Denník N

Niečo o udávaní a udavačstve

Pri príležitosti 30. výročia od Nežnej revolúcie som mal možnosť diskutovať na tému o tom, akí sú Benčík a Budaj nepriatelia štátu. Väčšinu tieto slová šli od ľudí, ktorí si slobodu získanú Nežnou revolúciou nevážia. Pritom ide o základné nepochopenie toho, čo a kto je udavač.

1. Všeobecne k udavačstvu

V krátkosti najskôr nazrime to nedávnej histórie, s ktorou sa toto slovo dosť používalo, a teda do socializmu. V socializme existovali udavači, najčastejšie z radov ŠtB (štátnej bezpečnosti), ktorých volali agenti. Agent mal za úlohu získavať informácie o sledovanej osobe, na ktorú bol „nasadený“ a tieto informácie podávať ďalej. Šlo teda o systematický, štátom riadený aparát. Netreba zabúdať aj na udavačov, ktorí nepatrili ŠtB, no z vlastnej iniciatívy príslušným orgánom, alebo známym pracujúcim v orgánoch, nahlásili protištátnu činnosť.

Z čisto technicko-lingvistického pohľadu je udavač človek, ktorý udá, t.j. oznámi príslušnému orgánu priestupok alebo trestný čin(*1).

Toľko k faktom. Prejdem teraz k malej úvahe, ktorú som nadobudol krátko po revolúcii pri prechode západnými štátmi. Spoločnosť na západe bola vtedy oveľa viac organizovaná a vedomá si potreby občianskej aktivity na udržanie poriadku. To znamená, že keď napríklad videl sused suseda, ako prišiel domov s drevným materiálom a po pár prehodených slovách zistil, že ide o nelegálny výrub, nahlásil suseda na polícii. Polícia totiž nemôže mať a nemá oči všade. Je pritom evidentné, že udavač musí vyjsť zo svojej komfortnej zóny kvôli vyššiemu spoločenskému záujmu.

U nás v Československu sme, naopak, držali spolu. Socializmus nás naučil, že konexie so susedom (alebo blízkou osobou) sa môžu vždy zísť.

Záver č. 1: udanie, ako je definované v slovníku slovenského jazyka, je šľachetný čin.

V čom je teda udavačstvo za socializmu iné od toho, ktoré som spomenul na prípade? Líši sa v nasledovnom:

  1. Udávalo sa anonymne, aby udaná osoba nemala možnosť zistiť, kto ju udal. V prípade, že by to udaná osoba mohla zistiť alebo sa nemohla pomstiť, neudávalo sa.
  2. Udávalo sa väčšinou zištne. Udavač to vo väčšine robil kvôli osobnému prospechu.
  3. Udávalo sa s podporou režimu. Režim vytvoril podmienky udavačom a najmä politicky motivovanému udávaniu.
  4. Následky udania nezostali len na udanej osobe, ale problémy mala celá rodina.
  5. Následky udania neviedli k obmedzeniu udanej aktivity, ale mali dopad v práci (ktorá nemusela vôbec súvisieť s udaním).
  6. Občianska iniciatíva sa, naopak, nepodporovala, bola utláčaná a ľudia si navzájom „pomáhali“- každý vedel niečo zabezpečiť. No a z cudzieho krv netečie (Česi majú pre to výraz „já na bráchu a brácha na mně“).

2. Benčík nie je udavač. Prečo?

Benčík nepracuje ako udavač za socializmu. Tu sú dôvody:

  1. Benčík zverejňuje to, čo osoby už predtým zverejnili na verejnom internetovom priestore, alebo verejnom (neutajenom) podujatí.
  2. Benčík nie je anonymný, pod svoje blogy sa vždy podpíše.
  3. Benčík z toho nič nemá (aj keď je jasné, že konšpiračná scéna si svoje finančné toky vždy nejako zadefinuje a verí im).
  4. Benčík sa nezodpovedá žiadnym orgánom (konšpiračná scéna- detto, nájdu si svoju vieru).
  5. Keďže sa už tajné materiály sa v takej veľkej miere ako za socializmu nevedú, nezapisuje sa aktivita Benčíkom sledovanej osoby nikomu z jeho blízkych do ich profilov.
  6. Nevedú sa ani kádrové posudky k ľuďom. Naviac, ak aj teoreticky pripustíme nahlasovanie štátneho úradu zamestnávateľovi, súkromný zamestnávateľ má záujem na zisku a nie na politike, takže môže akékoľvek politické nahlásenie ignorovať (samozrejme, pokiaľ nejde o reprezentatívnu osobu a nerozhodne sa, že osoba kazí firme dobré meno alebo obraz).

Myslím, že dosť rozdielov na to, aby sme to mohli označiť za udávanie ako za socializmu.

2. Budaj nie je udavač. Prečo?

Na Jána Budaja, „tribúna“ z Novembra 1989, v roku 1990 Vladimír Mečiar vytiahol lustrácie, t.j. jeho registráciu v spisoch ŠtB ako tajný spolupracovník. Vladimír Mečiar, nomenklatúrny komunista, získal túto informáciu od nomenklatúrneho aparátčika vo vedení ŠtB (Ciklamini) (*2). Odvtedy má Budaj nálepku Domovník, čo bolo jeho tajné meno v spisoch ŠtB.

Problém však nastáva so samotným spisom. Nie sú tam totiž žiadne záznamy z jeho činnosti. Naopak, ÚPN spravil rešerš (medzi tonami spisov sa nedá spraviť úplný rešerš, takže je možnosť, že ešte na niečo prídeme, aj keď veľmi nízka) a zistil, že nachádzal len záznamy z jeho protištátnej činnosti.

Ako ÚPN konštatuje: „Zväzok a dokumenty (o spolupráci s ŠtB- pozn.) s najväčšou pravdepodobnosťou boli účelovo vytiahnuté (Mečiarom a ŠtB- pozn.) spomedzi dokumentov ŠtB. Mnohé ďalšie dokumenty však poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.“ (*3)

Dá sa predpokladať, že nomenklatúrni komunisti a ŠtB-áci v roku 1990 v snahe zdiskreditovať jednotlivých členov reformného hnutia v utajení sami podstrčili neúplné informácie nielen vedeniu VPN, ale aj verejnosti. No a verejnosť týmto spôsobom od roku 1990 verí ŠtBákom, že Budaj konal prorežimovú činnosť, ignorujúc úplne jeho zdokladovanú protirežimovú činnosť. Pre mnohých je to totiž obraz, ktorému chcú veriť.

(*1) zdroj: https://slovnik.aktuality.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=udanie
(*2) zdroje: https://fedorgal.cz/blog/index.php?itemid=170 ; https://dennikn.sk/blog/945505/reakcia-na-otazku-panov-p-zajac-f-gal-a-j-flamik-ktori-patraju-ako-to-ze-meciar-dostal-moc/
(*3) zdroj: https://www.upn.gov.sk/sk/pribeh-pamatnika-jan-budaj-1952/

Teraz najčítanejšie