Denník N

Dajte si Spiatočku!

Každý proces transformácie spoločnosti býva bolestivý. Stredná Európa s tým má niekoľko traumatických skúseností a dokazuje to aj maďarský román Spiatočka.

Každý proces transformácie spoločnosti býva bolestivý. Stredná Európa s tým má niekoľko traumatických skúseností, ak za transformáciu považujeme už demokratizačné procesy medzi dvoma svetovými vojnami, nástup totalitných režimov a v konečnom dôsledku aj opätovný nástup demokracie.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie, od ktorej sme si mnohí sľubovali najmä zlaté časy, pani prezidentka Zuzana Čaputová vo svojom prejave povedala: „Slobody nám nechýbajú, ale čoho sa nám v potrebnej miere nedostáva, je práve rovnosť v dôstojnosti a právach“. Dôsledkom týchto nerovností je vznik sociálnych priepastí, ktoré potom spätne mnohých ľudí oberajú o dôstojnosť.

So stredoeurópskou skúsenosťou nezačínam bezdôvodne. Je to prosto spoločná geografická skúsenosť, i keď možno s konkrétnymi regionálnymi odlišnosťami. Dokazuje to aj súčasná stredoeurópska literatúra, ktorá čoraz častejšie reflektuje aj tieto životné a celospoločenské skúsenosti. Sociálny román prestáva byť vnímaný ako niečo angažované. Naopak, bez akéhokoľvek pátosu, je autentickým odrazom doby.

V ostatnom čase ma zaujal román z maďarského prostredia s názvom Spiatočka. Autor István Kerékgyártó v ňom zachytil práve tieto transformačné procesy, a to na životnom osude konkrétneho človeka. Hlavným hrdinom je Zsolt Vidra, ktorého čitateľ spoznáva v retrospektíve, od jeho smrti, až po jeho narodenie.

Kerékgyártó nám ho už v úvode predhadzuje ako nahú obeť. Doslovne. Nielen ako obeť možného zločinu, ale aj systému a revolučných premien spoločnosti. Bezdomovec Vidra je pozbavený ľudskej dôstojnosti, pohodený na periférii, zdevastovaný alkoholom a životom v nepriaznivých podmienkach.

Zároveň však autor zaraďuje spiatočku a prevedie nás jeho životom od súčasnosti až do 50. rokov 20. storočia. Kľukatá cesta Vidrovho života sa vinie od nocľahárne pre bezdomovcov, cez väznice, nemocničné izby, nehostinné kasárne, sivé fabriky, panelákové byty, až po temné budapeštianske podnájmy.

V spiatočnom chode tak čitateľ spoznáva svetlé, ale aj temné chvíľky ľudského života. Hlavná postava prechádza rôznymi životnými peripetiami. Formuje ho nehostinné rodinné prostredie a komplikované dospievanie. Strieda množstvo povolaní. Deformuje ho komunistický režim a neskôr je fatálne poškodený ekonomickou transformáciou, po ktorej sa nestáva jazdcom v oslnivej zbroji, ale bielym koňom.

Román je napriek svojej temnej atmosfére napísaný sviežim štýlom, ktorý sa nevytratil ani prekladom. Keďže sa odohráva na perifériách, autor nešetrí ani autentickým šťavnatým jazykom. Ordinárnosť (vo význame drsnosť, vulgárnosť) však nie je prvoplánová. Je na mieste, dotvára kolorit, pretože v zafajčených putikách sa ťažkosti bytia iba výnimočne vyjadrujú vzletnými salónnymi slovami.

 

István Kerékgyártó: Spiatočka, Artforum 2019, Preklad: Renata Deáková

Teraz najčítanejšie