Denník N

Čo sa stane, keď sa presťahujete na Mallorcu

El Faro y El Artequín.
El Faro y El Artequín.

Kniha

V lete som dopísal knihu a poslal ju vydavateľovi.
„Nemyslím si, že nevieš písať. Len ťa zaujíma všetko iné, a nie to podstatné. Na túto knihu zabudni, choď na Malorku a napíš novú,“ odpísal mi.
Nečudo. Mám tam, napríklad, takúto vetu:

„Keď chcete písať (nemyslím, stať sa spisovateľom, ale SKUTOČNE PÍSAŤ), musíte v prvom rade zabudnúť na to, že existujú nejakí čitatelia.“

Ja si to síce naozaj myslím, ale povedzte, kto už by vydával knihy s takými vetami?
Mám rád Kerouacovu rozvláčnosť, balast Henryho Millera, fascinuje ma Nový zákon a telefónny zoznam. Keď sa teda nejde vydávať žiadna kniha, môžem pokojne odísť. Po zážitkoch v Prahe a na českém venkově je načase vyskúšať si more.

Čo si vezmete na ostrov
Vezmete si naň všetko. Do veľkého auta si dáte veľkého psa, veľké oblečenie a veľké topánky. Plavky, tričká s krátkym rukávom, čiapky a zimnú bundu. Zbavíte sa 80 % kníh, lebo viete, že nebudete čítať, ale intuitívne so sebou v kartónovej krabičke poveziete farbičky, technické perá, štetce, tempery a voskovky.
A ku všetkým tým veľkým veciam si pribalíte aj jedného veľkého človeka, s ktorým sa predtým dohodnete na rozchode, aby ste si načas plnili sny každý sám. Pomôže vám zabývať sa, a potom odíde svojou cestou na druhý koniec sveta.

Čo si vezmete na ostrov II
Vezmete si aj to, o čom ste si mysleli, že to zostane doma. Závislosti, návyky a túžby. Syndróm modrého pondelka, ekzém. Chuť prihovoriť sa každému, kto vám na ulici ide oproti, chuť na večerné telefonáty.

Počasie
„Kdy už konečně postneš ňákou kýčovitou fotku z pláže v plavkách, abychom ti tady mohli závidět?“ napísal mi kamarát Vondžej.
Zrovna v ten deň, keď mi od neho prišla správa, som sa vyviezol k svätyni v meste Lluc a vyrazil odtiaľ so psom na výlet do hôr, kde nás prepadlo krupobitie. Vybrali sme sa ku Casa de neu d’en Galileu, ale trikrát sme sa stratili medzi stromami a skalami, až som bol napokon rád, že sme trafili naspäť na parkovisko. Pes skočil do kufra, ja za volant a pustil som nám Radio Baleares. Nerozumel som, o čom moderátori hovoria, ale znelo to ako komentovanie finále Ligy majstrov. Potom zaznel jingel a oznámil koniec spravodajského bloku.
Cestou domov prestalo pršať.
V byte, ktorý je sám osebe Casa de neu (Snehový dom), bolo asi 17 stupňov.
Ako vždy. Nemáme tu radiátory.

(Raz som prišiel domov, zapol si v spálni elektrický ohrievač a pomädlil som si ruky, že ako sa mi bude bombasticky spať. Keď som dopozeral film a šiel si ľahnúť, zistil som, že to, čo som pustil, bol prenosný ventilátor. Spal som v obývačke.)

mallorquin weather

Ľudia
Bývam v malom prístave na severe ostrova. Prvý človek, ktorého som stretol, bola Talianka. Ďalší dvaja Češka a Slovenka. Potom Argentínčanku a Kapverďana. Títo ľudia majú dohromady sedem psov.

Netrvalo dlho a narazil som aj na domácich. Angličanov, ktorí tu trávia dôchodok a trochu mi pripomínajú mňa. Je na nich vidieť, ako veľmi chcú ostrov považovať za svoj domov, no keď začne pršať niekoľko dní za sebou, vyparia sa. Väčšina budov tak zostane neobývaných. Môžete vôjsť do dvora a fotiť si zelené okenice na kamenných stenách starých domov.
Sú prázdne, ale pekné.

U kaderníka Pedra:
„Norway?“
„No.“
„Denmark?“
„No.“
„Aber nicht Deutschland?“
„Nein. Slovakia.“
„Aaa, Slo-VA-kia. Sí, sí.“

empty house

Psy
Praha je v rámci Európskej únie mesto s najväčším počtom psov na počet obyvateľov. Povedal by som, že obytné štvrte sú dokonca prispôsobené tým, ktorí majú psa.
Koľko psov je na Mallorce?
Dal som to Googla, ale nevie.
Úplne prvý pes, ktorého som v mestečku zbadal, bol pitbull. Sedel priviazaný o stojan na bicykle pred supermarketom Eroski. Potom som uvidel nemeckého ovčiaka a povedal som si, že keď to tu v lete zvládne on, musí to zvládnuť aj ten môj. A potom som spoznal X ďalších psov, malých, veľkých, pomiešaných. Nádhernú dobermanicu s krásnym menom. Africa.

Poznanie: starí ľudia a páry majú svojich psov na vodítkach. Mladí singlisti navoľno.
Patrím do poslednej skupiny, ale teším sa na obdobie, keď budem patriť do prvých dvoch.
No man is an island, žejo.

Raz ráno sme stretli pani s argentínskou dogou. Pôvabné plemeno, neslávne preslávené ako zabiják a pes fašistov. Keď nás zbadali, pani napla vodítko a kričala: „Tranquillo, tranquillo!“, takže pes sa nasieral a ťahal ju po ulici. Venčenie naopak.
Toto je všade rovnaké. Niekedy si poviete, že ľudia si radšej mohli kúpiť menšieho psa. Alebo klavír.

Malí chlapci prestali hrať basketbal a pribehli k nám so psom.
„Rodbajler, rodbajler?“
„No,“ hovorím. „Mama pitbull, papa mezcla.“

dog

Kozy a mušličky
Pri venčení máte na výber tri možnosti: hory, pláž, mesto.

Na horách sú divé kozy. Mékajú z diaľky, aby na nás upozornili. Môj pes zastane, pokrčí prednú nohu a napne vocas. V tej chvíli ho ešte viem zastaviť, ale keď to nestihnem, môžem kričať koľko chcem. Trpezlivo čakám, kým sa vráti, a potom ho zbijem. Zvieratám síce nič neurobí, ale vystresuje ich poriadne. Minule som to videl: preľaknuté kozy vyskočia na skalu, sú naklonené v 45° uhle, nespadnú, iba vykrikujú a ľudia okolo si nás fotia. Pes zaháňa kozy a ja v tej chvíli premýšľam, či jeho mezcla papa náhodou nemal niečo z ovčiarskych plemien.

Pláž je pre psy ako sneh. Je to místo, kde se dovádí. Pes hrabe do piesku, akoby chcel naraziť na ropu (čo by mohol, keďže hľuzovky sme doposiaľ nenašli). Váľa sa v nánosoch rias a usilovne pláva v slanej vode za fialovou hračkou, ktorú mu tam dookola hádžem. Šteká na suché palmové listy a každý deň testuje, či už náhodou more neprestalo byť slané. Potom zaborí hlavu do piesku, oklepe sa a odlietavajú z neho mušle, riasy a, na počudovanie, žiadne plasty alebo ohorky. Je tu čisto.

V meste si na svoje prídeme obaja. Sú tam aj mušličky, aj kozy.

es trenc

Alkohol
Najlepšie pivo, ktoré som tu pil, je Desperados Mojito, 0,33, v skle. Odkladám si vrchnáčiky, chcem ich využiť pri ďalšom obraze. Ostatné pivá sú dobré na zahášanie nedopalkov v popolníku. Ako vždy, Heineken obzvlášť.

Alkohol je pomerne lacný. Fľaška zlej whisky, ktorá má farbu ako bylinkový extrakt, zriedený s vodou, ktorý pijem na liečbu ekzému, stojí okolo 6 eur. Vždy, keď si ju kupujem, si pomyslím na brata, ktorý žije v Osle – pivečko za 11. To aby si si v piatok zobral von stoeurovku, keď chceš prebrať, aký si mal týždeň.

Hudba
Viacerí sa ma – správne – opýtali, prečo práve Mallorca.
Lebo v sedemnástich som začal počúvať trance, odpovedám.
V tých časoch k trancu patril aj chillout. Vysmažení tanečníci si počkali na východ slnka a zmenili bpm zo 138 na 95. S nostalgiou za pretancovanou nocou a poslednými kúskami endorfínu z extázy si nechali unášať mozog v rytme prílivu. Ten moment, keď sa pozeráte na růžový rozbřesk (ktorý vás, narozdiel od Jarka Nohavicu, stále dojímá), z reproduktorov znie Underworld, Guy J, Groove Armada alebo baleárske gitary, som chcel prežívať čo najčastejšie. Preto Mallorca.

(Dalo by sa povedať „Preto Ibiza“, keďže tam je kultový podnik Café del Mar, ale tá je o čosi drahšia a oveľa menšia.)

Dnes už trance takmer nepočúvam, ale chillout vo mne hrá non-stop. Kolegovia v agentúre sa mi smejú, že počúvam soundtrack na cestu hotelovým výťahom. Zanechávam tie melódie za sebou, keď kráčam po pláži, podobne ako niektorí ľudia zanechávajú vône, pohľady, ohorky.

A potom je tu jazz.

„Dos euros.“
„Aquí. Gracias.“

„But it’s in Mallorquín language. You will not understand.“
„Yo soy nuevo aquí. No habla Español, so it doesn’t matter.“

Prelistoval som tie noviny, aj keď viem nada španielsky. Mal som pocit, že som súčasťou komunity. Je tu literárny festival (prenasleduje ma to), voľby, basketbal dorastencov. Najviac ma zaujal oznam o jazzovom koncerte. Prišiel som domov a kúpil si lístok. Koncert bol v nedeľu o 20:30, v kostole. Traja chlapíci z Portugalska a jeden Mallorčan striedali pomalé a rýchle skladby. Basa, klavír, bicie a saxofón. A na záver pocta Dukovi Ellingtonnovi.
Konečne náboženstvo, pre ktoré sa oplatí navštíviť svätostánok.

jazz

Rýchlosť
Ako väčšina mladých Slovákov so silným autom, ani ja nedodržiavam rýchlosť. Tu je na diaľnici maximálka 120, takže „letím“ 130 v ľavom pruhu a všetkých obieham ako bezohľadný hajzel. Ale nebojte, nerobím nám zlé meno. Mám českú ešpézetku.

Pamätám si, ako som si to ešte nedávno valil z Prahy na Slovensko 180 v bratovom BMW a okolo mňa prefrčal Mercedes tak rýchlo, že som mal pocit, že jazdím jak Flinstonovci.
F1 na D1.

Mallorca je raj cyklistov. Ani nejdem opisovať, aké to je, keď pred sebou na serpentínach cestou na Cap de Formentor chytíte pelotón chlapcov s prilbami na hlavách a zalegínovanými varlátkami.

cesty

V lučenskej Bille v centre mesta pracovala (a možno stále pracuje) pani, ktorú sme volali Šťastná teta. Každú položku na pohyblivom páse si pečlivě prezrela, zhodnotila, či by sa také niečo hodilo aj do jej domácnosti, a potom to odpípala a usmiala sa. Kaleráb, cigarety, odličovacie tampóny, čerstvé noviny a toaletný papier. Desať minút, päť veľkých úsmevov. Stále mala na svojej pokladni fronty, ako keby bola headliner na Pohode.
Tu sú všetky tety za pokladňou Šťastné.

Jedno ráno som to silné auto zaviezol do servisu. Povedali, že mi popoludní zavolajú, čo s tým. Nešpecifikovali, ktoré popoludnie to bude, a tak som ich o tri dni navštívil. Opravené auto stálo zaparkované pred garážou. Vošiel som do servisu a ani som nestihol pozdraviť, keď ma mechanik privítal ukazovákom: „Ford!“ Nebolo to drahé a všetko funguje, ako má.

Keď mi vytiekla práčka, volal som najprv ocovi, a potom bratovi. Mali poznámky k veci, ale zabudli, že viem rozobrať vetu, a nie stroj. Zavolal som opravárovi a vysvetlil mu, o čo ide.

„We don’t have ringbells, so I’ll be on the terrace, or just whatsapp me when you’re here.“
„No, no, it’s ok, I have the key,“
povedal.
„You have the key?“
„Yes, we have the key from every house.“

Bol veľmi malý a veľmi milý. Keď opravoval práčku, volal so ženou a vravel jej, že už je na ceste domov. Vymenil nejaký zránik a vypísal faktúru na 72 eur. Dal som mu aspoň parenicu.

„What is it?“
„Parenica.“
„Do I have to cook it?“

Čo sa stane, keď sa presťahujete na Mallorcu
Neviem.
No asi je to ako so všetkým. Skôr či neskôr sa niečo stane, ale dôležitejšie je, že vždy sa niečo deje.

Teraz najčítanejšie