Denník N

Na bicykli naprieč Slovenskom V – Finále

Od naj po naj… Od najvýchodnejšieho bodu Slovenska po ten najzápadnejší. Len my, bicykle a dlhé kilometre pred nami. To všetko v krásnom počasí babieho leta. Časť posledná, piata – cesta z Vyhní cez Sereď až do Záhorskej Vsi.

V piatok ráno sa budím s tým, že sa teším na Sereď a domov. Mám dnes meniny, bude oslava a asi najdôležitejšie – bude možnosť si oprať konečne veci. Sme vyše týždňa na ceste a ako vstávame v tejto malej izbičke, je to cítiť… Ja osobne vyberám najčistejšie spomedzi najšpinavšieho a ostatné ledabolo hádžem do brašní, keďže doma bude priestor urobiť s vecami poriadok. Raňajky vynechávame, nemáme veľmi aj tak čo jesť a nakladáme všetku batožinu na bicykle. Pred penziónom pokračujeme v zjazde, ktorý sme v podstate začali už včera na kopci nad Banskou Štiavnicou. Posledným kúskom Vyhní vďaka gravitácii doslova prefrčíme a sme v Bzenici. Zastavujeme sa asi pri svetovom unikáte – Valašsko-karibský šenk Tahiti. V obave, čo nás ešte môže čakať sa rozhodneme posilniť sa raňajkami. Ako inak, opäť v miestnej COOP Jednota.

Náš penzión vo Vyhniach
Valašsko-karibský šenk TAHITI

Počas raňajok na zastávke pri nás zastavuje autobus. Odolávame pokušeniu do neho nastúpiť, či už s bicyklami alebo bez nich a ideme si to prejsť po svojom. Cesta dole dolinou popri Hrone je veľmi pohodlná. Ide sa jednoducho. Kde-tu len minimálne prevýšenia. Prejdeme Žarnovicou, Brehmi a v Tekovskej Breznici si dávame prestávku. Romanove problémy s kolenami sa stupňujú. Musí si ich opäť natrieť a previazať. Ja volám medzitým domov a potvrdzujem s mamou, že v prípade ďalšieho stupňovania bolesti, je ochotná po neho prísť. Plánom ale je prísť aspoň po Nitru a tam sa uvidí ako ďalej. Úsek Tekovská Breznica – Hronský Beňadik – Kozárovce za veľa nestojí. Mimoriadne úzka cesta, kamióny z oboch smerov, krajnica v podstate žiadna. Neviem sa dočkať odbočky na vedľajšiu cestu v Kozárovciach, kde nielen opustíme Banskobystrický kraj ale aj tento stresujúci úsek. Kým Roman je v tranze z bolesti, na mne sa už podpisuje cesta celkovo. Ako tak ideme popri Hrone, v hlave mi stále znie „Ondava, Hornád, Ipeľ, Hron, už to voní domovom.“ Asi už najvyšší čas skončiť. V Kozárovciach čakám pár minút na Romana a keď sa priblíži, tak z výrazu tváre čítam, že je zle. Neviem ako mu pomôcť, tak mu aspoň ponúkam moju budúcu mlčanlivosť ak sa rozhodne ísť odtiaľto do Serede vlakom. Sme pri mieste, kde zastavujú rýchliky na Galantu, tak keď nastúpiť, tak jedine tu. Roman je ale športovec a nevzdáva sa len tak. Tento plán odmieta a je rozhodnutý prísť do Nitry za každú cenu.

Tekovská Breznica
Hron
Umelecké dielo v Kozárovciach

Nasledujúci úsek je veľmi kľudný čo sa týka dopravy ale náročnejší vzhľadom na pahorkatinu cez ktorú musíme prejsť. Romana nechávam často vpredu, nech ide svojim tempom. Prejdeme Nemčičanmi, Vozokanmi, Tesárskymi Mlyňanmi… Naskytujú sa nám krásne výhľady. Údolie Hrona so Štiavnickými vrchmi nechávame čoraz viac za nami a naopak, neustále sa približujeme k Zoboru. V jednej z dedín stretávame ďalšieho odborníka na cyklistiku, ktorý nás s bicyklami posiela „na autostrádu.“ Neviem si predstaviť tie hlásenia v dopravných servisoch a vybrané slová vodičov, ak by sme sa na bicykloch objavili na R1 a pre istotu to ani neskúšame. V Beladiciach si robíme prestávku opäť. Roman potrebuje pauzu na kolená a ja sa potrebujem najesť. Natieram paštéku na chlieb, ktorý sme svojho času (pred týždňom) kúpili ešte v Novej Sedlici a neskutočne mi chutí. Čím sme bližšie k Zoboru a k Nitre, tým som si istejší, že napriek komplikáciám to dnes dáme. Len tie kopce už idú trochu na nervy. Keď človek jazdí autom po R1, úplne zabúda, že terén v okolí Nitry nie je veľmi rovinatý. Tak si trochu osviežujeme pamäť.

Veľký Inovec
Pri Vozokanoch
CHKO Ponitrie a R1
Zobor na dohľad
Bojuje…

Po prekonaní všetkých nerovností terénu leží pod nami Nitra aj s jej piatkovou dopravou. Smelo sa púšťame do nej a po pár kruhových objazdoch a pár kilometroch na štvorprúdovkách sme v centre Nitry. Zastavujeme na Svätoplukovom námestí. Krásny ale hlavne neuveriteľný pohľad. Divadlo Andreja Bagara, za ním Zobor, vedľa na ulici budova s nápisom „ÚSPECH“. Sadáme si na obed a neponáhľame sa nikam. Sereď je už za rohom. Roman sa rozhodne pokračovať bicyklom, napriek ponuke na odvoz. Nebude to ľahké ale verí si. A aj ja jemu. Po obede vysadáme na bicykle a najkratšou možnou cestou sa snažíme vyjsť z Nitry. Doprava už naozaj zhustla, míňame kolóny áut. Všetci sa tlačia na cestu R1, my však na starú cestu do Lehoty. Terén je aj tu náročný a vôbec nie rovinatý ako by si jeden myslel. Stále z kopca ale rovnako aj do kopca. Po prechode Veľkým Zálužím a Bábom nám už ale začína svitať na lepšie časy, hoci slnko sa už blíži k obzoru. Dnes už žiadne stúpania, len zjazd cez Patu do Serede. Zhodou okolností je toto deň, kedy sme až v troch krajoch. Budili sme sa v Banskobystrickom, prešli sme Nitrianskym a končíme v Trnavskom. Po povinnej fotke pri tabuli upaľujeme smer Šintava.

Pred Nitrou
Svätoplukove námestie v Nitre
Úspech

Šintavou prejdeme pomerne rýchlo a sme na moste ponad rieku Váh do Serede. Je to neopísateľný pocit radosti a šťastia. Nie sme síce ešte v našom úplnom cieli ale ja konkrétne som doma. A to sa ráta tiež. Cestu cez Sereď si užívam, ako keby som nasadol na bicykel pred siedmymi minútami a nie pred siedmymi dňami. Vidím všetky známe miesta a teším sa z nich viac ako hocikedy predtým. Len čo Roman vybaví rýchly nákup, pokračujeme po hrádzi do Dolného Čepeňa k nášmu domu. Ja povzbudený endorfínmi by som sa bicykloval ešte kľudne aj hodinu ale mám pochopenie pre Romanovu situáciu. Pri dome zložíme veci, zvítame sa a konečne môžeme vydýchnuť. Mama dokončuje zemiakové placky ktoré si Roman ešte pred pár dňami rozkázal. Len čo sa najeme, príde aj zvyšok rodiny k oslave mojich menín. Príjemný večer sa končí vzhľadom na našu únavu skoro. Nie je úplne isté, či v sobotu budeme schopní zvládnuť finálny úsek ale sme rozhodnutí vstať skoro a skúsiť to.

Pred Sereďou
Takmer doma

……………

V sobotu sme aj naozaj o pol ôsmej už pred domom a Roman skúša jazdu bez batožiny na bicykli. Netvári sa nadšene a sám priznáva, že sa na to dnes necíti. Nie je to problém. Sme doma, môžeme tu byť tak dlho ako bude treba. Čaká nás len oddychový deň s množstvom spánku, jedla a pitia. V sobotu večer sa cítime už pripravenejší na dokončenie našej cesty Slovenskom. Prichystáme si veci na odchod a stanovíme čas odchodu na nedeľu o siedmej ráno.

……………

Dobre vyspatí sme aj o siedmej pripravení ísť ale ešte je šero. Čakáme na viac svetla a Roman sa rozhodne nechať takmer všetky svoje veci u nás. Je to rozumný krok, pôjde sa mu výrazne ľahšie takto „naľahko“ a je vyššia šanca, že to dnes zvládneme. Úsek po Trnavu je jedna báseň. Samá rovina, vysoká priemerná rýchlosť, Šúrovce a Zavar sú rýchlo za našimi chrbtami a my máme pred sebou Trnavu. Prejdeme jej okrajovými časťami a po chvíli raňajkujeme priamo na námestí v centre mesta. Tu som stále ešte ako doma, no tlačí nás čas a musíme sa vybrať smerom do Dolian.

V Trnave
Pri Suchej
Malé Karpaty na dosah

Za Trnavou si ešte kus cesty užijeme úplnú rovinu ale za Suchou nad Parnou už prichádzajú na rad aj stúpania. Prejdeme takto Košolnou a Dlhou a sme v Doľanoch, kde si doprajeme pauzu pred stúpaním na hrebeň Malých Karpát. Prichádzajú na rad energetické nápoje a po nich hneď stúpanie. Najprv hore dedinou, potom hore chatovou osadou až nakoniec lesom. Zatiaľ sa napriek stúpaniu ide celkom dobre. Pod kolesami máme novú asfaltovú cestu. To sa mení až v lokalite Zabité, kde to je naozaj už zabité a ocitáme sa opäť raz na lesnej kamenistej ceste. A opäť raz tlačíme bicykle hore kopcom. Utešujem sa tým, že toto je už naozaj posledný úsek kedy prišla k slovu takáto cesta a dúfam, že čoskoro sme hore. Na hrebeni je to už príjemnejšie. Kamene zmizli a dá sa ísť aj na bicykli. Tu stretávame párik cyklistov, ktorí sa s nami dajú do reči a neveriacky krútia hlavami nad tým, čím sme si už za posledné dni prešli.

Zabité
Cesta cez Karpaty
Nad Sološnicou

Prichádza na rad zjazd na Záhorie do Sološnice. Namiesto toho aby som sa tešil, sa ho desím. Brzdy mi už v podstate nefungujú, platničkami brzdím kov na kov a (opätovný) servis sa v Seredi nepodarilo vybaviť. Roman sa teda veselo spustí dole ako blesk a ja zostávam vzadu. Chvíľu idem pešo, chvíľu na bicykli, chvíľu brzdím nohami a chvíľu očami. Prichádzam dole s výrazným meškaním, Roman čaká na mňa minimálne pätnásť minút. Sme ale na Záhorí a tu už to bude len rovina. Zo Sološnice vyrazíme na juhozápad do Rohožníka. Zastavujeme sa na obed v miestnom malom Tescu a hneď po ňom pokračujeme smerom na Malacky. Ideme po úplne novej, najprv asfaltovej a potom betónovej ceste. Ako sa až neskôr dozvieme, táto cesta cez Vojenský obvod Záhorie bola zrekonštruovaná a otvorená len pred dvoma dňami. Máme šťastie, pretože obchádzať celé toto územie by bolo poriadnym škrtom cez náš časový rozpočet.

Pri Rohožníku
Borovicové lesy na Záhorí
Nová cesta do Malaciek

V Malackách si naordinujeme ďalšiu prestávku. Je krátko poobede a do Záhorskej Vsi zostáva už len 16 kilometrov. Hovoríme si, že toto už dáme aj keby sme sa tam mali doplaziť. Plaziť sa síce netreba ale protivietor na Záhorí dáva zabrať. Kostolište, Jakubov, každým kilometrom dúfam v blízkosť Záhorskej Vsi. Na obzore sa črtajú veterné turbíny, čo je neklamným znakom hranice a Rakúska. Tento úsek idem výrazne za Romanom. Viem, že odsýpajú posledné kilometre a nie za dlho tento výlet skončí. Snažím sa teda trochu natiahnuť čas a zostať v tomto dobrodružstve aspoň o kúsok dlhšie. Z kilometrov sa stali metre a predo mnou sa črtá tabuľa „Záhorská Ves“. Zastavujem pri nej a v tej chvíli sa predo mnou otáča aj Roman aby sme si urobili fotku.

Lúky pri Morave

Podobne ako v Seredi, aj tu sa dostávajú na povrch pocity radosti. Len oveľa intenzívnejšie. Naozaj veľmi pomaly ideme Záhorskou Vsou a ja osobne som ako keby v nejakom tranze. Na jednej strane radosť, úľava a na druhej strane vôbec nechápem ako je možné, že sme prišli až sem. Užívam si tú cestu viac ako kedykoľvek predtým, lebo už môžem povedať, že to je cesta víťazstva. Prekonávali sme samých seba niekoľkokrát, niekoľkokrát sme chceli nechať bicykle bicyklami a utiecť. Nespočetne veľa krát sme sa mohli dostať do kolízii s autami alebo sme x-krát mohli opravovať defekty. Nič z toho nebolo. Nevzdali sme to my a nevzdalo to ani šťastie nad nami. Aj vďaka tomu teraz prechádzame posledné metre dedinou a blížime sa k rieke Morava. Ocitáme sa na hrádzi a ja už spamäti viem, kam treba ísť. Prejdeme kúsok po hrádzi, schádzame následne dole k rieke a k najzápadnejšiemu bodu Slovenskej republiky. Pýtam sa sám seba, či toto je ono. A nemyslím tým miesto ale skôr pocit, kvôli ktorému sme merali cestu až sem. A musím povedať, že je. Budem si ho pamätať do konca života. Gratulujeme si navzájom a tešíme sa ako malé deti. V neuveriteľnej pohode a v kľude si sedíme na tomto krásnom kúsku zeme si užívame si nádherné pohľady, slnko babieho leta a pocit šťastia, ktorý k tomu právom patrí. Na tachometri svieti 701 km a je neuveriteľné, že ešte pred pár dňami sme boli na opačnom konci Slovenska – na Kremenci.

Cieľová obec
Najzápadnejší bod SR
Na úspech!

Prešli sme kus cesty a ja môžem povedať, že Slovensko je krásne. Krásne v celej svojej rôznorodosti a pestrosti. Cez kopce, údolia a roviny. Od lesov cez lúky až po polia. Od dedín cez osady až po mestá. Od chatrčí a zrubov, cez domy a bytovky až po honosné vily. Od pravoslávnych cez katolíkov, protestantov až po neveriacich. Od Rusnákov cez Východniarov, Maďarov, Rómov až po Záhorákov… Každý kilometer sťa by iný svet. Takáto alebo podobná cesta po svete vie naučiť veľa. Každého. Nemá zmysel aby prvý stál nad druhým a druhý opovrhoval prvým. Všetci spolu tvoríme jednu mozaiku Slovenska a sveta a keď z nej vypadne čo i len kúsok, ako celok stráca svoju krásu a zmysel. Stačí cestovať a spoznávať. To pochopenie príde aj samo.

Nevzdávajte to na svojich cestách, držte sa snov a plánov, cieľ raz isto príde… :)

 

Predchádzajúce blogy:

Na bicykli naprieč Slovenskom IV  https://dennikn.sk/blog/1640925/na-bicykli-napriec-slovenskom-iv/

Na bicykli naprieč Slovenskom III https://dennikn.sk/blog/1639813/na-bicykli-napriec-slovenskom-iii/

Na bicykli naprieč Slovenskom II  https://dennikn.sk/blog/1636898/na-bicykli-napriec-slovenskom-ii/

Na bicykli naprieč Slovenskom I   https://dennikn.sk/blog/1633957/na-bicykli-napriec-slovenskom/

Teraz najčítanejšie