezli na nervy. (Myslela som tým, samozrejme, naozaj strašne dávno. Asi tak dvadsať rokov dozadu.)
Jediný súcit, ktorého som bola vo svojej detskej bezstarostnosti schopná, súvisel s desivým faktom, že naši rodičia kedysi nemali televíziu.

Dnes hovorievam podobné veci deťom a mládeži aj ja. Nerobím to náročky. Chcem ich len poučiť, aby si (prepytujem citujem) „vážili, čo majú dnes“. A tak som sa jedného dňa pristihla pri prednáške, ktorej obsah spočíval v opise môjho vysokoškolského pobytu na internáte:
My sme veru, milá mládež, nemali žiadne mobilné telefóny. Voľky-nevoľky sme sa museli pobrať na poštu a zavolať domov. Na účet volaného, samozrejme, inak by sme tam nechodili (telefónne automaty už v tejto ďalekej minulosti predsa len existovali). A dnes? Sadnete si do kaviarne kdesi v Hačinohe a zaparkujete mobil rovno ku cigórii s brioškou, aby ste si mohli poklebetiť s kamoškou o tom, či jej tie nové náušnice pristanú k farbe ponožiek. Zoči-voči mobilu, samozrejme. Áno, detiská pochabé, kedysi sme fakt nemali internet!

Podobným príbehom utrpenia študentov začína aj kniha, o ktorej chcem hovoriť. Jej autormi sú dvaja vysokopostavení manažéri istej veľmi známej firmy (volajme ich Eric a Jonathan), ktorí usúdili, že ak sa jej názov dostal až do Oxfordského slovníka, patrilo by sa o tom čosi spísať. Vyšli teda s tajnosťami von.
Ono to vlastne až také tajnosti nie sú. Vďaka internetu a svojráznej otvorenosti ich zamestnávateľa (fuj, to je škaredé slovo, ak hovoríme o Googli) o ňom už beztak všeličo vieme. Napríklad to, že jeho zamestnanci si bezprízorne lietajú po areáli na farebných bicykloch a že nemusia zhľadúvať po vreckách gastrolístky, lebo všetko jedlo majú zadarmo. Že môžu 20% pracovnej doby (fuj, aj to je v Googli škaredé slovo) tráviť dumaním nad čímkoľvek, čo im napadne a vôbec nikto im nebude pozerať pod myš. Žiadne schovávanie Solitairu z obrazovky, lebo prišiel šéf. Ten piaty deň v týždni strávený nad prehadzovaním kariet na druhú kôpku môže byť veľmi ľahko zdrojom skvelého nápadu, tak ako sa to stalo komusi z vývojárov, ktorý raz takto popri ničnerobení vymyslel plánovač ciest.

Je naozaj ťažké neprepadnúť očareniu, keď tú knihu čítate. Predstavte si, údajne sa na vás nikto z nadriadených nebude hnevať, keď niečo nedopadne dobre. Vraj by ste po zdrvujúcej kritike druhý raz už nemuseli nič vymyslieť. Dokonca – a to je už je fakt záležitosť z kategórie science fiction – sa musíte ozvať, ak s niečím nesúhlasíte (v Googli to volajú celkom vznešene „povinnosťou nesúhlasiť“). Vraj to prináša lepšie rozhodnutia.
Aj vďaka otvorenosti voči vlastným nedostatkom sa Google mohol relatívne ľahko vzdať svojich nevydarených detí bez toho, aby do nich v zúfalstve pumpoval ďalšie prachy. Pochované projekty ako Google Notebook, Knol, iGoogle, Reader, Health, Wave či Buzz dnes už nikomu nič nehovoria, ale keď si pozostalí utreli slzy, uvideli svetlo na konci tunela a priviedli na svet životaschopné googličatá Chrome, Earth či Google+.
Mimochodom, smutným googlovským rekordérom je PigeonRank, ktorý sa narodil a umrel v jeden deň. Paradoxne to bol 1. apríl 2002.

Sú firmy, ktoré si vešajú na steny portréty svojich ikon, či už je to zakladateľ alebo súčasný prezident. Iné si síce nedávajú svojich svätých zarámovať, ale v každom rozhodnutí prihliadajú na to, čo by povedali (myslím tým nielen praotcov, ale najmä sponzorov a zadávateľov reklamy). Hádajte, koho by mali na stene v Googli, keby to nebolo nemožné? Predstavte si, bol by to zákazník. Presne tak, bláznovstvo.
Príkladov je veľa. Vezmime si vlajkovú loď Googlu, teda vyhľadávač. Jednoduchá obrazovka s obdĺžnikom uprostred a nad tým šesť písmen. Povedali by ste, že toto nemôže ľudí dlho baviť. Ľudstvo predsa potrebuje zábavky – lietajúce obrázky, aspoň tri druhy písma, nejakú tú reklamu, nech viete, čo vlastne chcete, a v tom ideálnom prípade aj polonahú dievčinu, ktorá vás pohľadom presvedčí, aby ste si to svoje slovo vyhľadali práve s ňou.
Lenže kdeže, v Googli vás ponechajú napospas suchej neúrodnej ploche a jediné, čím sú ochotní vás prilákať, je upozornenie na výročie narodenia ktoréhosi dávno zabudnutého maliara (mimochodom, práve Doodle je podľa mňa najgeniálnejší nápad, ktorý v Googli kedy vymysleli, ale nemusíte so mnou súhlasiť).
Totiž, chlapci a dievčatá pracujúci v onej spoločnosti tvrdia, že nie je dôležité, ako vyhľadávač vyzerá, ale – a teraz to bude naozaj provokatívne – ako rýchlo vyhľadáva, či nájdete presne to, čo hľadáte, či je to ešte aktuálne, a či to všetko zvládnete aj s minimom počítačových zručností. Dokonca sa odvážili ponúkať odkazy aj na konkurenčné vyhľadávače, ak by sa používateľom nepáčili Googlom nájdené výsledky.

google

Autori knižky dokonca zašli tak ďaleko, že tvrdia toto: „Neponúkajte ľuďom to, čo chcú, ale to, o čom ešte ani nevedia, že budú chcieť.“
Tu vám skrátka prieskum trhu nepomôže. Musíte vidieť dopredu – a to vám povie každý jasnovidec, že to vôbec nie je sranda. Googleri vravia, že riešením sú technické inovácie. S nimi môžete vyhrať súboj o zákazníka bez toho, aby ste zaplnili obrazovku reklamnými nálepkami.
Najlepšie produkty dosiahli úspech vďaka technickým faktorom, zatiaľ čo tým menej oslnivým musela stačiť v boji proti konkurencii silná reklamná kampaň. A viete, čo sa stane, keď raz tá kampaň skončí? Aj sám Google priznáva, že hoci jeho meno občas stačí na prezentáciu slabého produktu samo o sebe, ak mu chýba unikátny technický poznatok, skončí na spomínanom cintoríne produktov.

Eric Schmidt a Jonathan Rosenberg strávili na čele firmy celé desaťročie a napriek tomu z nich syčí pokora. Mohli by si vyložiť nohy a tváriť sa, že vedia všetko. Ale oni nie. Vraj je dôležité až to, čo sa naučíš potom, čo všetko vieš. Preto som na každej novej stránke knihy čakala, či sa pustia do konkurencie. Chápete, také tie chlapské reči v štýle „my sme tu najlepší, nejakí jabĺčkári sa môžu schovať“.
Nedočkala som sa. Naopak, dozvedela som sa, že v niečom majú pravdu oni a v niečom zase tí naši. S takýmto prístupom sa všetci posunú vpred.

Možno si poviete, božemôj, zase nejaká motivačná blbosť typu Prečítaj-si-ma-a-zbohatneš. Garantujem vám, že po tejto knihe nezbohatnete. Je však skvelou inšpiráciou pre ekonómov, personalistov a manažérov, a tiež dobrým čítaním pre kohokoľvek, pre koho je internet stále malým zázrakom. Navyše v nej nájdete pikošky, ktorými môžete ohúriť znudenú spoločnosť na ľubovoľnej párty. Stačí, keď ledabolo nadhodíte: „Mylady, počuli ste už o tom, že vyhľadávanie obrázkov na základe podobnosti vzniklo vlastne vďaka pornografii?“

E. Schmidt, J. Rosenberg: Ako funguje Google, Ikar 2015

PS: Pri práci na tomto článku som používala veď-viete-ktorý vyhľadávač. Vďaka nemu sa teraz môžete pozrieť, ako vyzerá brioška či cigória, a tiež sa dozviete, kde v pekle je Hačinohe.

large-ako_funguje_google

Staršie články autorky nájdete na blogu Sme.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie