Denník N

Taký malý mýtus o „mierumilovnom Slovensku“

Ako racionálne rozmýšľajúci človek pokladám za svoju povinnosť vyvracať mýty a odhaľovať pravdu. Mýty sa však netýkajú len vedy, ale aj nášho každodenného života. Jedným z nich je aj mýtus o „mierumilovnom Slovensku“, ktoré ohrozujú nejakí „barbarskí“ prisťahovalci.

Nechcem veľmi rozoberať svoj postoj k téme imigrantov, v tomto prípade si myslím, že je povinnosťou človeka a nieto ešte aj kresťana, za ktorého sa zvykne označovať obrovská väčšina obyvateľov Slovenska, pomôcť blížnemu v núdzi. Tých „kresťanov“, ktorí toto odmietajú, na poslednom súde prefacká sám Ježiš podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. A tiež nebudem veľmi rozoberať to, že na to, aby sa riešil problém s nelegálnou imigráciou, sa ten problém proste musí začať riešiť, pretože Taliansko ten problém proste samo vyriešiť nezvláda. A riešením určite nie je uzavretie hraníc. Ani len tých slovenských. Jednak to politicky nie je možné, keďže existuje niečo ako Schengenská dohoda, z ktorej mimochodom mám aj ja, no nielen ja, veľký prospech, ale tiež by sa to reálne dalo vyriešiť len permanentne stráženým múrom po celom obvode hraníc a to je v dnešnej dobe totálne absurdné. Vec sa má tak, že pokiaľ my tým Talianom nepomôžeme, tak nám sem tí prisťahovalci predsa len prídu, ale navyše úplne nekontrolovane. Teda vlastne… To predsa už dávno robia, hranica s Ukrajinou predsa nie je zďaleka hermeticky uzavretá a s Maďarskom už vôbec nie.

Čo ma však naozaj donútilo, aby som niečo o mýte o „mierumilovnom Slovensku“ napísal, sú udalosti tohto víkendu. Proti imigrantom totiž išli protestovať ľudia, ktorých by som nazval všelijako inak, len nie predstaviteľmi bezpečného Slovenska. Všetci tí župani Mariánovia a ich poskokovia majú totiž jeden veľký problém. Ja som vyrastal v Bratislave počas deväťdesiatych rokov a pamätám si to veľmi dobre. A to bolo obdobie, kedy život tínedžera v Bratislave bol všetko iné, len nie bezpečný.

Mohol by som písať o tom, ako mojich spolužiakov naháňali bandy holohlavých „bojovníkov proti drogám“, keď si išli zafajčiť do parku. Takým „bojovníkom za zdravší svet“ sa ťažko vysvetľuje, že skupina mladíkov na lavičke v parku môže fajčiť aj obyčajný tabak a tabak nie je žiadna brána do ríše drog. Mohol by som, ale priamo som to nezažil, pretože som si k cigaretám nikdy vzťah nenašiel. Preto ma nikdy nemlátili v parku len preto, že si mysleli, že by som bol potenciálny díler drog. Nie, to sa mi nestalo, mňa zmlátili holohlaví „bojovníci proti dlhým vlasom“ za to, že som mal tie dlhé vlasy. A to rovno na zastávke autobusu na najrušnejšej križovatke v Bratislave pod dohľadom „sporiadaných“ spoluobčanov, ktorí sa ani neunúvali vôbec tomu venovať pozornosť.

Mohol by som písať o tom, ako išli bandy „bojovníkov proti úpadkovej západnej kultúre“ robiť poriadky na podujatia propagujúce túto „úpadkovú západnú kultúru“ plnú drog a sexu.  A to nemyslím len koncerty punkových skupín, ale dokonca aj Faith No More, čo je náhodou kapela výrazne vyhranená voči drogám… ale nie voči sexu a to bol snáď ten problém. Veď agresivita môže mať korene aj v sexuálnej frustrácii… Mohol by som, ale na prvý ozajstný koncert (nepočítam výchovné koncerty a koncerty klasickej hudby) som sám išiel až v osemnástich a B.B. King nebol práve umelec, ktorý by dráždil týchto bojovníkov napriek tomu, že to bol vlastne tiež potomok prisťahovalcov do Ameriky. Mohol by som o tom písať, ale nechodil som tam, nezažil som to. Ja som len ako futbalový fanúšik, kde som s otcom chodil medzi tých slušnejších fanúšikov (t. j. biť sa nechceli, lebo už na to nemali vek, ale vynadali do k***tov hocikomu), zažil úteky a ukrývanie sa pred bezmozgami, ktorí si za zámienku na vyčíňanie vybrali práve tento šport. A mám pocit hraničiaci s istotou, že veľa z nich brázdilo aj tie koncerty plné „zhýralosti“.

Mohol by som písať aj o tom, ako sa za bieleho dňa v Bratislave strieľali mafiáni. Ako autá vyletovali do vzduchu. Ako nájomní vrahovia vyvražďovali celé rodiny. Ako v tom mala prsty dokonca štátna moc a štátna tajná služba platené z daní mojich ťažko a celý život poctivo pracujúcich rodičov. Mohol by som, ale priamo som to nezažil, mafiánskym podnikom som sa vyhýbal, prostitútky a pasákov som na Vajnorskej vídal len cestou z hokeja a so štátnou mocou som sa stretol len ako obeť. Ako obeť niekoľkých prepadnutí, dokonca aj so strelnou zbraňou. A to aj napriek tomu, že som sa tomu všetkému vyhýbal. Napriek tomu, že ma doma učili opatrnosti. Ale možno vďaka tej naučenej opatrnosti tu ešte vôbec som.

Preto teraz neverím vlastným očiam ani ušiam, keď mi niekto rozpráva alebo píše o tom, že po príchode imigrantov sa zo Slovenska stane nebezpečné miesto. Slovensko takým miestom bolo odjakživa, diali sa tu veci, z ktorých musí mať normálny človek zimomriavky a pocit odporu. A vôbec si nemyslím, že by tie mnou prežité deväťdesiate roky boli najhorším obdobím v našich dejinách a to ani len v dvadsiatom storočí. Život v takých päťdesiatych rokoch bol asi úplne iné peklo a to ani nehovorím o vojnovom období.

Slováci proste radi veria mýtom, lebo sa boja, alebo možno hanbia pozrieť pravde do očí. My nie sme žiadny vrchol civilizovanosti, my sme v skutočnosti barbari z východu. U nás je možne, že štátna moc ubližuje vlastným občanom, okráda ich, smeje sa im do očí. U nás je možné, že polícia prenasleduje tých, ktorých má chrániť, a chráni tých, ktorých by mala prenasledovať. U nás je možné, že z obetí sa robia vinníci a z vinníkov obete. My sme tí, ktorí robia z dvetisíc rokov starých pamiatok garáže pre papalášov, čím sa barbarstvom radíme k Talibanu a Islamskému štátu. My sme tí, ktorých v Rakúsku v roku 1990 prosili, aby nekradli. My sme tí, ktorí po roku 1939 aj 1948 okradli a povraždili desiatky vlastných spoluobčanov.

A my sme tí, ktorí idú bojovať proti „zločincom z Afriky a Sýrie“ tým, že napadnú cyklistické preteky. To sme my. Takže kto sa to má naozaj báť?

 

/obrázok je vypožičaný zo stránky https://www.facebook.com/SlobodnyVysieracSK /

Teraz najčítanejšie